Kognitívna naratológia

Kognitívna naratológia ako súčasť tzv. postklasickej naratológie[1] skúma kognitívne procesy, ktoré sa odohrávajú pri vnímaní a porozumení naratívnych textov. Jej hlavné zameranie spočíva v odkrývaní súvislostí medzi naratívnymi a kognitívnymi štruktúrami. Snaží sa opísať pôsobenie určitých kognitívnych a kultúrne štandardizovaných schém, ktoré sa aktivujú práve pri recepcii naratívnych textov. Funkcia týchto schém spočíva v integrovaní nových informácií do existujúcich štruktúr poznania: „Kognitívne prístupy naratológie sa často odvolávajú na všeobecnú psychickú schopnosť človeka, ktorá spočíva v tom, že dokáže pochopiť, čo si sám myslí, čo vníma alebo cíti, resp. čo si iní myslia, vnímajú alebo cítia.“ [2] (Eder 2016, 109) Východisko kognitívnej naratológie spočíva v presvedčení, že rozprávanie je vždy produkt ľudského ducha a je možné ho chápať iba v spojitosti s porozumením príslušných kognitívnych procesov (Mandl – Reiserer 2000). Medzi naratológmi existuje istý konsenzus, ktorý hovorí o tom, že naratívne texty sú špecifické v tom, že okrem sekvenciality, rozprávača a pod. sa v nich objavujú aj viac-menej invariantné obsahové štruktúry, ktoré zabezpečujú, že z udalostí a činov sa stávajú príbehy (stories). V naratologickom diskurze sa tieto štruktúry nazývajú rôzne: Story Grammar[3], Superstructure[4] v nemeckom kontexte je to Erzähl-Schema[5]. Aj keď ide o rôzne koncepty, idea je v podstate rovnaká – ide o prototypický priebeh udalostí. Pri rozprávaní príhod sa pridržiavame viac-menej nevedome istých naratívnych konvencií. Takéto zvnútornené štruktúry, resp. schémy[6] podmieňujú úspešnosť textovej komunikácie. Schémy[7] umožňujú jedinou propozíciou aktivovať komplexné súvislosti a generovať rozsiahle a detailné predstavy na základe minimálnych informácii obsiahnutých v textoch. Schémy reprezentujú všetko, čo sa dá poznať a sú medzi sebou zosietené a hierarchicky organizované. Sú rozhodujúcim faktorom pri výbere relevantných informácií a rozhodujú aj o spôsobe ich spracovania. Otázky ich pôvodu, vzniku a stability, resp. variability sú stále predmetom diskusií. Teória schém napr. hovorí o tom, že recipient svojím kontaktom s naráciami a zároveň svojou orientáciou v skutočnosti internalizuje určité stereotypy, na podklade ktorých dokáže porozumieť textu, ktorý je principiálne vždy otvorený a obsahuje mnoho prázdnych miest. Teória schém[8] rezonovala aj v kognitívnej naratológii. Rozšírený je hlavne názor, že schémy vzťahujúce sa na literatúru sú kultúrne a historicky príznačné, čo značí, že literatúra môže prispieť k odkrývaniu interpretačných rámcov/rastrov (frames, Wahrnehmungsrahmen) istej spoločnosti v jej historickej situovanosti, ale aj naopak, poznanie týchto rámcov pomáha k lepšiemu porozumeniu literárnych textov (Semino 1997). Semino definuje schému ako organizačný raster poznatkov a skúseností a koncentruje sa na organizáciu vedomostných štruktúr na strane čitateľa, čo vedie v konečnom dôsledku ku konštituovaniu sveta naratívneho textu. Porozumenie chápe ako hľadanie podobností s vlastným skúsenostným a vedomostným pozadím, čo je klasický hermeneutický problém.

Pri recepcii naratívnych textov zohrávajú hlavne scripts (Handlungs-Schemata) dôležitú úlohu. Často sa pojem script používa ako synonymum pojmu schema[9]. Pojem script zaviedli Schank a Abelson v roku 1977. Pojem script používajú na označenie organizácie poznania, ide o prototypické situácie, resp. sekvencie scén dlhodobo uložených v našej pamäti. Tak schémy, ako aj scripts sú modifikované kultúrne. Obe riadia našu pozornosť a upriamujú nás na to, čo už poznáme.

Kognitívna naratológia v narácii predpokladá základnú bázu kognície. Skúma mentálne reprezentácie a kognitívne procesy, ktoré sú rozhodujúce pre ľudskú schopnosť produkovať a recipovať zmysel na podklade príbehov. (porovnaj Herman 2003, 12) Tým sa stáva integrálnou súčasťou kognitívnej literárnej vedy, ktorá opisuje kognitívne predpoklady porozumenia textu.   

Základy kognitívnej naratológie položil David Herman. Vo svojich prácach prepája tri literárnovedné paradigmy: štrukturalistickú, pragmatickú a kognitívnu. V prvom rade kognitívna naratológia sa, za použitia zistení z oblastí kognitívnych vied, venuje analýze textových štruktúr, ktoré umožňujú recipientovi generovať predstavy o fiktívnej postave a o jej kognícii (fictional mind; cognitive mental functioning), o jej emóciách, vnímaní, o jej mentálnych reprezentáciách a pod. Kognitívna naratológia takisto posúva tradičnú štrukturalisticky orientovanú naratológiu do svetla poznatkov z oblasti kognitívnych vied a otvára otázky naratívnej realizácie perspektívy, priestoru, času, postavy a pod. na pozadí poznania kognitívnych mechanizmov.

Na rozdiel od štrukturalisticky a na text orientovaných variantov naratológie sa však kognitívna naratológia primárne sústreďuje na účasť recipienta na literárnej komunikácii[10]. Tým sa stáva recepčná estetika v podaní štrukturalisticky orientovaného fenomenológa Wolfganga Isera istým predchodcom kognitívnej naratológie (porovnaj Schneider 2010).[11]  Kognitívna literárna veda ako jej „právny nástupca“ skúma kognitívne parametre, ktoré organizujú, resp. vplývajú na proces recepcie. Tieto tzv. frames predstavujú štruktúry poznania recipienta a sú vyskladané z viacerých sekcií poznania (literárne, kultúrne, jazykové, sociálne a pod.). Frames, ako aj  scripts či preference rules[12] sú kategórie, prostredníctvom ktorých sa kognitívna naratológia snaží objasniť, akým spôsobom dokáže naratívny text úspešne priviesť recipienta k tomu, aby generoval koherentný a zmysluplný príbeh. Herman odkazuje na výnimočné postavenie tzv. scripts spomedzi ostatných schém.[13]

Z aspektu teórie vnímania sa aj narácia dá chápať principiálne ako istý druh procesu vnímania. Zmyslové orgány nedokážu vnímať veci ako také, ale vnímajú iba rozdiely, ktorými sa vyznačujú vzhľadom na iné veci. Tieto rozdiely sa podieľajú v korelácii s pohybom (nie vývinom) na konštrukcii stabilného koherentného obrazu skutočnosti. Ten istý princíp platí aj pre generovanie fiktívnej skutočnosti. Kognitívna naratológia sa preto snaží opísať naráciu z aspektu aktivity recipienta, a síce na podklade jeho biologicky podmienených aktivít[14].

V pozadí výskumu narácie v kontexte kognitívnej naratológie sa otvárajú psycholingvistické, resp. psychologické otázky (Brône – Vandaele 2009). Oproti štrukturalisticky orientovanej naratológii sa tu skúma takmer výlučne súvislosť medzi znakmi textu a aktivitou recipienta. Preto sú pre porozumenie udalostí, konania a pod. v naratívnych textoch rozhodujúce tie kognitívne štruktúry, ktoré reprezentujú ľudské skúsenosti. Otázka potom znie, ako súvisia (hlavne na komunikačno-funkčnej úrovni) naratívne štruktúry textu s kognitívnymi štruktúrami recipienta.

V zmysle naratívnej psychológie sa kognitívna naratológia orientuje aj smerom na bežnú každodennú naráciu. Naratívna psychológia považuje naratívny charakter ľudskej mysle za kľúčový, resp. mimoriadne dominantný modus (narrative modus) porozumenia a pamäte, resp. spomínania, teda nejde iba o problematiku produkcie narácie, ale o odkrývanie naratívnych stratégií ako stratégií našej kognície vôbec (László 2008). Naratívny modus znamená, že človek uvažuje hlavne v naratívnych štruktúrach, ktoré sú vyskladané z aktérov, udalostí, akcií a reakcií, z úmyslov, časo-priestorových sekvencií a pod. Dominantnosť naratívneho módu si môžeme všímať aj v prípadoch, kde nenachádzame žiadne naratívne súvislosti, teda pri singulárnych udalostiach, ktoré dodatočne vkladáme do základnej a univerzálnej triadickej štruktúry začiatok – priebeh – koniec, resp. kde neexistuje žiaden dej, napr. pri výklade všeobecných súvislostí nejakého mechanizmu alebo princípu (pri definíciách a poučkách).

---

Kognitívna naratológia však primárne skúma mentálne spracovanie textu a jeho naratívnych zložiek, pričom sa sústreďuje na konštruktívny proces kreovania zmyslu na strane recipienta. Využíva pritom koncepty ako frames alebo schemata. Vďaka týmto konceptom nám stačí veľmi obmedzené množstvo informácií v texte, aby sme dokázali vykonštruovať mimoriadne komplexný koherentný obraz o svete v naratívnom texte.

Kritici kognitívnej naratológii vyčítajú, že nivelizuje rozdiel medzi estetickým zážitkom a zážitkami všedného dňa, a síce z pozície základnej premisy, že oboje vyrastá z podhubia kognitívnych univerzálií. Potenciál kognitívnej naratológie vidia ale v tom, že otvára otázky antropologickej proveniencie, čo literárnu vedu obohacuje o silne empirický aspekt. Jednou z centrálnych teoretických konštrukcií, na ktorých stojí kognitívna naratológia, je tzv. theory of mind. Tento pojem označuje základnú ľudskú schopnosť rozoznávať mentálne stavy u seba a u iných, a je známa aj ako empatia.  Experimentálne sa to potvrdzuje v existencii tzv. canonical neurons a mirror neurons[15].  Systém zrkadlových neurónov je základom všetkých foriem theory of mind[16]. Aj ďalšie modely štruktúrovania poznania sú v kontexte kognitívnej naratológie v diskusii, ako napr. mental mapping alebo blending (Porovnaj Rath 2011; Schneider 2000) – tieto sú prítomné samozrejme na celej ploche kognitívnej literárnej vedy, ktorá sa venuje procesom literárnej komunikácie na pozadí výskumov ľudskej kognície.