Kumulácia

Táto štylistická figúra patrí z hľadiska vývinu do západnej rétorickej tradície podobne ako amplifikácia (aj expolitio). Latinská kultúra poznala kumuláciu aj pod názvom frequentatio, takto ju totiž do zoznamu tzv. myšlienkových figúr (sententiarum exornationes) zaradil autor Rhetorica ad Herennium (Rétorika pre Herenia, 90 r. pred Kr.). Podľa jeho definície sa mala používať predovšetkým v súdnych procesoch, ktoré vychádzali z domnienok, resp. podozrení. Úlohou kumulácie bolo zefektívniť obhajobu, urobiť prejav dôraznejším, prípadne aj ostrejším. Táto najstaršia latinská rétorika chápe kumuláciu ako štylistický postup, v rámci ktorého sa na jednom mieste prehovoru hromadia témy dovtedy v procese roztratené (IV 52, 40 – 41). Kumulačný postup síce sledoval najmä pôsobnosť, účinok myšlienky, realizácia uvedeného zámeru však bezprostredne závisela od formálnej stránky. V súlade s potrebou zoskupovať argumenty dochádzalo k hromadeniu viet, ktoré boli organizované na báze priraďovania. Hromadenie sa realizovala aj medzi slovami. Ernst Robert Curtius v tejto spojitosti ukazuje, ako stredoveký básnik vypočítava, z čoho pozostáva príroda sťaby Božie stvorenie, resp. Kristovo dielo (čím viac tým lepšie), čo o. i. ilustruje, ako kresťanské básnictvo prezvalo antický topos vzývania prírody.

 

Veškeré stvorění Kristovo, slunce, hvězdy, měsíci,

kopce a hory, údolí, moře, řeky, prameny,

bouře, dešte, mraky a větry, vichřice,

horko, jinovatko, mraze, lede, sněhu, blesky, skály,

louky, hájí, listoví, křoví, byliny, květy,

pějte přesladce se mou, volajíce: sbohem![1]

 

Najznámejším príkladom antickej gradačnej amplifikácie a kumulácie je Cicerova Prvá reč proti Catilinovi v deň odhalenia Catilinovho sprisahania. Ide o šesť útočných interogácií adresovaných Catilinovi:

„Dokedy budeš, Catilina, zneužívať našu trpezlivosť? Ako dlho sa nám ešte bude táto tvoja zúrivosť vysmievať? Kam sa až bude rozťahovať tvoja bezuzdná opovážlivosť?“[2]

(Marcus Tulius Cicero: In Catilinam I – IV; Štyri reči proti Catilinovi, 63 pr. Kr.; in Keruľová, 2020, 11).

Ak sa v rámci kumulačného postupu hromadia slová a vety naznačujúce iný význam, literárna teória rozlišuje medzi enumeratio (kumulácia slov) a distributio (kumulácia viet); ak dochádza k hromadeniu slov a viet rovnakého významu, ide o tzv. congeries synonymica (napr. Calboli, 1993, 404 – 405).

V poetikách, ktoré vyšli v uplynulom polstoročí v česko-slovenskom priestore, pojem kumulácia väčšinou nenájdeme, výnimkou je Michal Harpáň (1983, 90 – 91), ktorý ju definuje ako prostriedok charakterizácie nejakého javu prostredníctvom rozličných pomenovaní. Radí ju do kontextu výrazových prostriedkov uplatňujúcich princíp opakovania v podobe hromadenia významovo podobných alebo synonymických výrazov (napr. tautológia, pleonazmus, perifráza alebo gradácia, čiže hromadenie významov stupňovaním). Príručky poetiky, ktoré nediferencujú termín samostatne, pokrývajú funkciu kulminačného postupu prostredníctvom uvedených štylistických prostriedkov a opakovacích figúr (Hrabák, 1973; Žilka, 1984).

Pri kumulácii, rovnako ako pri amplifikácii, je dôležité uchopiť významové ťažisko, vnútorný zmysel opisovaného fenoménu. Tieto umelecké prostriedky stredovekej literatúry slúžili k tomu, aby význam rozširovali, a súčasne sa imitačnou metódou vracali k prvotnému zdroju, ktorým bol biblický text (Keruľová, 2020, 7). A hoci sa javí, že týmto rozširujúcim spôsobom autor hovorí to isté, nie je to to isté. Stredovekí ľudia sa vyjadrovali bohatšie, mali tendenciu osvetliť jav, vec či dej niekoľkonásobne, z viacerých strán a hľadísk (Minárik, 1977, 31). „Amplifikovaním a kumulovaním autor vytrvalo krúži okolo spoločného významu oboch textov (biblického a svojho), čím intencionálne nadväzuje na hlavný text (Biblia).“ (Keruľová, 2020, 7) Amplifikačné a kumulačné postupy vtláčajú štýlu stredovekého literárneho textu nezameniteľné kvality – podnecujú jeho kvetnatosť, ornamentálnosť, rozvíjajú expresívnu stránku, pôsobia na emocionálnosť. Ako v svojej práci Európska literatúra a latinský stredovek plasticky priblížil Curtius, hromadenie ako štylistický postup sa realizuje aj prostredníctvom symbolov a metafor. Ich konotačný potenciál a tajomstvo vsadené do optiky transcendentnosti mohlo niekedy tiež prispieť k tomu, že sa zmysel zobrazovaného zastrel.