Literatúra environmentálnej spravodlivosti
Autor:
Explikácia pojmu
Literatúra environmentálnej spravodlivosti je pojem,
ktorý sa približne od roku 2000, v rámci tzv. druhej vlny ekokriticizmu, zaužíval
v americkej ekokritickej literárnej vede. Značí prierezový termín pre taký
typ fikčnej aj nonfikčnej literatúry, ktorá okrem vzťahu človeka
a životného prostredia tematizuje a zvýrazňuje otázky dopadov ničenia
ekosystémov na tie ľudské i ne-ľudské bytosti, ktoré sa oň nepričinili
alebo z neho neprofitovali. Literatúra environmentálnej spravodlivosti
teda nemá žánrové ani druhové obmedzenia, ide o vedecké, esejistické aj
beletristické diela, epiku, lyriku aj drámu; jej charakteristika spočíva
v epistemickom, etickom i politickom príklone k myšlienkam či hnutiam
za environmentálnu spravodlivosť. „Ekokritika environmentálnej spravodlivosti
nesleduje len súvislosti medzi hnutím za environmentálnu spravodlivosť a literatúrou,
ktorá naň explicitne reaguje, ale funguje ako interpretačný rámec, ktorý zvažuje
celý rozsah a širšie dôsledky angažovanosti literatúry (alebo jej
absencie) v otázkach spojených s environmentálnou spravodlivosťou“[i] (Ballard 2023).
Politické a ľudskoprávne hnutia za
environmentálnu spravodlivosť vznikali v USA v 80. rokoch 20.
storočia ako „politický rámec spájajúci rôzne zápasy viacerých
marginalizovaných komunít (najmä farebných) proti neprimeranému vystaveniu
environmentálnym škodám“[ii] (2023). Hnutia slúžili
najmä na označenie rasových a etnických nerovností vo vystavovaní
environmentálnym rizikám a tiež bojovali proti vylučovaniu rasových menšín
z environmentálnych politík. Chápanie environmentálnej spravodlivosti sa
odvtedy rozšírilo a zahŕňa nielen primárne otázky znečistenia a nebezpečného
odpadu, ale aj množstvo ďalších (zdravotných, právnych, spoločenských
a i.) dôsledkov poškodeného či zlého životného prostredia a najlepšie
sa chápe ako rozsiahla sieť politických projektov, ktorá časovo a priestorovo
presahuje svoje počiatky. Okrem sociálnej, právnej, ekonomickej práce hnutí za
environmentálnu spravodlivosť jestvovalo v minulosti a dodnes sa
diverzifikuje aj filozofické uvažovanie, ktoré „vyvíja tlak na mnohé
predpoklady západného environmentálneho myslenia, reviduje environmentálne
kritiky antropocentrizmu s cieľom situovať ľudské záujmy do mnohodruhového
kontextu a sústreďuje sa na domorodé a nezápadné spôsoby chápania a života
vo vzťahu k pôde“[iii] (2023). Myšlienky
environmentálnej spravodlivosti sa zakladajú na ľudskoprávnych diskusiách
o všeobecnom práve na zdravé životné prostredie a na vedeckých
dôkazoch a správach svetových organizácií (OSN, UNICEF, Inštitút svetových
zdrojov), že horším životným prostredím a jeho následkami globálne trpia
najmä chudobnejšie krajiny a chudobnejšie skupiny na úkor bohatších
(Stephens – Willis – Church 2008, 373). Diskurzy o klimatických zmenách či
klimatickej kríze myslenie o environmentálnej spravodlivosti ešte posilnili:
„klimatické zmeny vyvolávajú celý rad problémov environmentálnej
spravodlivosti, ktoré sa týkajú vystavenia, zraniteľnosti, vyvlastnenia a vysídlenia,
a angažovanosť literatúry 21. storočia v súvislosti s klimatickými
zmenami čoraz častejšia vedie k výrečnej prítomnosti aj výrečnej absencii
problémov klimatickej spravodlivosti“[iv] (Ballard 2023). Od roku
2008 vychádza interdisciplinárny vedecký časopis Environmental Justice.
Otázky environmentálnej spravodlivosti sú zastúpené v rôznych
literatúrach a žánroch. Myslenie o environmentálnej spravodlivosti možno
vystopovať aj v skorších literárnych dielach, než vnikol samotný diskurz
o environmentálnej spravodlivosti v literárnej vede. „Literárna veda
o environmentálnej spravodlivosti sa často zameriava na rekultiváciu a revíziu
kánonu, pričom sa snaží identifikovať prítomnosť environmentálnych tém a najmä
tém environmentálnej spravodlivosti v literárnych dielach, ktoré predtým
neboli artikulované ako environmentálne, pretože nezapadali presne do ,písania
o prírodeʻ“[v]
(2023).
Za konštitutívne ekokritické literárnovedné dielo pre oblasť
literatúry environmentálnej spravodlivosti sa považuje kniha Joni Adamson American Indian Literautre, Environmental
Justice and Ecocriticism (2001), ku ktorej ako spolueditorka pridala aj čítanku
The Envoronmental Justice Reader:
Politics, Poetics, and Pedaogy (Adamson – Evans – Stein 2002). Adamson
v prvom spomínanom diele využíva na analýzu diel natívnych amerických
autorov a autoriek prizmu priestoru – prostredia, v ktorom sa
odohrávajú –, a cez koncepty tzv. geografie obetí a obetných zón
(pojem Valerie Kuletz 1998) skúma naratívne spôsoby reakcie na dôsledky
priemyselnej ťažby vo vymedzenom prostredí.
[i] „Environmental justice
ecocriticism thus does not merely trace connections between the Environmental
Justice Movement and literature explicitly responding to it but operates as an
interpretive framework that considers the full range and broader implications
of literature’s engagement (or lack thereof) with issues affiliated with
environmental justice.“
[ii] „a political framework uniting
diverse struggles by multiply marginalized communities (especially communities
of color) against disproportionate exposure to environmental harm.“
[iii] „puts pressure on many assumptions
of Western environmental thought, revising environmental critiques of anthropocentrism
to situate human concerns in multispecies contexts and centering
Indigenous and non-Western ways of understanding and living in relation
to land.“
[iv] „Climate change produces a range
of environmental justice problems relating to exposure, vulnerability,
dispossession, and displacement, and 21st-century literature’s increasing
engagements with climate change have led to both the telling presence and
the telling absence of climate justice concerns.“
[v] „literary scholarship on environmental
justice has often focused on reclamation and canon revision, seeking to identify
the presence of environmental and especially environmental justice
themes in literary works not previously articulated as environmental
because they did not fit neatly into ʻnature writing’.“
Bibliografia
Adamson, Joni. 2001. American Indian Literature, Ecocriticism, and Environmental Justice: The Middle Place. Tucson: University of Arizona Press.
Adamson, Joni – Mei Mei Evans – Rachel Stein. ed. 2002. The Envoronmental Justice Reader: Politics, Poetics, and Pedagogy. Tucson: University of Arizona Press.
Ballard, Rebecca McWilliams Ojala. 2023. „Environmental Justice.“ Oxford Research Encyclopedia of Literature. Dostupné na https://oxfordre.com/literature/display/10.1093/acrefore/9780190201098.001.0001/acrefore-9780190201098-e-1347, DOI: https://doi.org/10.1093/acrefore/9780190201098.013.1347 [cit. 16. 12. 2024].
Di Chiro, Giovanna. 2016. „Environmental Justice.“ In Keywords for Environmental Studies, ed. Joni Adamson – William A. Gleason – David N. Pellow, 100 – 105. New York: New York University Press.
Kuletz, Valerie. 1998. The Tainted Desert. New York: Routledge.