Historická detektívka

Historická detektívka (alebo historický kriminálny román) je výsledkom vzájomného prieniku historického románu a detektívneho príbehu, a preto disponuje charakteristickými tematickými a naratívno-poetickými znakmi obidvoch žánrov. Táto dvojdomosť spôsobuje, že ju rovnako možno vnímať ako istý typ historického románu, alebo ako subžáner detektívnej literatúry. Jej základnou, dištinktívnou vlastnosťou je spojenie kriminálneho sujetu a historického časopriestoru: dej vyšetrovania zločinu je zasadený do nejakého obdobia historickej minulosti.

Jednotlivé podoby či varianty historickej detektívky sa v najvšeobecnejšej rovine profilujú v závislosti od toho, ktorý element v nich zaváži viac: proces vyšetrovania zločinu, vyúsťujúci do odhalenia páchateľa alebo literárna reprezentácia minulosti. Niekedy je historické prostredie iba štylizovanou kulisou pre rozvinutie klasickej detektívnej zápletky (A. Christie: Death Comes as the End), v iných prípadoch tematizácia záhadného zločinu slúži skôr ako apropo pre autora podať podrobný, komplexný obraz daného obdobia, resp. zvolenej milieu (C. J. Sansom: Dissolution).

Rôzne verzie historickej detektívky vznikajú aj v závislosti od toho, ktoré základné žánrové štruktúry kriminálnej literatúry boli v texte adaptované (mystery fiction, hard-boiled fiction, crime thriller, police procedural), čo potom určuje dominantné postavenie buď  intelektuálneho výkonu amatérskeho či profesionálneho detektíva pri lúštení záhad, kritickej reflexie spoločensko-politických pomerov, psychológie páchateľa alebo hľadiska  potenciálnej obete. Pole „historickej transpozície“ tzv. policajného románu (police procedural) je do istej miery časovo obmedzené, keďže jeho predpokladom je existencia organizovaného policajného zboru a relatívna vyvinutosť forenzných vied.

   Žánrový kód historického románu určuje povahu a postupy literárno-naratívnej reprezentácie histórie. Autor historickej detektívky pri rekonštrukcii udalostí a osôb minulosti nemá natoľko zviazané ruky, ako historik, môže preto medzery v histórii dopĺňať slobodnejšie, viac sa spoliehajúc na svoju fantáziu, a nie sú vylúčené ani radikálne prepisy dejín, ako je to napríklad v kontrafaktuálnej fikcii (Doležel, 2004) či v románoch alternatívnej histórie s detektívnou zápletkou (Vilmos Kondor: Második magyar köztársaság).

Z povahy žánru vyplýva aj to, že sa v historických detektívkach v rôznej miere a podľa rôznych vzorcov miešajú faktografické a imaginárne prvky. Historické osoby sa aktívne zapájajú do vyšetrovania fiktívnych zločinov (S. J. Parris: Heresy), fiktívni pátrači sú úspešnými riešiteľmi skutočných zločinov, resp. tajomných úmrtí v minulosti (Nicolas Meyer: The West End Horror), fiktívne postavy participujú na riešení fiktívnych záhad z historického prostredia, pričom priamo alebo nepriamo sa dostávajú do kontaktu aj s historickými osobami (Calebb Carr: The Alienist,), a môžu sa tak stať svedkami či aktérmi historických udalostí.

Tým, že sa autor detektívky rozhodne pre historický chronotop, istým spôsobom si sám zväzuje ruky, to znamená, že berie na seba isté referenciálne limity. Čo však, na druhej strane, môže byť spúšťačom vynachádzavých riešení, čo sa týka nastolenia záhady a spôsobu odhalenia páchateľa. Výber obdobia totiž zásadne ovplyvňuje povahu a metodiku vyšetrovania, čo do istej miery predsa len ohraničuje slobodný let autorskej fantázie. V záujme zachovania primeranej miery autenticity príbehu musí autor brať ohľad na to, aký bol v tom čase stav kriminalistiky a aké bolo inštitucionálne a právne pozadie policajnej práce (Benyovszky, 2005). Historická detektívka buduje na ozvláštnení sujetu detekcie práve tým, že v roli detektíva tu vystupujú postavy – z hľadiska dnešného pohľadu – netypické a to v celkom ešte nevyhranených profesiách. Často sú to vyslovene amatéri (je medzi nimi mních, mníška, filozof, vojak, kat, lekárnik, knihovník, umelec, vedec atď.), ktorí preto nedisponujú ani takými právomocami, ani takými prostriedkami, ako ich kolegovia z 20 a 21. storočia, ktorí majú k dispozícii celý arzenál stôp pochádzajúcich z kriminálnych archívov, digitálnych databáz a z rôznych druhov vedeckých expertíz.

Špecifickým a žánrovo typickým prípadom sú historické romány, v ktorých rolu detektíva zastupujú svetoznámy predstavitelia žánru: E. A. Poe (Louis Bayard: The Pale Blue Eye), A. C. Doyle (Graham Moor: The Sherlockian), Agatha Christie (Andrew Wilson: A Talent for Murder, A Different Kind of Evil, Death in a Desert Land) či Dashiell Hammett (Joe Gores: Hammett). V týchto príbehoch ide o overovanie detektívnych schopností tvorcov detektívok, t. j. o konfrontáciu sveta literárnych záhad a „skutočného“ vyšetrovania.

Hraničným prípadom historickej detektívky sú také diela, v ktorých dej s kriminálnou zápletkou z minulosti je rámcovaný prézentnou naráciou vyšetrovania. V centre pozornosti môže stáť objasnenie okolností zločinu (najčastejšie vraždy) z dávnejšej (Josephine Tey: The Daughter of Time, Karel Čapek: Pád rodu Votických, Gilbert Keith Chesterton: The Sign of the Broken Sword), alebo z bližšej minulosti (Agatha Christie: Sleeping Murder, 1976, Andrea Camilleri: Il cane di terracotta, 1996), ktorý má ešte dosah na aktuálny život zainteresovaných osôb rámcového príbehu. Čím viac siaha prípad do minulosti, tým viac je vyšetrovateľ odkázaný na analýzu zachovaných písomných prameňov, čo vedie k posilneniu esejisticko-úvahovej zložky narácie. Dej takýchto románov preto v mnohých prípadoch prerastá do semioticky a hermeneuticky zameranej interpretácie textov. Táto tendencia nachádza oporu v analógii medzi prácou historika a detektíva (Scaggs, 2005, s. 122; Browne, 2010, s. 223; Browne – Kreiser, 2000). Niet divu, že medzi autormi historických detektívok nachádzame toľko historikov a odborníkov na staroveké a orientálne kultúry (Steven Saylor, David Wishart, Peter Tremayne, Marek Krajewski, Boris Akunin alias Grigorij Šalvovič Čchartišvil a iní).  

Treba rozlíšiť medzi intencionálnou historickou detektívkou a takou, ktorá sa stala historickou iba odstupom času, po zmene literárneho horizontu čitateľov. Pretože o o historickosti akéhokoľvek románu nerozhoduje (iba) intencia autora, ale vonkoncom moment a časovo podmienený spôsob lektúry. Rastúca vzdialenosť medzi časom deja a časom čitateľa môže pôsobiť, že sa z románu, zobrazujúceho svoju vlastnú dobu stáva historický román (Szegedy-Maszák, 2014, s. 13). Detektívne príbehy o Sherlockovi Holmesovi, Hercule Poirotovi, Jules Maigretovi či klasické romány predstaviteľov drsnej školy (D. Hammett, R. Chandler, James Ellroy) sa v dnešných podmienkach už v mnohých ohľadoch vnímajú, sú recipované ako historické. 

Historická detektívka sa stala medzinárodne etablovaným subžánrom kriminálnej literatúry od osemdesiatich a deväťdesiatich rokov 20. storočia, no skutočný rozmach zaznamenala v posledných dvoch desaťročiach. Za raným reprezentantom subžánru sa považuje román Agathy Christie Death Comes as the End (1944), odohrávajúci sa v starovekom Egypte, The Daughter of Time (1951) od Josephine Tey, v ktorom policajný inšpektor na základe kritickej analýzy historických prameňov dochádza k zisteniu o nevine Richarda III., ďalej románové cykly Johna Dicksona Carra, Ellis Peters, Petra Loveseya a Roberta van Gulika. Dôležitým impulzom pre ďalšie smerovanie historickej detektívky sa stal román Umberta Eca Il nome della rose (1980), ktorý – okrem iného – tematizoval sériu tajomných vrážd v stredovekom kláštore. Súčasní významní predstavitelia historických detektívok sú Steven Saylor, Peter Tremayne, S. J. Parris, Boris Akunin, Indrek Hargla, Gulio Leoni, José Carlos Somoza a ďalší.

Vyšetrovanie záhadných zločinov v historických kulisách sa stal dôležitým inovačným faktorom žánru aj v stredoeurópskych literatúrach. Svedčia o tom populárne románové série českých (Vlastimil Vondruška), slovenských (Juraj Červenáka), poľských (Marek Krajewski, Bartłomiej Rychter) a maďarských (Vilmos Kondor, Katalin Baráth, Róbert Hász) autorov.

V odbornej literatúre sa historická detektívka, resp. historický kriminálny román skúma v kontexte teoretických otázok súčasného historického románu (Heller, 2010), vývinu detektívky a jej súčasných podôb v rôznych národných literatúrach (Scaggs, 2005, Bertens – D'haen, 2001, s. 146 – 160, Browne – Kreiser, 2000, Jareš – Mandys, 2019, s. 412–424.), metodologických otázok historiografie (O´Gorman, 1999, Flothow, 2020), transmediálne poňatej populárnej kultúry (Charváthová, 2003, Kobiałka, 2015) a kreatívneho písania (Monatanari, 2007). Autori upriamujú pozornosť najmä na rôzne spôsoby miešania faktov a fikcie, na citáty a alúzie intertextuálneho, interdiskurzívneho a intermediálneho charakteru a na úlohu autentizujúcich literárnych postupov (nájdený rukopis, poznámkový aparát, vedecké rámcovanie príbehu). Pri kategorizácii sa najčastejšie berú do úvahy zvolené historické obdobia, povolanie, resp. spoločenské zaradenie pátrajúcich protagonistov, medzižánrové presahy smerom k hororu, k špionážnemu románu, k romantickým príbehom a k dokumentárnym žánrom (true crimes) a rovnako aj genderové aspekty (Johnsen, 2009).