Fikčná brána

Úvodná časť beletristického diela, ktorá zdôrazňuje, komplikuje a tematizuje svoj vstup do alternatívneho sveta. Pojem brána (ang. portal) je odvodený zo sci-fi a fantasy a vo všeobecnosti odkazuje na magickú bránu prepájajúcu miesta oddelené časopriestorom, ktorá symbolicky zosobňuje rozhranie dvoch paralelných svetov. Bránou je napr. šatník v románe The Chronicles of Narnia ([1950 – 1956], slov. Kroniky Narnie, 2005 – 2014) Clivea S. Lewisa alebo zajačia nora v románe Alice’s Adventures in Wonderland ([1865], slov. Alica v krajine zázrakov, 2022) Lewisa Carrolla. Uvedené diela predstavujú špecifický podžáner fantastickej fikcie – portálovú fikciu (portal fiction),[1] v ktorej sa postavy premiestňujú medzi viacerými paralelnými svetmi prostredníctvom brány, resp. portálu.

Pojem fikčná brána zaviedla francúzska komparatistka a literárna teoretička Françoise Lavocat v súvislosti so snahou o vymedzenie hranice medzi faktom a fikciou v rámci skúmania problematiky fikčnosti, faktuálnosti a reflexívnosti. Bránu tu chápe ako reflexívnu úvodnú pasáž do fikcie v širšom slova zmysle (nielen do sveta fantastickej literatúry), pričom sa opiera o poznatky Gérarda Genetta o metalepse a o pojem „brána prózy“ (prose portal), ktorý zaviedol Jasper Fforde v románe The Eyre Affair (2001, čes. Malér Eyrová, 2006) na označenie hermeneutickej interakcie s textom. Hoci Lavocat rozlišuje medzi reflexívnymi a nereflexívnymi úvodnými pasážami naratívnej prózy, pojmom fičkná brána označuje prvý typ textu vyžadujúci si interpretáciu čitateľa (napr. identifikáciu štylistických prostriedkov, metafor, alegórií a pod.). Tento koncept preto definuje ako metafikčný, autoreferenčný a vo väčšej či menšej miere paradoxný prostriedok. Lavocat rozlišuje tri druhy fikčných brán – zdvojenie a oneskorenie (doubling and delay), prekrývanie (overlapping) a vytvorenie nemožného sveta (creating an impossible world).

Prvá kategória, fikčné zdvojenie (fictional doubling), predstavuje vstup do fikčného sveta, ktorý zahŕňa úvodné pasáže, ako napr. moment zaspávania, putovanie na určité miesto alebo uvedenie čitateľa do dočasnej spoločnosti rozprávačov. Príkladom je Boccaciov Dekameron. Pri tomto type fikčnej brány vystupuje rozprávač prvej osoby, zväčša samotný autor, ktorý vyprevádza čitateľa do fikčného sveta a následne sa z neho vytráca.

Druhá kategória odkazuje na prekrývanie, resp. prestupovanie hraníc faktuálneho paratextu do fikcie alebo naopak. Lavocat podrobnejšie skúma vzťah faktu a fikcie tam, kde paratext evokujúci skutočný svet prestupuje fikčný text. Ide o jav, keď sa autor obracia na postavu.

Tretiu kategóriu tvorí generovanie nemožného sveta, pri ktorom je hranica medzi faktom a fikciou jasne vymedzená. Príkladom je konštatovanie samotnej postavy o tom, že neexistuje. Tento typ fikčnej brány nájdeme napr. v diele španielskeho spisovateľa Benita Péreza Galdósa El amigo Manso (Náš priateľ Manso, 1882).

Uvažovanie o fikčnej bráne je prínosom v oblasti naratológie, najmä pokiaľ ide o ich paradoxný charakter (na úrovni logiky a ontológie). Pojem možno chápať predovšetkým v kontexte aktuálnej debaty o hraniciach medzi fikciou a skutočnosťou.