Fenomenológia literatúry

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Phänomenologische Literaturwissenschaft (D)
Phenomenology of literature (En)

Explikácia pojmu

Fenomenologická literárna veda

Fenomenológiu ako filozofickú metódu sformuloval Edmund Husserl. Jej základným cieľom je preniknúť k čistým fenoménom, pomocou ktorých sa konštituujú akty nášho vedomia dávajúce zmysel, pretože ako jediné obsahujú nepochybnú určitosť. Fenomenológia vychádza nekompromisne z „videnia podstaty“ (Wesensschau), teda z intuície.

---

Husserlovým žiakom bol Martin Heidegger, od ktorého pochádza veta: „Prostredníctvom čoho je umelec tým, čím je? Prostredníctvom diela.“ (Heidegger 1963, 7) Uvažoval o „podstate“ umeleckej literatúry (poézie), pričom komentoval najmä diela básnika nemeckého klasického romantizmu Friedricha Hölderlina. V súvislosti s Heideggerom sa núkajú korešpondencie fenomenológie s „filozofiou existencie“.

Heidegger tvrdí, že prístup k umeniu máme iba prostredníctvom konkrétneho diela a len prostredníctvom diela sa pokúšame zistiť, čím je a akým spôsobom sa rodí umenie. „Umenie otvára vo svojom spôsobe bytie súcna.“ (Heidegger 1963, 28). Heideggerovo dielo ovplyvnilo predovšetkým eidocentrické prúdenia, ktoré vychádzajú zo samotného umeleckého diela. „Pôvodom umeleckého diela a umelca je umenie“ (Heidegger 1963, 46). 

V literárnej vede vychádza fenomenologický prístup prísne z literárneho textu (kritika imanentná dielu). Fenomenologické videnie podstatne ovplyvnilo literárnu vedu v 20. storočí, najmä „percepciu celistvosti literárnych diel a tým aj osamostatnenie ich pertraktovania v porovnaní s inými druhmi duchovných predmetov“ (Biti 2001, 612).

Paralelne prebiehal výskum základných literárnych druhov, pričom zaujal predstaviteľ „interpretácie imanentnej dielu“ Emil Staiger, ktorý bol ovplyvnený M. Heideggerom. Spomenúť treba hlavne Staigerovu prácu Základné pojmy poetiky (Grundbegriffe der Poetik, 1946), v ktorej načrtol teóriu „lyrického“ (spomienka), „epického“ (predstavovanie) a „dramatického“ (napätie), a tým prekonal tradičné chápanie literárnych druhov. Morfologickými výskumami poetiky sa zaoberal André Jolles najmä v práci Jednoduché formy (Einfache Formen, 1930); jeho základnými pojmami boli „duchovná dispozícia“ a „jazykové gesto“.

Zápletka (plot) i ďalšie tvárne problémy boli v centre výskumov chicagskej školy, ktorej príslušníci si predsavzali pertraktovať literatúru na základe Aristotelovej poetiky a dištancovali sa od vtedy prevládajúceho New Criticism.

Kontinuite literárnych toposov sa venoval Ernst Robert Curtius, ktorý v knihe Európska literatúra a latinský stredovek hľadal spojivá medzi anticko-stredomorským a západným kultúrnym priestorom.

„Imaginárne archetypy“ skúmala francúzska fenomenologická kritika – Gaston Bachelard, opierajúci sa o antickú kozmológiu (oheň, voda, vzduch, zem), Maurice Blanchot, podľa ktorého je negativita bytostným základom literatúry, a ďalší autori.

Úspešná bola „kritika štýlu“ Lea Spitzera, ktorý v štúdiách vydaných v roku 1928 pertraktoval „štylistické prejavy určitých duchovných postojov“ (Zeman 1988, 462 n.).

 „Psychokritika“ Charlesa Maurona sa usilovala postihnúť, ako sa v literárnych textoch prejavuje podvedomie, čo dokazuje analýzou textov vybraných básnikov (Mallarmé, Baudelaire, Nerval, Valéry).

V 60. rokoch 20. storočia sa presadila „ženevská škola“ (Georges Poulet, Jean Starobinski, Jean Rousset a ďalší), ktorej príslušníci pokladali literárne dielo za „výraz ducha“ a uprednostňovali „tvorivú kritiku“ (Nünning 2006, 888).

 Americký kritik Erik Donald Hirsch ml. nadviazal na Schleiermacherovu a Diltheyho hermeneutiku, ale uprednostňoval neaxiologický prístup k literatúre. Písal o diferencii medzi pôvodným významom textu (meaning) a jeho neskorším výkladom (significance).

Fenomenologický prúd sa zaslúžil aj o to, že sa začalo o recepcii literárnych diel rozmýšľať ako o literárnovednom probléme. V tejto súvislosti hodno spomenúť koncept, ktorý vypracoval Jean-Paul Sartre („súvislosť použitia“). Literárne dielo chápal ako „imaginárnu prezentáciu sveta“ (Nünning 2006, 696). Fenomenologický smer sa objavuje i v hermeneutike (Paul Ricoeur), konkrétne v teórii rečových aktov.

K vedúcim predstaviteľom fenomenologickej literárnej vedy patril Poliak Roman Ingarden, ktorý vo svojej ťažiskovej práci Literárne umelecké dielo. Výskum na pomedzí ontológie, logiky a literárnej vedy (Das literarische Kunstwerk. Eine Untersuchung aus dem Grenzgebiet der Ontologie, Logik und Literaturwissenschaft, 1931) sformuloval literárnovedné stanovisko k Husserlovmu učeniu a ponúkol fenomenologickú interpretáciu literárneho diela. Jeho cieľom je vysledovať v diele „všeobecnú ideu“. Pojem literárne umelecké dielo používa Ingarden bez prihliadnutia na jeho umeleckú hodnotu. Vychádza z jeho „anatómie“ a pýta sa na jeho „identitu“ a „jedinečnosť“.

Necháva bokom proces vzniku toho či onoho diela (produktívnu fázu), nevšíma si ani autora, ani čitateľa a vynecháva tiež látkový kontext (okolnosti vzniku diela, pramene, predobrazy a pod.). Predmetom jeho výskumu je „bytostná štruktúra“ literárneho diela, ktorá obsahuje:

 

1/ vrstvu zvukových vyjadrení slovných a jazykovo-zvukových útvarov i čŕt vyššej úrovne;

2/ významovú vrstvu vytvorenú zo zmyslu viet vstupujúcich do štruktúry diela;

3/ vrstvu schematických aspektov, v ktorých sa ukazujú predmety podávané v diele;

4/ vrstvu predstavovaných predmetov, t. j. predmetov podávaných prostredníctvom čisto intencionálnych predmetných stavov, ktoré sú označené významom viet vstupujúcich do štruktúry diela (Ingarden 1967, 11).

Naprieč týmito vrstvami je možné skúmať vrstvu estetických hodnotových kvalít a polyfónie, ktorá sa v nich ustanovuje (Zeman 1988, 201). Okrem mnohovrstvovosti je však dôležitá aj lineárna výstavba diela (začiatok, koniec, spôsoby rozvíjania a pod.). Na postihnutie svojbytnosti štruktúry literárneho diela sa žiada „dôkladná analýza jeho jednotlivých vrstiev a podoby ich súvislostí“ (Zeman 1988, 201).

Následne sa Ingarden venuje problematike prvkov štruktúry literárneho diela. Rozsiahla kapitola (Ingarden 1967, 99–247) obsahuje analýzu vrstvy významových celkov v nadväznosti na Husserla a jeho pertraktovania problémov filozofie reči a sémantiky. Ingarden postupuje takisto od významu slova cez význam vety až k vyšším jednotkám zmyslu. Výpovede literárneho diela sú preňho „kvázisúdmi“ (modifikovanými výpoveďami), ktoré majú vonkajší charakter pravdivých výrokov, ale v skutočnosti nechcú, aby sa im verilo ako pravdivým.

V 6. kapitole nachádzame informáciu o funkciách vrstvy významových celkov v literárnom diele. Explikuje sa rozdiel medzi jasnosťou a nejasnosťou, jednoznačnosťou a mnohoznačnosťou i jednoduchosťou a zložitosťou. Autora zaujíma štýl diela i štýl spisovateľa, pretože práve štýl „... vnáša do polyfónie diela zvláštnu hodnotu“ (Zeman 1988, 202).

Ingarden potom pristupuje k analýze „znázornených predmetností“ (dargestellte Gegenständlichkeiten“): „Predmetnosti znázornené v literárnom diele sú odvodené, čisto intencionálne, prostredníctvom významových jednotiek rozvrhnuté.“ (Zeman, 1988, 203) S tým súvisí aj termín „intencionálny predmet“.

Kapitola o „schematických aspektoch“ vychádza zo zviazanosti vnímanej veci a vnímajúceho subjektu; schematický aspekt „je súhrnom tých momentov obsahu konkrétneho aspektu, ktorých prítomnosť je postačujúcou a nevyhnutnou podmienkou originálnej sebareprezentácie predmetu, resp. presnejšie objektívnych vlastností vecí“ (Zeman 1988, 204). V literárnom diele však schematické aspekty „nevznikajú prostredníctvom zážitku určitého indivídua, ale majú základ svojho určenia a svojej v určitom zmysle potenciálnej existencie v predmetných situáciách rozvrhnutých vetami, resp. v znázornených predmetoch“ (Zeman 1988, 204). Literárne dielo je schematický útvar. To podľa Ingardena súvisí s tým, „že niektoré jeho vrstvy, najmä vrstva podávaných predmetov a vrstva schematických aspektov, obsahujú „miesta nedourčenosti“ (Ingarden 1967, 13). Ingarden brojil vo svojom diele proti psychologizmu a biografizmu v literárnej vede. Rozpracoval teóriu „konkretizácie literárneho diela“, na ktorú okrem iného nadviazala konstanzská (kostnická) škola (Hans Robert Jauss, Wolfgang Iser).

Aktuálna je aj jeho teória „priečnych“ a „pozdĺžnych“ vrstiev textu.

Svoje úvahy Ingarden ďalej rozvinul v knihe O poznávaní literárneho diela (O poznawaniu dziela literackiego, 1957). Kladie si tu otázku, podľa čoho spoznáme literárne dielo. Keďže každá vrstva literárneho diela obsahuje špecifické kvality estetických hodnôt, vytvára sa osobitá polyfónna harmónia estetických kvalít. Typ tejto harmónie určuje konečnú hodnotu daného diela ako diela umeleckého (Ingarden 1967, 11).

Ingarden zdôrazňuje, že sa zamýšľa sústrediť výlučne na poznávanie hotového literárneho diela prístupného súčasnému čitateľovi. I keď väčšinu týchto myšlienok nachádzame už V Literárnom umeleckom diele, v novšej práci sú ešte väčšmi akcentované, resp. variované. Autor precizuje svoj výklad o pochopení významu slov a zmyslu viet, ale aj celého textu. Ďalej ho zaujíma „aktívne“ a „pasívne“ čítanie. Čitateľ musí objektivizovať, čo je obsiahnuté v diele, ale aj vyjsť za to, čo je explicitne obsiahnuté v obsahovej vrstve – dochádza tak ku konkretizácii literárneho diela. Možné sú však rôzne konkretizácie.

Popri poznávaní textov umeleckej literatúry sa Ingarden venuje aj vnímaniu textov „náukovej literatúry“. Charakterizuje rozdiely týkajúce sa ich recepcie: všetky vypovedajúce vety náukového diela sú súdy; predstavované predmety sa nevzťahujú na seba samé, ale na predmety existujúce nezávisle od daného náukového diela; predmety predstavené v náukovom diele majú funkciu získavať a sprostredkovať poznatky; takéto diela sa môžu, ale nemusia vyznačovať estetickými kvalitami, kritériá hodnotenia náukového diela sú odlišné. Preto sa chápanie náukového diela odlišuje od chápania literárneho diela.

Pri poznávaní literárneho diela nadobúda enormnú dôležitosť estetický zážitok. Na druhej strane je podstatné estetické hodnotenie, ktoré môže nadobudnúť všeobecnú platnosť.

Medzi estetickým prežívaním a poznávaním však existuje rozdiel. „Veľké vypätie si vyžaduje aj to, aby sme pojmovo postihli, čo sa nám pri estetickom poznávaní podarilo odkryť a pochopiť, a to najmä preto, lebo tu často chýbajú hotové pojmy a je nevyhnutné vymaniť sa z tradičných pojmov a názorov.“ (Ingarden 1967, 207)

Napriek problémom s tým spojeným je požiadavka poznávania literárneho diela legitímna.

Bibliografia

Arnold, Heinz Ludwig – Heinrich Detering. 1996. Grundzüge der Literaturwissenschaft. München: Deutscher Taschenbuch Verlag.
Biti, Vladimir. 2001. Literatur- und Kulturtheorie. Reinbek bei Hamburg: Rowohlt Taschenbuch Verlag.
Heidegger, Martin. 1963. „Der Ursprung des Kunstwerkes.“ (1935) In Holzwege. Frankfurt/M.: Vittorio Klostermann.
Husserl, Edmund. 2004. Ideje k čisté fenomenologii a fenomenologické filosofii. Praha: Oikoymenh.
Ingarden, Roman. 1967. O poznávání literárního díla. Praha: Československý spisovatel.
Ingarden, Roman. 1971/1989. Umělecké dílo literární. Praha: Odeon (Das literarische Kunstwerk).
Kimmich, Dorothee et al. 1996. Texte zur Literaturtheorie der Gegenwart. Stuttgart: Philipp Reclam Jun.
Lauer, Gerhard – Christine Ruhrberg. 2011. Lexikon Literaturwissenschaft. Stuttgart: Philipp Reclam Jun.
Nünning, Ansgar. 2006. Lexikon teorie literatury a kultury. Brno: Host.
Ricklefs, Ulfert. 2002. Fischer Lexikon Literatur. Band 1–3, Frankfurt/M.: Fischer Taschenbuch Verlag.
Schweikle, Günther – Irmgard Schweikle. 1990. Metzler Literatur Lexikon: Begriffe und Definitionen. Stuttgart: J. B. Metzlersche Verlagsbuchhandlung.
Zeman, Milan a kol. 1988. Průvodce po světové literární teorii. Praha: Panorama.

<< späť