Kultúrna pamäť
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
kulturelles Gedächtnis (D)
cultural memory (En)
Explikácia pojmu
Vydavatelia zväzku Kultúra a pamäť
(Kultur und Gedächtnis) z roku 1988 Jan Assmann a Tonio Hölscher rozumejú
pod pojmom kultúrna pamäť „zásobu opakovane používaných textov, obrazov a
obradov, ktoré sú vlastné každej spoločnosti a každej epoche a ktorých
pestovaním stabilizujú a sprostredkúvajú svoj sebaobraz, kolektívne zdieľané
poznatky prednostne (ale nie výlučne) o minulosti, na ktorých skupina zakladá
svoje vedomie jednoty a odlišnosti.“[1] Zvyčajne
sa kultúrna pamäť považuje za intenčný, vysoko organizovaný a
inštitucionalizovaný prejav formovania skupinovej identity, ktorá sa opiera o
spomienky externalizované v rôznych symbolických formách a médiách, čím sa
stáva objektivizovanou/materializovanou formou kultúry. Na to, aby sa tento
druh pamäti, ktorá presahuje individuálne skúsenosti, zachoval ako dlhodobá
medzigeneračne platná pamäť, sú potrebné špecializované zásobné miesta. Táto
definícia je založená na prácach kulturológov Jana a Aleidy Assmannovcov. Koncepčne
a teoreticky fundovane skúmali súvislosti medzi kultúrou a pamäťou a
procesy formovania kolektívnej identity. Začiatkom 80. rokov 20. storočia
rozšírili koncepciu Mauricea Halbwachsa o kategóriu, ktorá zahŕňa komunikačnú
aj kolektívnu pamäť.
Jan Assmann vo svojom zásadnom príspevku Kolektívna
pamäť a kultúrna identita (Kollektives Gedächtnis und kulturelle
Identität) z roku 1988[2]
definoval kultúrnu pamäť ako "kolektívny pojem pre všetko poznanie, ktoré
usmerňuje konanie a skúsenosti v špecifickom interakčnom rámci spoločnosti a je
k dispozícii pre opakovanú prax a inštruktáž z generácie na generáciu"
(Assmann 1988, 9).
Základom ich teórie je rozlišovanie medzi
komunikačnou a kultúrnou pamäťou. Komunikačnú pamäť Jan Assmann konceptualizuje
v súlade s Halbwachsovou kolektívnou pamäťou (por. heslo kolektívna pamäť),
ktorá sa formuje prostredníctvom sociálnych interakcií a je viazaná na
generácie. Assmann uvádza: "Pamäť žije a udržiava sa v komunikácii: ak sa
komunikácia preruší alebo ak sa referenčný rámec komunikovanej skutočnosti stratí
alebo zmení, dôsledkom je zabudnutie. Človek si pamätá len to, čo komunikuje a
čo môže umiestniť do referenčných rámcov kolektívnej pamäti." (Assmann
2013, 37)[3] Kultúrna
pamäť sa naopak vyznačuje tým, že je vzdialená od každodenného života
a má dlhodobý charakter (presahuje obdobie života generácií).
Prostredníctvom kultúrnej pamäti sa spomienky udržiavajú naprieč generáciami.
Obsahuje kľúčové (osudové) udalosti a obsahy tejto pamäti majú pre danú
spoločnosť identifikačnú funkciu. Kultúrna pamäť – v porovnaní s neformálnou komunikačnou pamäťou
– sa vyznačuje relatívne pevnými štruktúrami a má svoje médiá, inštitúcie a
úložiská (knižnice, archívy, múzeá). Zároveň má kultúrna pamäť elitárny
charakter, t. zn. obsahy kultúrnej pamäte sprostredkúvajú orgány, ktoré sú
profesionalizované a predstavujú spoločenskú elitu. Sú to odborníci, ktorí
interpretujú a sú zodpovední za tradovanie textov v rámci komunity.
Kultúrna pamäť existuje v dvoch režimoch: „v
režime potenciality ako archív, ako celkový horizont nahromadených textov,
obrazov, vzorov konania, a po druhé v režime aktuálnosti, ako zásoba
objektivizovaných významov aktualizovaných a perspektívnych z príslušnej
súčasnosti“ (Assmann 1988, 13). V rámci tejto teórie sa kultúrna pamäť
delí na zásobnú a funkčnú (Speicher- und Funktionsgedächtnis)
pamäť. Zásobná pamäť nie je viazaná na indivíduá a predstavuje archív alebo
fond pamäťových kultúr, ktoré možno aktivovať vo funkčnej pamäti
prostredníctvom selekcie a interpretácie. Funkčná pamäť je viazaná na indivíduá
ich perspektívny.[4]
Koncepcia, ktorú vyvinuli Assmannovci, je
dominantná v rámci výskumu kultúry pamäti a zahŕňa nielen sociálne referenčné
rámce, na ktoré upozorňoval už Halbwachs, ale aj na spôsoby (médiá) odkazovania
na minulosť.
Na mnohých miestach konštatovaná neurčitosť
pojmu kultúrnej pamäti inšpiruje rôzne disciplíny spoločenských, humanitných
vied. V niektorých prípadoch kultúrna pamäť slúži ako zastrešujúca kategória,
niekedy slúži ako synonymum pojmu kolektívna pamäť.
Bibliografia
ASSMANN, Jan – HÖLSCHER, Tonio (eds.). 1988. Kultur und Gedächtnis. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
ASSMANN, Jan. 1988. Kollektives Gedächtnis und kulturelle Identität. In: Kultur und Gedächtnis, eds. Jan Assman – Tonio Hölscher, 9–19. Frankfurt a. M.: Suhrkamp.
ASSMANN, Aleida – ASSMANN, Jan. 1994. Das Gestern im Heute. Medien und soziales Gedächtnis. In Die Wirklichkeit der Medien. Eine Einführung in die Kommunikationswissenschaft, eds. Klaus Merten, Siegfried J. Schmidt, Siegfried Weischenberg, 114–140. Wiesbaden: Springer Fachmedien.
ASSMANN, Jan. 2007. Das kulturelle Gedächtnis. Schrift, Erinnerung und politische Identität in frühen Hochkulturen [1992]. München: C. H. Beck.
ASSMANN, Jan. 2013. Das kulturelle Gedächtnis. Schrift, Erinnerung und politische Identität in frühen Hochkulturen. München: C. H. Beck. 1. vydanie 1992.