Futurizmus

Futurizmus je umelecký prúd, ktorý sa oficiálne zrodil roku 1909 na základe diela F.T. Marinettiho. Rozšíril sa predovšetkým do Talianska a Francúzska, neskôr prenikol čiastočne do Ruska a Poľska a v menšej miere aj do ostatných európskych krajín, do Ázie a USA. Môžeme ho považovať za prvý skutočný avantgardný prúd minulého storočia a preto sa právom zaraďuje medzi historické avantgardy. Futurizmus sa profiluje ako výrazne radikálne hnutie, ktoré si kladie za cieľ rozložiť klasický estetický kánon,  útočí na dobové umelecké prúdy ako dekadentný tragicizmus a dannunziovský senzualizmus. Futurizmus odmieta tiež kultúrne inšitúcie, ktoré sú nositeľom dobovej kultúry ako univerzity, akadémie a múzeá. Ako alternatívu k tradičnému umeniu prináša nový estetický kánon, ktorý vyzdvihuje  krásu najmodernejších technológií a vynálezov vtedajšej doby ako boli autá, lietadlá, motory, stroje vo všeobecnosti a zbrane a ich typické vlastnosti ako rýchlosť, sila, dynamika, násilie, ktoré podľa Nietzscheho umožňujú človeku novej doby nájsť spôsob sebavyjadrenia tým, že presadí svoju vôľu nad nečinnou masou.

Futuristi sa usilovali uplatniť svoju koncepciu obnovy kultúry tak, aby zasiahla čo najširší okruh prostredí a prenikla nielen do umeleckého sveta reprezentovaného literatúrou, výtvarným a sochárskym umením, divadlom, filmom, tancom, fotografiou ale aj do praktickejšieho prostredia architektúry, kulinárskeho umenia a módneho návrhárstva. Od vzniku futurizmu jeho predstavitelia  vydávali manifesty, ktoré prinášali futuristické princípy platné pre rôzne prostredia a neustále ich aktualizovali. V tomto hesle sa budeme zaoberať iba vzťahom futurizmu k literatúre.

Autorom prvého „Manifestu futurizmu“ je F.T. Marinetti. Prvý raz manifest vydali talianske noviny „Gazzetta dell´Emilia“ 5. februára 1909, v nasledujúcich  dňoch ho vydali aj iné talianske noviny, objavil sa aj v Marinettiho časopise Poézia (časopis vznikol roku 1905 a stal sa oficiálnym orgánom futurizmu) a nakoniec 20. februára vyšiel aj v najprestížnejších francúzskych novinách tých čias le Figaro. Potom ako manifest uverejneli vo Figare futurizmus získal medzinárodný ohlas a vo Francúzsku, Taliansku a postupne vo väčšine európskych literárnych krúžkov vyvolal vlnu vášnivých debát. Autori si na propagáciu vybrali denník so širokým okruhom čitateľov náročky, lebo sa chceli  vyhnúť tomu, aby hnutie poznali len elitné skupiny literátov. Prvý manifest futurizmu a aj ďalšie, ktoré nasledovali, boli koncipované s jasným propagandistickým účelom: hnutie malo slúžiť na obnovu celej spoločnosti, nie iba literatúry.

Autorom hlavných myšlienok hnutia a jeho úspešným promotérom bol F.T. Marinetti, taliansky spisovateľ a mysliteľ, presvedčený národovec, ktorý sa narodil za hranicami Talianska v egyptskej Alexandrii, základné vzdelanie získal vo francúzskych školách a svoje prvé básne začal písať pod vplyvom francúzskej literatúry písanej prevažne po francúzsky. V svojej ranej tvorbe z rokov 1902 až 1904 komponoval básne v duchu francúzskeho symbolizmu, no o rok neskôr po zoznámení s dielom Sorela, Bergsona a predovšetkým Nietzscheho sa štýlové ladenie jeho skladieb radikálne mení. Štúdium uvedených autorov posilnilo jeho smerovanie k filozofickému iracionalizmu a podnietilo zrod jeho vlastnej filozofickej koncepcie chápania sveta. Táto filozofia položila základy futurizmu, v rámci ktorého sa násilie stáva hlavným nástrojom, akým presadzovať vlastnú vôľu a hlavným motorom dejín. Sloboda človeka sa teda uskutočňuje pomocou presadzovania vlastnej vôle, ktorú je možné posilniť prispením techniky. Človek má uplatniť rozumové schopnosti a vlastnú vôlu, aby mohol ovládnuť prírodu. Vôľové úsilie človeka môže viesť až k najvyššej méte, ktorá spočíva v prekonaní smrteľnosti prostredníctvom zrodu umelého človeka. Vznik nových myšlienok sprevádzalo tvorivé hľadanie na rovine štýlu. Kým v začiatkoch využíval Marinetti štýlové prostriedky dekadentného symbolizmu, neskôr dospel takmer k jeho popretiu, čo vyústilo napokon k využívaniu nástroja „oslobodených slov“, k poézii založenej na rozbití nielen tradičnej metriky, ale aj na rozobratí syntakticko-gramatickej jednoty písaného textu, organizácie básnickej reči do viet a súvetí. Tieto snahy dozrievajú a zhmotňujú sa v podobe prvého “Manifestu futurizmu”, ktorý vyjadruje zakladajúce princípy futurizmu nie slovami traktátu literárnej teórie, ale pomocou rýchlych, silných a sugestívnych obrazov, ktorých úlohou je zapôsobiť na čitateľa a zasiahnuť jeho city. Tento provokatívny prístup mal v čiatateľovi vyvolať extrémnu reakciu buď úplného prijatia alebo totálneho odmietnutia.

V prvej fáze futurizmu okrem vyššie uvedených vlastností aj oslava “agresivity”, sily a odvahy nachádza svoje logické vyústenie v oslave vojenského konfliktu. Obdiv k estetickým hodnotám strojov sa týka aj zbraní, ktoré sú vnímamé ako nástroje posilnenia ľudskej vôle do krajnosti, keďže umožňujú presadzovať vôľu spôsobom, že protivník bude celkom zničený. Vojnu chápu ako prostriedok, ktorý prinesie národu katarziu, pretože odstráni politické štruktúry a politikov, ktorí bránili slobodnému rozvoju krajiny a zmetie zo sveta aj starú neživú kultúru, ktorá uviazla v minulosti. Vojna tiež prinášala nástup vitalizmu, čo znamenalo, že život s umením splynú v radikálne obnovenej a revitalizovanej kultúre a spoločnosti.

Futuristi sa teda otvorene hlásili k násiliu, čo potvrdili v druhom manifeste uverejnenom v tom istom roku, ktorý nazvali „prvý politický futuristický manifest k všeobecným voľbám roku 1909“. Už samotný názov odkazuje na politický aktivizmus hnutia so silno nacionalistickým nábojom a zároveň na odmietanie pacifizmu, socializmu a katolíckeho klerikalizmu. Roku 1909 uverejnia aj tretí manifest, v ktorom predstavili novú futuristickú estetiku a jednoznačne odmietli dekadentizmus a neskoro romantický sentimentalizmus. Manifest nazvali príznačne: „Zabime mesačný svit!“. O rok neskôr futurizmus zažíva obdobie najväčšej slávy, jednak hnutie zapôsobilo svojím novátorstvom a potom boli vydané niektoré diela patriace k najvydarenejším. V tejto prvej fáze Marinetti a jeho hnutie získali ohlas aj v zahraničí, predovšetkým vo Francúzsku, kde ho nazývali „európsky kofeín“. V nasledujúcich rokoch sa futuristi snažili rozšíriť svoju čitateľskú základňu tak, že futurizmus nepropagovali iba na stránkach novín a časopisov, ale šírili povedomie o ňom  aj prostredníctvom letákov, poriadali „futuristické večery“, na ktorých  sa usilovali vyprovokať strety s oficiálnou kultúrou. Hnutie kládlo stále väčší dôraz na svoj opozičný charakter, antiakademizmus, nekompromisné odmietanie tradičnej kultúry. Tieto krajné postoje, obdiv k iracionálnemu mysleniu, odvolávanie sa na inštiktívnosť a na mýty modernizmu oslovovali najmä mladšie ročníky, čo viedlo k vyostrenému generačnému konfliktu.

Popularita hnutia dosiahla svoj vrchol v rokoch 1913 až 1914. Prispeli k tomu dva manifesty: prvý s názvom „Technický manifest futuristickej literatúry“ vydali 11. mája 1912 a o rok nato vyšiel manifest „Rozbitie syntaxe/voľná obrazotvornosť/oslobodené slová“, kde je predstavený koncept oslobodených slov. Niektoré hlavné znaky „oslobodených slov“ pripomínajú surrealistické používanie automatického písania, no podobnosť je to iba zdanlivá a povrchná. Keď futuristi kombinujú slová, je možné, že sa niekedy stráca logická súvislosť, avšak autor vie presne, čo robí, starostlivo si vyberá slová, kým surrealisti nechávajú voľne plynúť prúd nevedomia. Využívaním tejto techniky futuristi sa vzdávajú používania jemných analógií a symbolistických metafor a dávajú prednosť priamemu vzťahu k zmyslovému vnímaniu, zrakovým a sluchovým podnetom a prekvapujú čitateľa slovami ponorenými v konkrétnej, zmyslovej skutočnosti.

V  tomto období vrcholí aj aktivizmus hnutia, futuristi podporujú názor, aby Taliansko vstúpilo do vojny. Interventistická propaganda vytvárala zdanie ideologickej jednoty futurizmu, no o pár rokov sa ukázalo,  že medzi milánskou a florentskou skupinou  vykryštalizovali niektoré rozdielne názorové postoje. Obe skupiny ale spájala myšlienka, že ťažkosti, ktoré prinesie vojna, spoja národ a v zjednotenom národe sa budú môcť zrodiť tie najvitálnešie sily schopné zničiť prehnitý liberalizmus a nastoliť novú spoločnosť.

Rozdielne názory medzi milánskou skupinou vedenou Marinettim a florentskou skupinou, na čele ktorej stál Papini, sa neustále prehlbovali, až napokon na prelome rokov 1914-1915 došlo k definitívnej roztržke, od ktorej sa odvíja druhá fáza futurizmu. Florentskí futuristi v článkoch, ktoré vychádzali v rokoch 1914-1915 v časopise Lacerba, ktorý založili a viedli Papini a Soffici, vyjadrovali nesúhlas s pravidlami, ktoré pretláčal Marinetti svojimi futuristickými dielami, z ktorých sa stávali akési dogmatické vzory.

Pre poslednú fázu futurizmu je typický pomerne rýchly úpadok, ktorý nastáva po skončení prvej svetovej vojny. Mussolini už roku 1919 si začína uvedomovať význam obrazov, mýtov, symbolov a estetiky vypracovaných futuristickou propagandou a rozhodne sa využiť ich pre svoje rodiace sa politické hnutie. Zakladá „bojové zväzky“ (fasci di combattimento), no tento názov vymysleli už predtým futuristi a nazývali tak skupiny vojenských veteránov politicky aktívnych po skončení vojny. Svojimi návrhmi reforiem a politickými iniciatívami sa Mussolinimu  darí k sebe pritiahnuť rôzne typy nacionalistov, stúpencov Dannunzia, vojenských veteránov, futuristov pod Marinettiho vedením. Marinettiho futuristi v prvej chvíli podporujú zrod a nástup fašistického politického hnutia, no keď sa začína transformovať na diktátorský a centralistický režim, postupne sa od fašizmu začínajú okláňať. Z druhej strany fašistický režim postupne uberal futuristom  manévrovací priestor, keď sa ukázalo, že kým futuristi najprv vystupovali ako revolučná sila schopná zničiť Giolittiho režim,  neskôr sa pasovali za strážcov novej fašistickej spoločnosti.

Futurizmus si získal renomé vo väčšine európskych krajín, hoci tam pôsobil s rôznou intenzitou a na rôzne dlhý čas. Francúzsko ako prvé prijalo a oslavovalo futurizmus, ale pomerne rýchlo čaro futurizmu vyprchalo a  jeho miesto si vydobyli surrealizmus a dadaizmus. Vo Francúzsku sa nezrodilo futuristické hnutie, ale mal niekoľko významných stúpencov, predovšetkým Guillauma Apollinaira a Valentina de Saint-Pointa. Futurizmus v tom istom čase vzbudil bezprostredný veľký záujem aj v Rusku. Čerpali z neho inšpiráciu nová generácia avantgardných umelcov a predstavitelia rôznych umeleckých prúdov, ako napríklad konštruktivizmus a suprematizmus. Napriek počiatočnému záujmu ruskí futuristi sa skoro odvrátili od talianskeho futurizmu a osobitne od Marinettiho, ktorého neprijali s veľkým nadšením, keď usporiadal pár prednášok a výstav v Rusku. Majakovskij ako prvý použil názov futurizmus roku 1913 (hoci sa väčšmi rozšíril slovanský neologizmus budetljany „ľudia budúcnosti“, ktorý navrhol Chlebnikov) a  veľmi jasne sa dištancoval od Marinettiho. Aj iní avantgardní spisovatelia ako Burljuk, Kamenskij a Livšic zavrhli Marinettiho a uprednostnili ruskú verziu futurizmu, ktorá odmietala militarizmus a vo všeobecnosti si želala prepojiť tradičnú kultúru s avantgardou a pociťovala duchovnú spriaznenosť s hodnotami zeme e prírody.

Od tridsiatych rokov po koniec fašizmu literárna kritika futurizmus takmer ignorovala, pretože ho vnímala ako rozkladnú silu, neveľmi použiteľnú pre ideologické ciele režimu. V nasledujúcich dvadsiatich rokoch po koniec druhej svetovej vojny sa o ňom literárna kritika vyjadrovala s dešpektom a všímala si iba negatívne stránky futurizmu ako oslava násilia a kult modernizmu.

Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy  č. APVV-20-0179.