Gongorizmus

Gongorizmus býva označovaný aj ako Kulteranismus (analogicky k názvu luteranizmus, naznačuje, že ide o bludársky literárny jav) alebo ako  el estil culto (z tohto názvu je odvodený tiež výraz kultizmus, v zmysle vznešeného, vysokého, rafinovaného štýlu). Tento literárny smer sa zrodil v kontexte španielskej barokovej estetiky  tzv. „conceptismo“ a jeho názov je odvodený od mena básnika Luis de Góngora y Argote (1561-1627). Neskoré dielo tohto básnika prinieslo zmenu básnického štýlu, ktoré vyvolalo škandál, podnietilo tvorivú diskusiu a inšpirovalo ďalších básnikov v úsilí zdokonaliť Gongorove novátorské umelecké postupy. Mnohí jeho súčasníci v ňom videli tvorcu nového básnického jazyka. Podľa jeho nasledovníkov a obdivovateľov Góngora dosiahol autoritu klasických básnikov a v krátkom čase sa začali  vydávať komentované edície jeho básnických zbierok (Quintero 1991, 15). V epose Fábula de Polyfemo y Galatea (1613) a predovšetkým v epose Soledades (1613), básnik používa veľmi sofistikovaný a vznešený básnický jazyk, s početnými odkazmi na mytológiu a klasickú básnickú tvorbu, zahlcuje básnický jazyk zložitými rétorickými figúrami, zhromažďuje výrazy jeden vedľa druhého, prehadzuje slovosled, prerušuje prúd reči. Mnohé javy tohto nového básnického jazyka sa zhodujú s typickými znakmi manierizmu, štýlu, v ktorom prevládala snaha dosiahnuť rafinovanosť, eleganciu, umelosť prepiatu štylizáciu, štýlovú virtuozitu a teatrálnosť. Podľa literárneho kritika  Johna Shearmana sa gongorizmus vyvíjal paralelne s dvomi smermi, ktoré stáli pri zrode talianskeho literárneho manierizmu. Hovoríme o rímskom „ciceronizme“ zo začiatku 15. storočia, ktorý sa vyznačoval napodobňovaním klasickej básnickej tvorby a priviedol ku krajnosti rafinovanosť umeleckých básnických prostriedkov. Druhý smer je „bembizmus“ (podľa mena humanistu Pietra Bemba), ktorý sa usiluje vytvoriť ľudový štýl, ktorý by konkuroval klasickému latinskému štýlu. Gongóra z Bemba dosť čerpal, predovšetkým v snahe pozdvihnúť kastílčinu na úroveň klasickej latinčiny. (Collins 2002, 3). Umelec sa už nemusí snažiť napodobňovať prírodu, ale musí sa usilovať zdokonaliť ju pomocou vlastnej obrazotvornosti (Chemris 2008, 24). Nemalo ísť o jednoduché literárne majstrovstvo, o ukážku bravúrnosti, stál za tým presný „estetický a epystemologický úmysel.   Prostredníctvom kulteranizmu Gongóra premieňa poetickú reč na médium, ktoré umožní vnímavému čitateľovi vidieť ponad zmätok hmotnej existencie a dosiahnuť nové intelektuálne a duchovné výšiny“ [1] (Collins 2002, 3).

 V estetickej koncepcii gongorizmu básnická reč získava privilegované postavenie stať sa prostredníkom, ktorým by sa  zmiernilo Descartove oddelenie hmoty a ducha priblížením rozumových a citových schopností, prepojením vonkajšej zmyslovej skúsenosti s vnútorným vedomím (Collins 2002, 4).