Literárne časopisy ako predmet dejín prekladu

Literárne časopisy ako médiá na sprostredkovanie informácií o literatúre a literárnom dianí sa najmä v malých kultúrach, ako je tá slovenská, pomáhajú významne formovať recepčnú tradíciu (Vajdová 2009). Ako o predmete dejín prekladu o nich možno uvažovať, pokiaľ má preklad významný podiel na ich obsahu, ovplyvňuje ich koncepciu a neposlednom rade pokiaľ preklady a diskurz o preklade, ktoré tieto časopisy prinášajú, ovplyvnili dejiny prekladu a dejiny literatúry. Predmetom hesla je mikrohistorický výskum naznačenej problematiky.

 Vo vzťahu k širšej kultúrnej histórii, literárnej histórii, dosiaľ zdokumentovaným tendenciám v dejinách prekladu na Slovensku (najmä Bednárová, 2013 a 2015) i k dejinám knižnej kultúry sa pri skúmaní dejín prekladu zameraných na periférne časti literárnych systémov ako vhodné metodologické východisko ukazuje škála, ako ju chápe Levi (1992). Keďže možno literárne časopisy chápať aj ako reálne existujúce a fungujúce spoločenské inštitúcie, predstavujú prirodzenú škálu historiografického výskumu. Historiografický výskum literárnych časopisov a ich zástoja v dejinách prekladu vychádza z metodológie prípadovej štúdie, ktorá sa v ostatných rokoch ukazuje ako najvhodnejšia pre tzv. výskumy kontextu v translatológii. Ak preklad chápeme ako sociálny fenomén, prípad treba chápať ako súbor navzájom previazaných sociálnych aktivít, ktoré sú zasadené v konkrétnej skutočnosti. Vymedzovať ho možno troma (komplementárnymi) spôsobmi: časovo, priestorovo (fyzicky i ako priestor polysystému) a sociálne (porov. Saldanha, O’Brien, 2013: 205-233).

Samozrejme, dalo by sa namietať, či literárny časopis môže slúžiť ako primárny zdroj historiografického výskum, alebo či to nie je vzhľadom na mediáciu a reprezentáciu udalostí nie je skôr sekundárny zdroj. Munday však upozorňuje, že zásadný je v tomto smere cieľ výskumu, ktorý determinuje spôsob čítania historici by ho takto čítali (porov. Munday 2014). Ide skôr o spôsob čítania prameňa, pri ktorom treba podľa charakteru prameňa zohľadniť mieru mediácie. Táto je pri pri archívnych dokumentoch, rukopisoch a rukopisnej je nižšia než pri post-hoc svedectvách (napríklad v článkoch), no je je zakaždým prítomná.

 Výskum literárnych a humanitnovedných časopisov predstavuje tradičné ťažisko výskumov recepcie inonárodných literatúr v okruhu pracovníkov Ústavu svetovej literatúry SAV, v. v. i. (napr. Truhlářová, Kusá, Vajdová) a vedcov, ktorých výskumy vychádzajú z metodológií výskumu recepcie (napr. Pliešovská 2016 a Tyšš 2017a). Väčšina výskumov prekladov v literárnych časopisoch vychádza primárne z archeologických korpus prekladov (ako ho definuje Pym 1998/2014), všíma si tak len prekladovú recepciu a neraz ide o prierezové prieskumy recepcie vo viacerých periodikách a časopisoch. Metodológia prípadovej štúdie však ráta s kombináciou vertikálneho čítania (korpus vybraných textov na základe pracovnej definície) s horizontálnym čítaním časopisov ako textových celkov a následnou kontextualizáciou so v rámci širších dejinných udalostí. Treba tiež dodať, že prípadová štúdia by sa mala sústrediť len na jeden časopis, len v historicky odôvodnených prípadoch na viacero (napr. de facto ten istý časopis zmení názov a zloženie redakcie, ale nie zameranie a cieľovú skupinu).

 Metodicky si možno takýto komplexný výskum rozdeliť na fázy. Tie predstavujú rôzne úrovne konfrontácie s historickým materiálom, postupný systematický prienik doň v nadväznosti na historický kontext. V naznačenom zmysle možno rozlišovať tri fázy alebo úrovne:

1. V prvej fáze sa pohybujeme na úrovni paratextov (ako ich definuje Genette 1997). Postupne prechádzame obsahy jednotlivých ročníkov skúmaného časopisu (ideálne priamo v jednotlivých číslach, nie sumárne obsahy ročníkov) a hľadáme texty na základe stanovenej definície, pričom evidujeme, či a ako je daný typ textu v časopise znázornený, a kto sa na nich autorsky/prekladateľsky podieľal (ak je to znázornené). Výsledkom tejto fázy je rudimentárny zoznam, z ktorého by mali byť zrejmé odpovede na otázky „kto“, „čo“ a „koľko“.

2. V druhej fáze sa pohybujeme na úrovni konkrétnych textov. Ide o čítanie sledovaného korpusu textov, analýzu, prieskum ich osobitostí, v prípade prekladov zohľadnenie nutných špecifík (naznačený vzťah k originálu, mieru prekladateľských v. prepisovacích postupov, porov. Tyšš 2017b).

3. V tretej fáze ide o úroveň kontextov, pričom operatívne je vhodné hľadieť len na kontext daného prípadu (časopisu). Texty z korpusu treba v tejto fáze posúdiť z hľadiska pozície v tom-ktorom čísle a vo vzťahu k iným textom (mimo korpusu) v časopise. Sledovaný materiál sa tak „otvorí“ a vyplynú z neho širšie okolnosti.

Deduktívne vymedzený korpus časopiseckých textov podrobený naznačenej trojstupňovej analýze však ešte nezaručuje historiograficky relevantný výklad. Dobové texty v časopisoch sú príliš variabilné a svojou príležitostnosťou úzko previazané s dobou, v ktorej vznikli. Pragmaticko-literárnu analýzu je preto nutné konfrontovať s historickými údajmi. Empirický výskum pritom naznačuje, že dobrým „odrazovým mostíkom“ k dobe sú úvodníky časopisov, ktoré často predstavujú ohlas redakcie na práve prebiehajúce udalosti (porov. Darovec, Barborík, 1996).

Na základe dostupných výsledkov z výskumov dejín prekladu na Slovensku, ako sa javia cez prizmu literárnych a kultúrnych časopisov, formulujeme nasledujúce tézy, ktoré možno chápať ako metodické korektívy:

1. Literárne časopisy s významným zastúpením prekladov stoja v kritických historických obdobiach na dynamickom pomedzí centra a periférie literárneho systému.

2. Pri výskume literárnych časopisov treba zohľadňovať vzťahy konkurencie a komplementarity s inými literárnymi časopismi danej doby.

3. V literárnych časopisoch treba rátať s prítomnosťou politického gesta (Bednárová, 2013) a dobovej ideológie.

4. Okrem ideologických skreslení treba rátať aj možnosťou nedostatočných znalostí a nesprávnych informácií (predsa len, ide často o novú literatúru alebo nové okruhy problémov, o ktorých je potrebné informovať rýchlo).

5. Ak je preklad v časopise významný, dá sa predpokladať aj vlastný a špecifický diskurz o problémoch prekladu (čiže časopis rieši prekladateľskú problematiku a je pravdepodobné, že ide o unikátne problémy vyplývajúce z praxe prekladu v ňom).

6. Popri snahách systemizovať a syntetizovať zistené poznatky o danom časopise treba zohľadniť aj kontigenciu, čiže nestálosť a neúplnosť až náhodnosť historických udalostí. V časopisoch sa to typicky prejavuje tým, že sa nerealizujú deklarované plány (napr. ohlásená séria článkov) alebo vplyvom nepredvídaných vonkajších okolností (napr. smrť šéfredaktora) dochádza k nečakanej zmene koncepcie. Samozrejme, historiografický výklad musí nevyhnutne oscilovať medzi determinizmom a kontingenciu, lebo platí, že „[a]k sa všetko stalo, lebo to bolo nevyhnutné, nie je potrebné o tom písať dejiny, a ak sa všetko stalo čistou náhodou, nie je možné o tom písať dejiny“ (Megil, 2019, 285).[1]