Literárne svedectvo

Literárne svedectvo je žánrom testimoniálnej literatúry, spájajú sa v ňom objektívne informácie s umeleckým štýlom. Pojem označuje texty svedkov potvrdzujúce priamo v texte úmysel svedčiť o prežitom vojnovom násilí a vyznačujúce sa tým, že ich napísali preživšie obete,[1] ktoré vydávajú svedectvo o svojej skúsenosti[2] (Brunel 2014, 2; Lacoste 2011, 26). Literárne svedectvo vychádza z idey svedectva ako „právneho aktu“ na základe „zmluvy o hodnovernosti“ (Détue – Lacoste 2016) a predstavuje nástroj boja proti šíreniu (historickej) nepravdy. V tomto zmysle má žáner svedectva predovšetkým spomienkový a výchovný charakter (Rastier 2019, 28).

Svedectvo predstavuje pomerne nový literárny žáner, ktorý však nie je jasne teoreticky vymedzený. François Rastier ho považuje za sporný žáner, pretože je ťažké identifikovať jeho umelecké formy (2010, 114). Vysvetľuje to tým, že svedectvo nemá miesto v literárnej tradícii (2019, 307). Špecifikom svedectva je jeho dokumentárna hodnota. Literárne svedectvo však nepredstavuje len historický dokument, ktorý má slúžiť na archívne účely, ale prostredníctvom literatúry má zaznamenať historickú pravdu do kolektívnej pamäti, vzdať úctu mŕtvym a sprostredkovať intímnu skúsenosť násilia a smrti[3] (Lacoste 2011, 547). Rastier neradí tento žáner do dokumentárnej prózy, resp. do literatúry faktu (non-fiction) vzhľadom na široký záber tohto pojmu, ale skôr do kategórie „literatúra skutočnosti“ (littérature du réel), ktorá zahŕňa okrem iného memoáre, autobiografické romány, biografie a i. (2019, 30).

Svedectvo charakterizuje zložitá situácia výpovede – napriek identite rozprávača-autora-postavy, čo je zárukou autenticity výpovede a znakom autobiografie, sa vymyká definícii Philippa Lejeuna, pretože sa vyznačuje využívaním prvej osoby plurálu („my“ namiesto „ja“, pričom môže dôjsť aj k odlíšeniu ja-rozprávač a ja-postava, resp. svedka a preživšieho). Dôvodom je na jednej strane skutočnosť, že píšuci subjekt-svedok sa čiastočne rozplynul v dôsledku traumatizujúcej skúsenosti, na druhej strane je nerozlučne spätý s ostatnými obeťami, v mene ktorých o svojom zážitku vypovedá (Brunel 2014, 3). Primárnym cieľom svedectva nie je vypovedať o svojej skúsenosti, ale priniesť poznanie jednak o historickej realite, jednak o nevypovedateľnej ľudskej skúsenosti. Toto poznanie je však už zo svojej podstaty problematické, pretože je poznačené prežívaním svedka a/alebo sa týka nájdenia vhodného spôsobu vyjadrenia (Viart – Vercier 2008, 179; Rastier 2010, 119 – 120). Krehkosť svedkov – niektorí ho považujú za konštitutívny znak svedectva (Brunel 2014, 6) – má dosah aj na jeho recepciu, ktorá je spätá s očakávaniami, že čitateľ svedectvu nielen uverí, ale ho aj ďalej sprostredkuje.

Hoci počiatky literárneho svedectva siahajú do 19. storočia (vo Francúzsku do obdobia parížskej komúny) (Rastier 2019, 21), ako žáner sa začalo formovať až v 30. rokoch 20. storočia v súvislosti s udalosťami 1. svetovej vojny. Za pôvodcu tohto žánru sa vo Francúzsku zvykne považovať vojnový veterán Jean Norton Cru, ktorý sa v obsiahlej knihe Témoins (Svedkovia, 1929), v skrátenej verzii Du témoignage (O svedectve, 1930) pokúsil o teoretické uchopenie „dobrého“ svedectva v pozitivistickom duchu na základe kritickej analýzy troch stoviek textov (článkov, spomienok, úvah, listov a románov) z rokov 1915-1928. Cru vyzdvihoval výpovede obyčajných vojakov, ktorí boli priamymi účastníkmi bojov, čo vyvolalo v čase vydania diela vlnu nevôle. Zároveň rozlišoval medzi „skutočnými“ účastníkmi vojny, ktorí môžu ako jediní pravdivo svedčiť, a ostatnými, ktorí nemôžu vypovedať o realite vojny, pretože ju osobne nezažili. Svedectvá vojakov sa usiloval povýšiť na historický dokument, pričom odmietal využívanie estetických prvkov, ktoré považoval za ohrozujúce pre historickú pravdu (Guillon 2014, 192).

Skutočný zrod a rozmach žánru literárneho svedectva však nastal až po roku 1945 v kontexte udalostí 2. svetovej vojny a holokaustu (Lacoste 2011, 116). V prevažnej miere sa  týkal svedectiev deportovaných a preživších koncentračných táborov a vojnových konfliktov nielen v Európe, ale aj v krajinách tretieho sveta (Kambodža, Čína, Alžírsko, Vietnam a i.) (Rastier 2019, 28). Na vývin testimoniálnej literatúry mala vplyv zmena postavenia obete v západnej kultúre, ktorej svedectvo nadobudlo význam v procesoch s nacistickými vojnovými zločincami (Rastier 2019, 22; Detue – Lacoste 2016, s. p.). Proces s Adolfom Eichmannom v roku 1961, ktorý sa opieral o emocionálne vypäté svedectvá obetí holokaustu, znamenal podľa poprednej historičky Annette Wieviorky zvrat vo vnímaní preživších – vytvoril totiž spoločenskú objednávku na svedectvá a nastolil dobu svedka (1998, 117 – 118). Od 80. rokov 20. storočia preto verejný diskurz o holokauste ovládajú najmä výpovede jednotlivcov, častokrát na úkor objektívneho historického poznania (165).

Intenzívnejšie skúmanie svedectva ako žánru sa spája s oneskoreným záujmom o svedectvá Prima Leviho a Roberta Antelma či s úspechom filmu Holokaust (1978), ktorý sprostredkoval koncentračnú skúsenosť širšej verejnosti prostredníctvom umenia a nie histórie (Coquio 2020, s. p.). Otázka estetickej hodnoty svedectva a etickej zodpovednosti autora/autorky, ktorú naznačil Cru vo svojom diele, charakterizuje minulé i súčasné uvažovanie o žánri svedectva. Jednou zo zásadných otázok svedectva je postavenie svedka.

V knihe Exterminations et littérature. Les témoignages inconcevables (Vyhladzovanie a literatúra. Nepredstaviteľné svedectvá, 2019) Rastier identifikoval niekoľko typov svedkov: 1. „obyčajní“ svedkovia (les „simples“ témoins), ktorí neboli priamymi svedkami, ale pozorovateľmi udalostí, ako napr. vojnový korešpondent Vasilij Grossman, 2. preživšie obete (les victimes survivantes), ako Primo Levi alebo Robert Antelme, 3. posmrtní svedkovia (les témoins posthumes), ako Anna Franková alebo Zalmern Gradowski, 4. mŕtvi a umierajúci (les morts et les mourants), ako Varlam Chalamov, alebo 5. kati (les bourreaux), ako postava Maximiliana Auea v románe Les Bienveillantes (2006; slov. Láskavé bohyne, 2023) Jonathana Littella (tá je súčasne aj nasledujúcim typom svedka) (302 – 307). Osobitú skupinu tvoria nepraví svedkovia (les faux témoins), ako Binjamin Wilkomirski. Posledný typ svedectva, nepravé svedectvo, ktorý čitateľským záujmom mnohonásobne prevyšuje ktorékoľvek autentické svedectvo, imituje podľa Rastiera žáner svedectva, ale rozchádza sa s ním v otázke etickej požiadavky (2010, 113).

Zo žánrového hľadiska Rastier identifikuje štyri základné funkcie svedectva, ktoré sa premietajú aj do jeho formálnej podoby: 1. podať svedeckú výpoveď, čo predpokladá vecný a objektívny tón; 2. vzdelávať – svedectvo je záväzkom nielen voči obetiam, ale aj čitateľom. Musí byť napísané prístupnou formou, z čoho vyplýva, že istá miery štylizácie je nevyhnutná; 3. pripomínať minulosť v zmysle zachovania dôstojnosti obetí (svedok odmieta pátos). V literárnom svedectve, ktoré môže mať charakter epitafu, nenájdeme na rozdiel od mnohých nepravých svedectiev (B. Wilkomirski) alebo historických románov (J. Littell) opisy obetí v ponižujúcej situácii; 4. svedectvo implicitne predpokladá, že svedok prekonal hanbu z prežitia či strach z odmietnutia. Autor svedectva je svedkom i preživším, vzdelávanie je poslaním prvého, pripomínanie druhého (2019, 307-322).

Problematike žánrového vymedzenia literárneho svedectva sa v súčasnosti vo Francúzsku systematicky venuje napr. Charlotte Lacoste – Le témoignage comme genre littéraire en France de 1914 à nos jours (Svedectvo ako literárny žáner vo Francúzsku od roku 1914 po súčasnosť, 2011) – či François Rastier. Napriek tomu svedectvo naďalej vzbudzuje pochybnosť, či možno naozaj hovoriť o žánri. Spornou je totiž nielen otázka jeho chronologického určenia, ale i vzťahu „autenticity“ a „literárnosti“,  ktorý je predmetom historiografických, ideologických a etických polemík (Jeannelle 2017, 762). Literárnemu svedectvu podľa Rastiera konkurujú žánre ako historický román či nepravé svedectvo, ktoré narúšajú jeho špecifickosť, pretože spochybňujú postavu preživšieho a privlastňujú si legitimitu svedka (2019, 318). Otázka etickej zodpovednosti je preto čoraz aktuálnejšia nielen v súvislosti so žánrom literárneho svedectva, ale aj žánru fikcie.