Teória estetického pôsobenia

Teória estetického pôsobenia je súčasťou širšie chápanej recepčnej teórie Konstanzskej školy (známej aj pod názvom Kostnická škola) a spája sa s menom nemeckého anglistu Wolfganga Isera a na rozdiel od hermeneuticky motivovaných dejín recepcie Hansa Roberta Jaußa ide skôr o teóriu literárneho textu a jeho potenciálov ako o model výskumu dejín prijímania literatúry. Jeho model je postavený na teórii rečových aktov a na fenomenológii Romana Ingardena. Najkomplexnejšiu systematizáciu svojej teórie predložil verejnosti v publikácii Der Akt des Lesens z roku 1976[1] (Akt čítania), ktorej predchádzala štúdia z r. 1975 pod názvom Die Appellstruktur der Texte[2] (Apelatívna štruktúra textov). V oboch textoch jasne deklaroval svoj úmysel obsiahnuť a opísať základné podmienky estetického pôsobenia literárnych textov. Ide o intersubjektívne komunikovateľné predpoklady textov, ktoré predurčujú ich konkretizáciu: „V akte čítania sa uskutočňuje (pre každé literárne dielo ústredná) interakcia medzi štruktúrou diela a jeho prijímateľom. (Iser 1976: 38)

Podľa Isera text ponúka recipientovi možnosti konštituovať jeho význam. Čitateľ má možnosť podieľať sa na konštituovaní literárneho diela. Predpoklady či možnosti recepcie chce obsiahnuť v ich historických súradniciach. Neprehliada preto isté interpretačné normy a tieto tvoria dôležitú súčasť jeho teoretickej koncepcie.

Z tohto pohľadu literárna veda už nevystupuje ako sprostredkovacia, vysvetľujúca inštitúcia. Iserova teória prirodzene zapadá do funkcionalistickej diskusie svojho času. Korešponduje s obdobnými teóriami, hlavne s pražským štrukturalizmom, cituje Jána Mukařovského, výdatne prijíma ale hlavne podnety Romana Ingardena. Iser tieto podnety modeluje, pretvára, pojmy definuje nanovo alebo ich modifikuje. Literárny text, podobne ako Mukařovský, chápe ako dvojjedinosť artefaktu a estetického objektu. Iser presadzoval ale aj nové pojmy, pojem umeleckého a estetického pólu:

„[L]iterárne dielo má dva póly, ktoré by sa dali nazvať umelecký a estetický pól, pričom umelecký pól označuje text stvorený autorom, estetický pól zasa označuje čitateľom vykonanú konkretizáciu. [...] Pretože dielo je viac ako text, pretože až v konkretizácii nadobúda život a konkretizácia zase nie je úplne nezávislá od dispozícií, ktoré do nej vnáša čitateľ, aj keď takéto dispozície sa aktivizujú podľa podmienok textu. Teda tam, kde text a čitateľ dospievajú ku konvergencii, tam je miesto literárneho diela.“ (Iser 1976:38)

Podľa Iserovej formulácie má literárne dielo potenciálny a procesuálny charakter. Potenciálny preto, lebo ponúka čitateľovi možnosti konvergencie, procesuálny preto, lebo priebeh interakcie je čiastočne riadený výstavbovými štruktúrami textu. Iser hovorí o virtuálnosti literárneho diela (Iser 1976:38). Z pohľadu teórie estetického pôsobenia vyvstáva potreba vyváženého pohľadu, pohľadu na formálne danosti textu, ako aj ním vyvolané konkretizácie. Barthesova analyse textuelle redukuje tento pohľad vo veľkej miere na techniky výstavby textu. Naopak, u Isera sa črtá aj určitá psychológia čitateľa. Týka sa to prevažne kapitol o fenomenológii čítania (Iser 1976:175-257). Autor v nich napĺňa predsavzatie: „[...] opísanie interakcie textu a čitateľa sa musí primárne vzťahovať na konštitučné procesy, ktorými čitateľ poznáva text. Takéto poznanie predchádza všetkým významom, ktoré sa  dielam pripisujú, pretože v nich spočívajú.“ (Iser 1976:40)

Výskum uvedených konštitučných procesov sa však bez analýzy štruktúr textu nezaobíde, a preto sa i táto výpoveď nedá pochopiť inak ako dokument heuristického rozštiepenia literárneho diela na dva póly. Miesto, kde sa literárne dielo konštituuje, ako Iser spomína, sa nachádza medzi štruktúrou textu a dispozíciami čitateľa. Toto miesto je virtuálne alebo potenciálne. Iser ho nazýva implicitný čitateľ:

„Štruktúra textu a štruktúra aktu sú vo vzájomnom vzťahu intencie a realizácie. V koncepte implicitného čitateľa sú zlúčené. [...] Koncept implicitného čitateľa ako ponuka úlohy zo strany textu nie je abstrakcia nejakého skutočného čitateľa, ale skôr podmienka napätia, ktorú produkuje skutočný čitateľ, ktorý túto úlohu prijíma. [...] Koncept implicitného čitateľa je transcendentálny model, ktorým sa dajú opísať všeobecné štruktúry pôsobenia fiktívnych textov. Myslí sa tým úloha čitateľa, ktorá sa dá sledovať v texte, a pozostáva zo štruktúry textu a štruktúry aktu.“ (Iser 1976: 63-66)

Analýzou sa má dospieť k opisu štruktúr textu, ktoré riadia proces aperceptívnych mechanizmov jeho vnímania. Štruktúra textu sa v tomto procese transformuje, prekladá do modelov vnímania, resp. do akčných štruktúr. Štruktúry textu preto Iser nazýva aj organizačné štruktúry, čím zvýrazňuje ich funkčnú dimenziu. Recipient syntetizuje predlohy textu, spomínané štruktúry, a tie sa transformujú do podoby akčných štruktúr.

Zatiaľ čo interpretačná prax sa pýta, čo text vypovedá, v čom tkvie jeho význam, čo je jeho podstatná výpoveď, Isera zaujímajú formy estetického pôsobenia. Myšlienka estetického pôsobenia literárneho textu je založená na postuláte, že text, pokiaľ pôsobí esteticky, neodpovedá na nič mimo neho. Esteticky recipient poznáva text v jeho autoreferencii. Význam literárneho diela sa preto musí nevyhnutne nachádzať mimo estetického pôsobenia a Iser ho opisuje nasledovne:

„Z toho vyplýva, že otázku, čo znamená táto báseň, táto dráma, tento román, treba nahradiť otázkou, čo sa deje s čitateľom, keď čítaním prebúdza k životu fiktívne texty. Význam by mal potom skôr štruktúru udalosti; sám je dejom. [...] Keď fiktívny text existuje na základe pôsobenia, ktoré v nás rozpútava, význam sa chápe skôr ako produkt prežitého [...] spracovaného pôsobenia, nie však ako idea, ktorá je dielu predurčená, ktorá sa v diele prejavuje.“ (Iser 1976: 41-42)

Iser označuje význam výsledkom pôsobenia a nazýva ho „produkt“. Samozrejme sa proces nedá oddeliť od jeho výsledku. Proces je vždy istým spôsobom orientovaný a relatívne konečný, inak by Iser pravdepodobne použil označenie „dej“. Iser predkladá zaujímavé a dôvtipné objasnenie. Tu sa prezentuje ako „antipód“ tradičnej interpretačnej praxe (pozri heslo „analytická literárna veda“), obmedzujúcej svoje snahy na vysvetľovanie, čo ten či onen text objektívne znamená. Pojem význam nahradil pojmom zmysel. Aktualizáciu textu označuje za komunikačný proces, kde je potrebné koncentrovať sa na analýzu zmyslu, chápaného ako dej, ako proces jeho konštituovania. Možnosť opísať tento proces vidí Iser v intersubjektívnom charaktere konštitučných aktov: „tým obsahuje konštitučný akt charakteristiky, ktoré sú základom individuálnych realizácií textu, majú teda intersubjektívny charakter.“ (Iser 1976: 42)

Cieľom analýzy estetického pôsobenia literárnych textov je v dôsledku toho senzibilizácia vnímania intersubjektívne jestvujúcich, a preto prístupných podmienok realizácie významu, resp. zmyslu. Iser tak rozširuje horizont tradičnej hermeneutiky o fenomenologické prvky. Okrem toho Iser chápe literatúru ako komunikáciu. Približuje sa literárnej semiotike, podobajúcej sa napr.  Ecovmu konceptu semiotickej interpretácie. Iser operuje podobnými pojmami o literárnom diele, ktoré charakterizuje ako výpoveď v historicky špecifickej situácii. Zaujíma ho, ako táto intencionálne vplýva na proces realizácie literárneho diela, preto jeho argumentácia vychádza celkom prirodzene z pragmaticky orientovaného pohľadu na literatúru, z predpokladu komunikačnej štruktúry. Fikciu Iser vníma ako komunikačnú štruktúru, ktorá má sprostredkovaciu funkciu medzi skutočnosťou a subjektom. Pokiaľ ide o zachytenie tejto funkcie, Iser sa pýta, čo spôsobuje a nie, čo znamená. Jeho pragmatika preto označuje vzťah znaku k recipientovi: „Záujem sa teda týka pragmatickej dimenzie textu, pričom pragmatikou sa v zmysle Morrisa myslí vzťah znaku textu k interpretovi.“ (Iser 1976: 89)

Iserov funkcionálny model ozrejmuje dve stránky funkcie textu, čo má aj priamy dosah na chápanie pragmatiky v týchto intenciách: „Predmet výskumu je situovaný na dvoch priesečníkoch, ktoré sa nachádzajú medzi textom a skutočnosťou, ako aj medzi textom a čitateľom.“ (Iser 1976: 88)

Keďže predmetom výskumu je sprostredkovacia funkcia literárneho textu, a to tak medzi textom a skutočnosťou, ako aj textom a recipientom, používa Iserov textový model kategórie teórie rečových aktov. Za základnú kategóriu považuje Iser ilokučné akty (illocutionary acts). Pre opis fikcie, teda komunikačnej štruktúry, ide o vhodnú kategóriu, pretože označuje rečové akty, ktoré disponujú istým apelatívnym potenciálom, formy ich pôsobenia nie sú predurčené. Producent (emitent) sa tak ako príjemca opiera o intersubjektívne platné konvencie. Literárna fikcia preto len imituje ilokučné akty, môžeme dokonca hovoriť o špecifickom prípade ilokučných rečových aktov. Literárne dielo, keďže je späté s historickým kontextom, akoby simulujúcim komunikačnú situáciu, nielenže odpovedá do určitej miery na historické predpoklady literárnej komunikácie, takisto sa na ne pýta, resp. podnecuje recipienta súčasne reflektovať jeho historickú situáciu. Iserov funkcionálny model literárnych textov je preto bezvýhradne historický. Fiktívna reč sa vzťahuje na historicky dané konvencie, tematizuje ich. Deje sa to vyňatím zo systému, v ktorom majú svoje opodstatnenie a platnosť, a vsunutím do umelo vytvoreného súboru iných konvencií. Tu, vyňaté z ich prirodzeného mimotextového či historického kontextu, sú obmedzené, ozvláštnené, a majú fiktívne apelatívny či signálny charakter. Tieto nové kombinácie nazýva Iser horizontálna organizácia konvencií. (Iser 1976: 99-100)

Inými slovami, fiktívny text otvára iné perspektívy historických kontextov. Recipient ich identifikuje spolu s danými historickými kontextmi, čo vytvára hlavný funkčný potenciál fiktívnych textov. Z neho vyvstávajú rozličné aspekty pôsobenia a v reflektovanej súhre sa relativizuje tak historickosť textu, ako aj historickosť recipienta. Fiktívny text môže vo svojej funkcii pôsobiť didakticky, osvietensky či terapeuticky. Z perspektívy jeho relativizácie historického ukotvenia môže byť prevratový, konvenčný atď. Podľa Isera je to referenčné pozadie hodnotenia konkretizácií, hodnotenia ich adekvátnosti. Recipient vždy poznáva niečo, čo presahuje horizont jeho poznania nie síce v jeho sume, ale v jeho nových konšteláciách. Estetický charakter literárnych textov predstavuje podľa Isera uspôsobenosť nových konštelácií, horizontálnej organizácie historického kontextu (súčasne sa myslí samozrejme aj literárny kontext – tradícia), jej potencie sprostredkovať nové pohľady na svet a na seba.