Literárna antropológia

Literárna antropológia je disciplína na pomedzí kultúrnej antropológie a literárnej vedy, ktorá sa venuje výskumu literatúry ako jedného z kultúrnych prejavov človeka či ľudskej spoločnosti, a to z komparatívnej, semiotickej, hermeneutickej, genologickej či naratologickej perspektívy, v synchrónnych aj diachrónnych vzťahoch a v priestorových kontextoch. Ide o interdisciplinárny prístup, ktorý sa začal kreovať v 70. rokoch 20. storočia ako výsledok tzv. kultúrneho obratu v sociálnych a humanitných vedách a antropologického obratu v literárnej vede (Schlaeger 1996). Oba obraty znamenali upriamenie pozornosti na kultúru ako na systém symbolov a významov, a to na úkor pozitivistickej, funkcionalistickej a štrukturalistickej epistemológie. „Podvojný pôvod disciplíny“ (Schlaeger 2006, 453) v literárnej vede a kultúrnej antropológii sa odráža aj v prístupoch k nej. Zatiaľ čo prístupy antropológie sú väčšmi heuristické, historizujúce a sociologizujúce, prípadne sa zameriavajú na autoreflexiu disciplíny, ktorá pri svojom definovaní a opisovaní využíva literárne techniky, v antropologicky orientovanej literárnej vede prevažuje fenomenologické, transcendentalistické a komparatistické štúdium literatúry, jej žánrov a tém.

Podobne ako napr. vizuálna antropológia aj literárna antropológia pristupuje k prívlastku vo svojom názve v hrubých kontúrach dvojako: buď ako k predmetu svojho výskumu, alebo ako k metóde. Teda literatúra môže predstavovať jednak objekt, produkt kultúry, ktorého rôzne aspekty hodno skúmať, jednak základný prostriedok antropologickej i literárnovednej práce: záznam slov pri terénnom výskume či interpretačný text, ktorý o istej kultúre vzniká a znamená v konečnom dôsledku „literatúru“. Literárnu antropológiu zo zorného uhla kultúrnej antropológie možno podľa Ellen Wiles (2020) rozdeliť takto: (1) na literárnu antropológiu, ktorá pracuje s fikciou heuristicky a utilitárne ako so zdrojom poznatkov o kultúrach a doplnkom na interpretáciu kultúr (Fernando Poyatos); (2) na interpretatívnu alebo symbolickú antropológiu, ktorá využíva pojmy literárnej vedy a textovú analýzu na interpretáciu kultúry (kultúra a spoločnosť vysvetľovaná ako „kultúrny text“; zaviedol Clifford Geertz), ale zároveň aj na autoreflexívne pôsobenie, zvažovanie literárnych možností opisovania svojho predmetu, teda kultúry a spoločnosti (James Clifford a Clifford Geertz); 3) na antropológiu literárneho poľa ako kultúrneho a produkčného systému, ktorá skúma autorské, vydavateľské, čitateľské stratégie a približuje sa k sociológii literatúry. Literárnoantropologické prístupy literárnej vedy sa väčšmi zameriavajú na výklad a interpretáciu literárnych textov či žánrov, naratívnych postupov a pod., ktoré predstavujú „literarizáciu“ či „fikcionalizáciu“ ako univerzálnu aktivitu človeka ako kultúrnej či spoločenskej bytosti (Wolfgang Iser, Helmut Pfotenhauer, Ryszard Nycz).

Za konštitutívny text literárnej antropológie ako sociálnej disciplíny sa považuje zborník Literary Anthropology, ktorý v roku 1988 zostavil Fernando Poyatos. Samotný pojem však podľa jeho vlastných slov prvýkrát použil už v roku 1977. Poyatos vo svojej štúdii hovorí, že „naratívna literatúra (a v menšej miere aj dramatická literatúra) predstavuje bezpochyby najbohatší zdroj informácií o spôsobe života človeka a najvyspelejšiu formu jeho zobrazenia v čase i priestore aj formu komunikácie so súčasnými a budúcimi generáciami“[i] (1988, 4). K literatúre ako zdroju poznávania kultúry sa antropológia obracia podľa neho vtedy, keď k nej nemá priamy prístup, alebo ak ho aj má, považuje „naratívnu literatúru danej kultúry za prvý krok, ktorý jej poskytne vhľad do zmyslovo vnímateľného a zrozumiteľného systému, ktorý by inak mohla prehliadnuť“ (1988, 15). Literárne dáta môžu zároveň simultánne dopĺňať informácie z terénneho výskumu. Svoj model semiotickej literárnej antropológie Poyatos dokumentuje na štúdiu nonverbálnej komunikácie v románoch rôznych období a priestorov, pričom v literatúre hľadá zmyslovo vnímateľné znaky kultúry, ktoré ako antropológ interpretuje ako znaky zrozumiteľné (sensory/intelligible sign). Semiotický prístup k výhradne „realistickej“ literatúre dopĺňa modelom kulturémy, čo je „akákoľvek časť kultúrnej činnosti zmyslovo alebo intelektuálne vnímaná v znakoch symbolickej hodnoty, ktorú možno rozdeliť na menšie jednotky alebo zlúčiť do väčších celkov“ (1988, 14). Kulturémy možno študovať v synchrónnom alebo diachrónnom rámci. Poyatosov prístup k literárnej antropológii podrobili diskusiám a kritike už autori a autorky kolokvia (1983), z ktorého spomínaný zborník vzišiel: vyčítali mu príliš pozitivistickú determináciu bez zohľadnenia fikcionality literárneho diela. Jasne sa už na tomto fóre vykryštalizovali dve smerovania literárnej antropológie, ako ich zhrnula Lucy Jayne Botscharow: (1) Utilitárny prístup považuje literatúru len za zdroj antropologických informácií a kladie si dve základné otázky: „aké faktuálne, objektívne informácie sa dajú z literatúry dovodiť a ako možno objektívne fakty oddeliť od produktov spisovateľskej imaginácie“ (337). (2) Druhý, podľa Botscharow sľubnejší prístup, literatúru považuje za predmet výskumu, „za produkt svojej kultúry bez ohľadu na preferencie jednotlivých spisovateľov. Hľadá sa pod povrchom textu v snahe nájsť základné kultúrne kódy, hodnoty a presvedčenia, o ktorých sa predpokladá, že ich spisovateľ zdieľa s ostatnými členmi svojej spoločnosti“ (337). Otázka autorskej kreativity nezamedzuje považovať literárne dielo za predmet literárnoantropologického výskumu, pretože samotný autor či autorka sú členmi danej kultúry. Podobný, dá sa povedať „tradičný“ metodologický a epistemologický prístup k literatúre cez antropológiu – Paul Stoller ho vo svojej recenzii nazval „ťažením“ (mining; 2015, 145) – si zvolila aj Marilyn Cohen v neskoršom zborníku Novel Approaches to Anthropology: Contribution to Literary Anthropology (2013).

Druhý, dodnes plodný prístup k literárnej antropológii ako sociálnej disciplíne inicioval Clifford Geertz svojou knihou Interpretácia kultúr ([1973] 2000) a bol výsledkom relativizácie a kritiky kultúrnej antropológie ako pozitivistickej vedy (vedy v anglofónnom zmysle slova). Geertz vniesol do uvažovania o metódach kultúrnej antropológie pojem interpretácie kultúr, ktorý vyplýva z ich semiotického charakteru: „Domnívaje se, společně s Maxem Weberem, že člověk je zvíře zavěšené do pavučiny významů, ktorou si samo upředlo, považuji kulturu za tyto pavučiny a její analýzu tudíž nikoliv za experimentální vědu pátrající po zákonu, nýbrž za vědu interpretativní, pátrající po významu“ (2000, 15). Prvky kultúry podľa neho majú svoj význam, symbolizujú, a práca antropológov, inak podľa Geertzových slov podobná práci literárneho vedca, spočíva v triedení ich významových štruktúr a určovaní ich sociálnych príčin a významov (19). Antropologické spisy sú podľa neho samy osebe interpretáciami, a to ešte druhého a tretieho rádu (prvý rád predstavuje žitá skutočnosť, druhý rád značí výber etnológa/antropológa, tretí rád interpretáciu antropológa, antropologičky); sú to teda fikcie v zmysle čohosi urobeného/vytvoreného, nie falošného. Od literatúry sa líšia podmienkami, za ktorých boli vytvorené, a ich účelom (odhliadnuc od ich štýlu a kvality; 26). Úlohou antropológa podľa Geertzovej interpretatívnej teórie je „odhalit pojmové struktury, jimiž se řídí jednání těch, ktoré zkoumáme, to, čo se ,říkáʻ v sociální rozmluvě, a vybudovat takový analytický systém, pomocí něhož vynikne to, co je druhovým znakem těchto struktur, co k nim náleží proto, že jsou to, co jsou, na rozdíl od ostatních určujících činitelů lidského chování. V etnografii je úkolem teorie dodat slovní zásobu, jejímž prostřednictvím může být vyjádřeno to, co chce o sobě říci symbolické jednání – tedy výpověď o roli kultury v lidském životě“ (39). Rozdiel oproti predchádzajúcim teóriám v kultúrnej antropológii spočíva v tom, že interpretatívna antropológia a vďaka nej nadobudnuté všeobecné koncepty a konceptuálne systémy sa v interpretáciách prepletajú s etnografickým „zhusteným popisom“, teda opisom udalosti, ako ju antropológ či antropologička počas etnografického výskumu pozorovali alebo ako si vypočuli, že sa stala, a zapísali. Interpretácia kultúry teda obrazne vždy „zostupuje“ až k najbezprostrednejšej úrovni etnografického pozorovania. Napriek alebo vďaka tomuto „ponoru“ sú výsledky interpretačnej analýzy podľa samotného Geertza sporné, pretože sa nedajú považovať za definitívne, konečné, interpretácia môže stále pokračovať. Totiž „antropologie, nebo alespoň interpretativní antropologie, je věda, jejíž postup je charakterizován spíše tříbením diskuse než zdokonalováním konsensu. To, co se zlepšuje, je přesnost, s níž se navzájem rozčilujeme“ (41). Geertzov nepopierateľný prínos do vnímania kultúrnej antropológie ako hermeneutickej disciplíny roztvoril aj ďalšie metodologické a epistemologické otázky projekcie skúmajúceho subjektu do interpretácií kultúr a ich symbolických systémov (čo viedlo napríklad aj ku kritickému hodnoteniu zapojenia disciplíny do koloniálnych praktík; Červinková [1999] 2000, 515).

Na základoch interpretatívnej alebo symbolickej antropológie stavali aj neskoršie autoreflexívne úvahy o možnosti písania antropológie/etnológie. Najmä v 80. a 90. rokoch 20. storočia (a aj vďaka odhaleniu praktík antropológov z prvej polovice 20. storočia, napríklad denníkov Bronisława Malinowského) začala diskusia o nemožnosti objektívneho opisovania cudzích kultúr, o nevyhnutnom subjektivizme a premietaní ega výskumníka/výskumníčky do výsledkov, teda opisov výskumu. Upozorňovalo sa, že rola samotného antropológa, antropologičky nespočíva len v terénnom výskume, ale aj v písaní, teda v konečnom dôsledku v ich rovnako dôležitej spisovateľskej role. Túto tému rozvinul Geertz vo svojej práci Works and Lives: The Anthropologist as Author (Práce a životy: Antropológ ako autor, 1988), pred ním sa jej venovali James Clifford a George E. Marcus v zborníku Writing Culture: The Poetics and Politics of Ethnography (Kultúra písania: Poetika a politika etnografie, 1986). Ich východiskom bola opäť téza o antropologických dielach ako tzv. etnografických fikciách, ktoré: 1) vznikajú kontextuálne, zo sociálneho prostredia nielen čerpajú, ale ho aj tvoria, 2) ich rétorika zároveň posilňuje aj vyvracia ich posolstvo, 3) inštitucionálne sa píšu v rámci špecifických tradícií disciplíny i publika, 4) žánrovo sa, samozrejme, líšia od románu i cestopisu, 5) disponujú politickou autoritou pri reprezentovaní opisovanej kultúry, no tá je často nerovnomerne rozdelená a sporná, 6) a historicky sa všetky uvedené konvencie menia (1986, 6). Etnografické fikcie ako žáner vedeckej antropologickej spisby nie sú nepravdivé, ich názov navodzuje čiastkovosť/zaujatosť (partial thrue) kultúrnej a historickej pravdy, o ktorej sa síce snažia písať systematicky, no vždy na to použijú isté jazykové figúry, vlastné pretlmočenie a nikdy nepopíšu všetko, sú subjektívnym výberom, ktorý ponecháva mnohé mimo opisu (1986, 6 – 7). Tento smer výskumu reprezentuje napríklad aj zborník Anthropologist as Writer: Genres and Contexts in the Twenty-First Century (Antropológ/antropologička ako spisovateľ/spisovateľka: Žánre a kontexty v 21. storočí, 2016), ktorý zostavila Helena Wulf.

Treťou modalitou kultúrnej a sociálnej literárnej antropológie sú prístupy, ktoré transdisciplinárne prestupujú hranice kultúrnych, mediálnych štúdií a sociológie. Ide napríklad o výskumy čitateľstva, ktoré začala Q[ueenie] D[orothy] Leavis svojou knihou Fiction and the Reading Public (Fikcia a čitateľská verejnosť) z roku 1932. Opisuje v nej, ako sa počas troch storočí menil čitateľský vkus anglickej verejnosti a aký to malo vplyv na život spoločenstva, ale aj jednotlivcov. V tejto línii pokračuje v súčasnosti napríklad Danielle Fuller a DeNel Rehberg Sedo, ktorí v knihe Reading Beyond the Book: The Social Practices of Contemporary Literary Cultures (Čítanie za hranicami knihy: Spoločenské praktiky súčasných literárnych kultúr, 2013) skúmajú literárno-kultúrny jav televízneho masového čítania. Ďalšie nedávne publikácie sa venujú literárnym a knižným cenám (Squires 2016), literárnej „strednej vrstve“ (Driscoll 2014) či literárnym festivalom (Weber 2018). Tento prístup sa javí ako perspektívny a spoločensky zaujímavý, no napriek tomu stále málo zastúpený.

Literárna antropológia nahliadaná z perspektívy literárnej vedy sa epistemicky kontúruje na základoch Geertzovej interpretatívnej antropológie. Uvažuje síce o univerzálnom charaktere fikčnej literatúry pre kultúry sveta, ktoré vyvinuli písmo, no hľadá špecifiká, ktoré literárnu činnosť odlišujú od iných kultúrnotvorných aktivít. Nepristupuje k literatúre utilitárne a pragmaticky, teda ako k hodnovernému dôkazu o živote a kultúre spoločenstva, ktoré ju vyprodukovalo, ale ani ako na čisto autonómny artefakt, ktorý je sám osebe predmetom bádania. Literárnoantropologické uvažovanie sa rozvíjalo najmä v nemeckom prostredí (napr. v Kostnici, Goettingene). V spomenutom geertzsovskom a cliffordovskom zmysle naň nadväzuje napríklad Doris Bachmann-Medick zborníkom Kultur als Text (Kultúra ako text, 1996). Wolfgang Riedel (1997; 2004) upozorňuje, že pojmy „anthropology“ a „Anthropologie“ v žiadnom prípade nie sú sémanticky zhodné: angloamerickému termínu v nemčine zodpovedá totiž skôr etnológia/etnografia, v lepšom prípade kultúrna antropológia. Medzi „starými spoločenskými vedami a novými kulturológiami“ podľa neho existuje úzky vzťah, ktorý sa okrem iného prejavuje v rovnakom pohľade na literatúru ako na dokument (2004, 343). Riedel nechápe literárnu antropológiu ako metódu, skôr ako perspektívu interpretácie, literatúra je pre neho „(druhom) antropológie“, pretože vedie diskurz o človeku. Tento diskurz sa pohybuje čo najbližšie k skúsenosti a prežívaniu, Aisthesis a emócii, a preto sa vyznačuje takmer špecifickou príbuznosťou s telom. Nezabúda však zdôrazniť, že je historicky premenlivý a ako taký musí byť aj skúmaný (361 – 363).

Helmut Pfotenhauer vo svojom diele Literarische Anthropologie. Selbstbiographien und ihre Geschichte – am Leitfaden des Leibes (L. a.: Autobiografie a ich história – vedené telom, 1987) skúma úlohu autobiografií v literatúre 18. – 19. storočia. Antropológiu pritom považuje za celostnú vedu 18. storočia, ktorá sa, na rozdiel od ostatných rozvíjajúcich sa vied o človeku aj od predchádzajúcej metafyzickej tradície, zaoberala „celým človekom“ ako kontextom tela a duše; literárnu antropológiu zasa za spojenie antropológie a literatúry, ktoré sa navzájom podporujú, reflektujú i kritizujú. Literatúra spolu s estetikou, ktorú Pfotenhauer považuje za spriaznenú, poskytli priestor subjektivite, a to konkrétne v tých dielach, kde sa samotná literatúra stáva antropológiou. Najlepší opis subjektu poskytol Pfotenhauerovi práve žáner autobiografie ako prejav dovtedy nenápadných, „nižších“ duševných schopností človeka, jeho telesnosti a psychológie, malého, intímne prežívaného života. Pfotenhauer chápe literárnu antropológiu imanentisticky, nie ako metódu, literatúra samotná je pre neho antropológiou osobitného druhu: buď fiktívnou (ľudská prirodzenosť ako vymyslený svet v drámach a románoch), alebo napoly fiktívnou (v autobiografiách).

Wolfgang Iser sa vo svojich dielach Prospecting. From Reader Response to Literary Anthropology  (Pátranie. Od čitateľskej odozvy k literárnej antropológii, 1989), Das Fiktive und das Imaginäre: Perspektiven literarischer Antropologie (1991; čes. Fiktivní a imaginární: Perspektivy literární antropologie, 2017) a „What Is Literary Anthropology? The Difference berween Explanatory and Exploratory Fictions“ (Čo je l. a.? Rozdiel medzi vysvetľujúcimi a skúmajúcimi fikciami, 2000) pýta, prečo sa literatúra, zvlášť fikcia, javí v kultúre ako nutnosť. Podľa Isera „fikcie ako extenzifikácie ľudskej existencie sú ,spôsobom tvorby svetaʻ a literárne postavy zasa príkladnou inštanciou tohto procesu, pretože oslobodzujú z pragmatického rozmeru životnej nevyhnutnosti v reálnych životných situáciách“ (1989, 270). Vyjadruje, že heuristika v podobe literárnej antropológie dovoľuje vysvetľovať literatúru ako spredmetňovanie ľudskej „plasticity“, ako výklad človeka sebou samým, a to prepájaním jeho dispozícií k tomu, čo predstavuje konštitutívne momenty literatúry: k fiktívnemu a imaginárnemu. Tieto dve zložky nie sú samy pre seba podmienkami literatúry, ktorá vzniká z ich interakcie, pretože ani fiktívne, ani imaginárne nemajú za svoj základ určitý zmysel (2017, 13). Iser namiesto tradičnej dichotómie fiktívneho a skutočného, ktorou je teória poznania poznačená od raného novoveku, navrhuje triádu reálne, fiktívne a imaginárne. Fiktívnosť fikčného textu vyplýva z aktu predstierania (fingovania podľa českého prekladu; v nemčine „Akt des Fingierens“; v Iserovom vlastnom anglickom preklade „fictionalizing act“), keď sa skutočnosť opakovaná v texte stáva znakom a imaginárno slúži na predstavivosť takto označovaného. Akt fingovania/fikcionalizácie je teda aktom prekračovania hraníc reálneho, no pretože sa deje s istým cieľom, zároveň imaginárnu dáva určitý tvar, následkom čoho zasa imaginárno získava možnosť prekročenia hraníc do reálna. Dve formy prekračovania hraníc, ktoré sú výsledkom fingovania v rámci Iserovho triadického vzťahu, sú však odlišnej povahy: prevedenie opakovanej reality žitého sveta do znaku čohosi iného sa javí ako forma irealizácie; prevedením imaginárna ako čohosi nezreteľného do určitej predstavy sa imaginárno stáva reálnym: „Jakožto irealizace reálna a zreálnění imaginárna vytváří akt fingovávní základní předpoklad pro to, do jaké míry tato překračování hranic, ktorá uskutečňuje, 1. poskytnou podmínku přeformulování zformulovaného světa, 2. umožní srozumitelnost přeformulovaného světa a 3. dovolí tuto událost i zakoušet“ ([1991] 2017, 18). V literárnom diele sa akt fingovania/fikcionalizácie uskutočňuje prostredníctvom selekcie z existujúcich systémov sveta – reality, ktorá umožňuje transgresiu, prekročenie hraníc ich pôvodných referenčných polí. Zaradením prvkov do diela sa ich referenčné polia (systémy) stávajú vnímateľnými, pôvodné priradenia prvkov sa stierajú, dopĺňajú a akcentujú, a to tak zaradením do diela, ako aj odkazovaním na neprítomnosť iných prvkov v diele. Akt selekcie, pre ktorý neexistuje žiadne pravidlo, ide totiž o akt transgresie a nie konvencie, by tak mohol podľa Isera rovnako dobre slúžiť aj na uchopenie intencionality textu: odmieta špekulatívne psychologizujúce pokusy, intencia je podľa neho vystopovateľná cez spôsoby manifestácie, ktoré sa dajú rozoznať práve v selektívnosti textu vo vzťahu k systémom v jeho okolí. Intertextovým korelátom selekcie ako aktu fingovania je kombinácia textových prvkov od lexikálnej úrovne až po úroveň schémy postáv a ich konania, ktorá vytvára intertextové vzťahy. Usúvzťažňovaním prvkov z rôznych systémov a diskurzov, ich kombináciou (ako aktom fingovania) v literárnom texte vznikajú sémantické priestory/intertextové referenčné polia, ktoré hrdina väčšinou musí prekračovať. Na lexikálnej úrovni sa zasa denotačná funkcia jazyka utlmuje a rozvoľňuje, aby sa prejavila vo funkcii figurovania – vo výraze a reprezentácii. Ďalším aktom fingovania je obnažovanie vlastnej fiktívnosti: „Prozrazením fingování přechází všechen svět, ktorý je organizovaná v literárním textu, do dimenze jako-by“ (29; ide o termín novokantovského filozofa Hansa Vaihingera „Als Ob“ v českom preklade Miroslava Petříčka). Tak niektoré literárne texty svoj fikčný charakter zastierajú v očakávaní, že budú prijaté ako skutočnosť, iné však „vyzátvorkujú“, aby poukázali, že ich účel nespočíva iba v označení skutočného referenčného poľa. Práve v tejto účelnosti sa „rýsuje ona funkce, kvůli které byla fikce stvořena“ (29). Fikčný svet teda spája reprezentovaný svet s niečím „nemožným“, výsledná reprezentácia vedie k určitosti čohosi, čomu určitosť chýba, teda k imaginárnosti. Funkciou konštrukcie ako-by je podnecovanie reakcií na svet, svet textu má byť irealizovaný a má sa stať analogónom. Recepcia takéhoto diela bude potom udalosťou imaginárna, ktorá vyvoláva napätie, ale zároveň vyžaduje uvoľnenie napätia, a to len sémantizáciou, určením zmyslu. Zmysel textu nie je nič posledné ani pôvodné, je to operácia prekladu, ktorej nevyhnutnosť bola spôsobená skúsenosťou imaginárna. Iser svojou literárnoantropologickou hermeneutikou demonštruje (na príkladoch z renesančnej bukoliky, na filozofických diskurzoch aj fenoméne hry), že literatúra nemôže plniť funkciu apriórneho zdroja či systému deskriptívnych dát pre kultúrnu antropológiu.

Literárna antropológia sa pod pomenovaním „antropologia literatury“ výrazne presadila aj v poľskom literárnovednom prostredí, na prelome tisícročí tu vzniklo niekoľko centier literárnoantropologického bádania (Krakov, Katovice a i.). Za prvú aplikáciu literárnoantropologického prístupu sa považuje (Rygielska 2016) dielo Evy Kosowskej Postać literacka jako tekst kultury:  rekonstrukcja antropologicznego modelu szlachcianki na podstawie „Potopu“ Henryka Sienkiewicza (Literárna postava ako kultúrny text: rekonštrukcia antropologického modelu šľachtičnej na základe románu „Potopa“ Henryka Sienkiewicza, 1990). Ryszard Nycz (2007) stavia koncepciu literárnej antropológie v súlade s Iserovým chápaním. Argumentáciu za literárnu antropológiu rozvíja kontextualizáciou tzv. kultúrnej teórie literatúry (Walas – Nycz 2012) – riešením pre prechodové obdobie – v humanitných vedách po tzv. kultúrnom obrate. Odmieta bezbrehú interdisciplinaritu alebo „dedisciplinarizáciu“, ktorá by mohla jednotlivé humanitné a sociálne vedy obrať o vlastný predmet aj metódy bádania, a prípadne podnietiť ich vzájomné pohltenie. Zároveň poukazuje, že v literárnej vede je „kultúrne“ imanentne prítomným rozmerom a do jej inštrumentária sa navyše dostáva repertoár tém a kategórií z kultúrnych štúdií (rasa, trieda, rod, etnicita, vek, moc...), ktoré kultúrna teória literatúry analyzuje vo vlastných kategóriách (text, žáner, narácia, fikcia, performativita, interpretácia...). Treťou záujmovou oblasťou tejto teórie je reštitúcia poznávacích funkcií literatúry: zatiaľ čo ostatné humanitné a spoločenské disciplíny „ťažia“ z možnosti konfrontovať textovo sprístupňovanú skutočnosť s mimotextovou, kultúrna literárna veda konfrontuje podľa Nycza jej rôzne textové verzie. Výskumnú metódu, ktorú Nycz v nadväznosti na literárnu antropológiu navrhuje, je poetika skúsenosti. Rozvíja sa ako impulz na citeľnú potrebu obnoviť empirický rozmer literárneho výskumu a literatúry samotnej. Nejde pritom len o skúsenosť z oblasti ideí, porozumenia, poznania, ale aj pre- a mimo-kognitívne skúsenosti, aké umožňujú zmysly, a-intelektuálne vnemy, emócie. Dôležité je, píše Nycz (2007), hľadanie nedualistického spôsobu toho, ako sa jazyk vzťahuje na skutočnosť. „Skúsenosť, ktorej sa dostáva hlasu (artikulácie, zápisu) v literatúre a potom sa aktivizuje pri čítaní, má práve tento charakter: ,celostno-psycho-telesnýʻ ([...]; t. j. hybridný, pretože je zároveň telesno-zmyslová, sociálno-kultúrna, pojmovo-jazyková); spolu-tropický (ako akási paradoxná vzájomne prepojená ,pasívna aktivitaʻ zakúšajúceho a zakúšaného); a transformatívny (voči veci i subjektu)“ (2007, 41). Neparadigmatický a transdisciplinárny charakter poetiky skúsenosti je podľa Nycza najlepšie realizovateľný v tzv. „slabých“ interpretáciách prípadových štúdií bez ašpirácii na zovšeobecnenie.