Komplexnosť
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Komplexität (D)
Explikácia pojmu
Niklas Luhmann upriamuje pozornosť na
tradíciu konceptu komplexnosti[1] v skorších podobách
všeobecnej teórie systémov z 50. až 60. rokov 20. storočia,[2] keď sa vychádzalo
z rozdielu výšky komplexnosti medzi systémom a prostredím, presnejšie
zo skutočnosti, že prostredie je vždy komplexnejšie ako systém, s čím sa
spája otázka, akým spôsobom dokáže systém túto „externú“ komplexnosť spracovať.
Istý konsenzus môžeme nájsť v presvedčení, že žiaden systém nedokáže
vykonštruovať dokonalý ekvivalent prostredia. V tejto súvislosti sa hovorí
o tom, že systémy každou ich operáciou nutne redukujú komplexnosť
prostredia – a nielen vzhľadom na prostredie, ale aj vzhľadom na samy
seba. Pri takýchto redukciách ide o generalizácie v zmysle
združovania istých znakov, ktoré systém pripisuje prostrediu alebo samému sebe.[3] Kompletná interdependencia
sa neskôr, pravdepodobne pod vplyvom prác Williama Rossa Ashbyho, začala považovať
za niečo vysoko nepravdepodobné a pre systémy fatálne (autor tu hovorí o tight coupling). Tým sa modifikoval aj
pojem systému, ktorý vychádzal z toho, „že od určitej dimenzie už nie je
možné prepojiť každý prvok s každým iným, a preto sa vzťahy môžu vytvárať len
selektívne [...] že problém komplexnosti je problémom hranice, od ktorej už
každý prvok nemôže byť prepojený s každým iným“ (Luhmann 2004, 173, 174).
Takáto
komplexnosť si už vyžaduje organizované selekcie, čo má za následok, že systém
sa stáva kontingentnejším. Luhmann v tomto duchu uvádza: „Hneď ako sa
(prvky systému, RM) dajú selektívne spojiť, dajú sa aj znovu rozpojiť a spojiť
inak. To dodáva tomuto opisu komplexnosti nový rozmer.“ (Luhmann 2004, 176)
Do
opisu komplexnosti sa tak dostáva nový rozmer, ktorý v pôvodnom pojme
komplexnosti, ako ho opísal Luhmann, nebol prítomný. Luhmann problém systému a
prostredia reformuloval pomocou inej teórie, a to prostredníctvom konceptu
operačnej uzavretosti.[4] Z toho vyplýva, že
akákoľvek externá referencia bude totožná s interpretáciou prostredia
v danom systéme. To je zásadnou podmienkou operatívnosti systému
a zároveň každej formy poznania. Iba v rámci systému je možné
rozlišovať medzi autoreferenciou a externou referenciou. Autoreferencia je
implicitne obsiahnutá vo forme komunikácie v každej jednej komunikačnej
udalosti.
[1] Dobrý prehľad vnímania konceptu
komplexnosti ponúka samostatná kapitola Komplexnosť obsiahnutá
v Luhmannovom diele Soziologische
Aufklärung 2, v ktorom sa pokúša o teoreticky fundované
objasnenie tohto pojmu (Luhmann 1991b).
[2] Luhmann odkazuje
na prácu Jeroma Brunera A Study of Thinking z roku 1956, ale aj na
skoršie práce Kennetha Burkea, napr. A Grammar of Motives z roku
1945. S týmto pojmom komplexnosti neskôr pracuje aj Talcott Parsons.
Porovnaj Luhmann 1980.
[3] Luhmann si preto
kladie otázku, „ako štruktúry dosiahnu zníženie komplexnosti bez toho, aby sa
celý systém zredukoval len na jednu kapacitu. Ako si možno predstaviť, že
systém má k dispozícii bohatý výber štruktúr. [...] V pojme štruktúry treba
vysvetliť, prečo sa systém neredukuje, keď vieme, že sa musí neustále
rozhodovať, že neustále musí vykonávať tú či onú kombinačnú operáciu, prečo sa
neredukuje, ale za určitých okolností rastie, získava na komplexnosti, hoci je
neustále nútený komplexnosť redukovať.“ (Luhmann 2004, 105)
[4] Do akej miery problém komplexnosti
ešte zostáva aktuálny, sa nedá jednoznačne povedať.
Bibliografia
Luhmann, Niklas. 1980. „Komplexität.“ Handwörterbuch der Organisation, ed. by Erwin Grochla, 2. Auflage. 1064–1070, Stuttgart: Poeschel.
Luhmann, Niklas. 1991a. Soziale Systeme. Grundriß einer allgemeinen Theorie. 4. Auflage, Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 1991b. Soziologische Aufklärung 2. Aufsätze zur Theorie der Gesellschaf. 4. Auflage, Wiesbaden: Springer Fachmedien.
Luhmann, Niklas. 2004. Einführung in die Systemtheorie, ed. by Dirk Baecker, 2. Auflage, Heidelberg: Carl-Auer-Systeme Verlag.