Koláž

Kolážou rozumie literárna veda na intertextualite založenú techniku písania, ktorá  vznikla v literárnej moderne a avantgarde v prvej polovici 20. storočia. Pojem sa dostal do literárnej vedy prenesením pojmu z výtvarnej praxe, kde sa takto začala označovať osobitná výtvarná technika kubizmu, ktorá sa rozšírila do iných smerov (hlavne futurizmus, dadaizmus  a surrealizmus). Podstata literárnej koláže spočíva vo využití náhody ako konštruktívneho  prvku. Pôvodný text alebo pôvodné texty sa rozložia (napr. rozstrihajú) na menšie časti. Po tejto mechanickej dekompozícii existujúceho jazykového materiálu nasleduje náhodná rekompozícia citátov do novej textovej podoby.  Namiesto náhody sa môže využiť aj cieľavedomý výber pôvodného materiálu ako aj jeho zámerná rekompozícia. Cieľom koláže je deštruovať pôvodný a konštruovať nový zmysel, ktorý je oslobodený od tradičných pravidiel jazyka a logiky.  Na základe metonymie sa pojmom „koláž“ označuje aj konkrétny text ako produkt takejto textovej recyklácie

Slovo „koláž“ pochádza z francúzskeho slovesa „coller“ vo význame „nalepiť. prilepiť“. Predstavitelia výtvarného kubizmu Geoges Bracque a Pablo Picasso označovali pojmom „papiers collés“ postup spočívajúci vo vlepovaní  rôznych materiálov (napr. útržkov novín, voskového plátna, plagátov a nálepiek) do vlastných zátiší. Talianski futuristi položili pri koláži dôraz na písmo a typografiu a ťažili zo simultánneho charakteru jej súčastí. Predstavitelia dadaizmu využili koláž aj na vyhrotenie irónie a sarkazmu voči meštianskej spoločnosti. Techniku zodpovedajúcu znakom surrealizmu (najmä princíp objektívnej náhody a asociačnej predstavivosti) rozvíjali aj surrealisti (Baleka 1997, 176).

Vo všetkých štyroch uvedených umeleckých smeroch existovala koláž ako výtvarná technika, ktorej výsledkom je výtvarné dvojdimenzionálne dielo založené na lepení. Vo futurizme začali vznikať intermediálne koláže patriace súčasne do výtvarného umenia i literatúry. V dadaizme sa koláž  rozvinula ako samostatná technika písania, ktorej výsledkom je literárny text. Lepidlo z výtvarnej a literárno-výtvarnej koláže bolo v literárnej koláži nahradené zapísaním jednotlivých častí do nového textu.

V dadaizme existovali dve základné metódy tvorby  literárnej koláže. Tvorcom prvej z nich je autor rumunského pôvodu TristanTzara,  ktorý vkladal textové výstrižky do klobúka. Na spôsob lotérie ich z neho vyťahoval a sekvenčne zoraďoval. Produkcia nového textu bola ukončená jeho zapísaním  (Knopf – Žmegač 1998, 490). V takomto prípade hovoríme aj o slovnom či jazykovom šaláte. Druhá základná metóda  tvorby literárnej koláže má svoj pôvod tiež v Cabaret Voltaire,  ktorý založili nemeckí emigranti Hugo Ball a Emmy Ball-Hennings počas prvej svetovej vojny (1916) vo švajčiarskom Zürichu. Jej tvorcom je alsaský básnik Hans (Jean) Arp ktorý komponoval básne okrem iného zo slov, slovných spojení a viet podčiarknutých v novinách so zavretými očami. Takto náhodne vzniknuté texty nazýval „Arpaden“ – „arpády“ (Knopf – Žmegač 1998, 491).

Nemožno jednoznačne povedať, či literárna koláž je priamou pokračovateľkou staršej techniky písania s názvom cross-readin. Nie je známe, že by predstavitelia dadaizmu tento fenomén, pochádzajúcej z anglickej literatúry 18. storočia, recipovali. S určitosťou však možno povedať, že literárna koláž je  predchodkyňou mladšej techniky písania s názvom cut-up, ktorú uviedli do literatúry predstavitelia americkej generácie bítnikov.

V literárnej vede je ťažké určiť hranicu medzi pojmami „koláž“ a  „montáž“. Rôzne koncepcie ponímajú túto problematiku často až diametrálne odlišným spôsobom. Najčastejšie sa tvrdí, že koláž je podmnožinou montáže. Z tohto dôvodu sa v súčasnosti často uvádzajú oba pojmy v jednom a tom istom hesle slovníka (napr. Žmegač 1994) alebo koláž býva ponímaná ako súčasť terminologického poľa montáže (napr. Jäger 2007). Podľa Viktora Žmegača (1994, 286) spočíva základný rozdiel medzi literárnou kolážou a literárnou montážou v tom, že montáž musí obsahovať okrem cudzích citátových prvkov aj vlastný autorský text. (Por. heslo Montáž.)

  Oveľa jasnejší je rozdiel medzi kolážou a asamblážou, Asambláž sa ako nová techika výtvarnej moderny vyvinula z plošnej koláže tak, že do obrazu sa začali včleňovať trojrozmerné predmety, čím  vznikli reliéfne štruktúry. Na rozdiel od koláže sa pri asambláži využívajú okrem lepenia aj iné možnosti upevnenia materiálu – napr. zváranie, montovanie, zbíjanie či viazanie (Baleka 1997, 31).

Literárnu koláž využívajú často spisovatelia, ktorí sú sami aj výtvarne činní. Spomedzi dadaistov možno okrem sochára a maliara Hansa (Jeana) Arpa uviesť napr. Kurta Schwittersa, ktorý tvoril aj výtvarné koláže a asambláže. Výtvarník Max Ernst, ktorý patril pôvodne ku kolínskemu dadaizmu, vytvoril v neskoršej parížskej surrealistickej fáze aj tri  diela označované pojmom „kolážový román“ (fr. „roman-collage“, nem. „Collageroman“). Vznikli pod vplyvom tradičnej grafickej techniky drevorezu a  sú príkladom literárno-výtvarnej koláže. Na techniku koláže tvorivo nadviazala aj experimentálna poézia po druhej svetovej vojne, napr. konkrétna poézia.

Zo slovenských básnikov inklinovali k výtvarnej koláži od 30. rokov 20. storočia Rudolf Fabry a od 40. rokov Albert Marenčin (Mojžiš 1999, 137). V súčasnosti pracuje  s kolážami výtvarníčka a poetka Nóra Ružičková.