Extrakčná fikcia

Pojem extrakčná fikcia[i] vychádza z konceptu (neo)extraktivizmu, pričom predpokladá, že javy reálnej, ale aj metaforickej či symbolickej exploatácie (využívania/ťaženia, ale aj vykorisťovania) majú svoje naratívne reprezentácie. Jeho autor Matthew S. Henry pritom definuje extrakčnú fikciu ako „literatúru a iné kultúrne formy, ktoré zviditeľňujú sociálno-ekologické dôsledky extrakčného kapitalizmu a problematizujú extrakciu ako kultúrnu prax“[ii] (2019, 403). Henry termín „extrakčné fikcie“ zámerne prebral od Amitava Ghosha, ktorý tento pojem použil v roku 1992 v recenzii na román saudskoarabského spisovateľa Abdula Rahmana Munifa Cities of Salt (1984), kde sa stvárňuje stret amerických ťažiarov ropy s beduínskou komunitou v oáze na začiatku dvadsiateho storočia a vznik moderného arabského ropného štátu (406).

Henry extrakčné fikcie radí do širšieho „extrakčného rámca, ktorý literárna veda v posledných rokoch využíva na skúmanie, akým spôsobom svetová literatúra zaznamenáva kultúrne a ekologické násilie spôsobené ťažbou surovín na periférii toho, čo Jason W. Moore nazýva ,kapitalistickou svetovou ekológiouʻ“[iii] (403). Spojenie „kapitalistická svetová ekológia“ parafrázuje teóriu svetových systémov Immanuela Wallersteina, pričom Moore kapitalizmus považuje – na rozdiel od svetovej ekonomiky – za svetovú ekológiu a proces tvorby životného prostredia je podľa neho závislý od (ne)dostupnosti „lacnej prírody“ alebo „lacnej pracovnej sily, potravín, energie a surovín“ (cit. podľa Henry 2019, 403). Extrakčná fikcia a jej reflexie tematizujú najmä paradox opisovaných areálov, ktoré sú síce bohaté na zdroje, no zároveň ich sužuje environmentálna degradácia, chudoba, sociálne konflikty, problémy so zdravím a zdravotníctvom a pod. Termín extrakčná fikcia používa najmä literárna veda, ktorá pristupuje k svetovej literatúre z perspektívy postkolonializmu a svetovej ekológie (napr. Sharae Deckard 2019; Michel Niblett 2012 a i.).

Záujem o extrakčnú fikciu sa spája s konceptualizáciou tzv. extrakčného kapitalizmu a extraktivizmu. Pojmy extrakčný i extraktivizmus pochádzajú z latinského slova „extrahere“, teda „ťahať“, a spája sa s odvetviami ako ťažba surovín, monokultúrne poľnohospodárstvo a pod. Pod extrakciou sa v zmysle výskumného projektu „EXTRACTION“ Kalifornskej univerzity rozumie „základná logika kapitalizmu, ktorá spočíva v oberaní [withdrawal] ľudí, krajín, kultúr, foriem života, živlov o hodnoty, živiny, energiu, prácu, čas bez zodpovedajúceho vkladu (s výnimkou nehodnotných externalít v podobe znečistenia, odpadu, klimatických zmien, chorôb a smrti)“ (pozri https://extraction.sites.ucsc.edu/). Ide o komodifikáciu nielen prírody, ale aj ľudských zdrojov, pričom podľa Alberta Acostu (2013, 62) sa netýka len širokého „vykorisťovania“ prírody a ľudí, ale najmä takých činností, ktoré vedú k presúvaniu veľkého množstva nespracovaných prírodných zdrojov z periférií do centier. Črty extraktivizmu sú podľa Andreia Teriana (2021) tri: možnosť prepravy prírodných zdrojov na veľké vzdialenosti, ktorá predpokladá istý stupeň technologického rozvoja, ten zas riadi dynamika ľudskej civilizácie aj „mýtus modernity“ ako jeho ospravedlnenie. Ako uvádza Terian, je „stále diskutabilné, či extraktivizmus začína kolonializmom, isté však je, že prvý z nich pretrváva aj po ňom“[iv] (2021, 487), z čoho vyplýva aj rozdelenie na koloniálny, post- či neokoloniálny extraktivizmus, inak neoextraktivizmus. Druhá črta extraktivizmu spočíva v nedostatku či v inak (napríklad finančnou nerentabilitou) spôsobenej nedostupnosti zdrojov na vlastnom území, ale, naopak, v prítomnosti potrebných technológií na spracovanie, z čoho zasa vyplýva, že vo vzťahu ku kapitálu sa extraktivizmus bude väčšinou týkať periférií, spracovanie zasa centra (tieto vzťahy sú však dynamické a najmä pre rôzne tovary aj rôzne distribuované). „Extraktivizmus teda zodpovedá nielen procesu modernizácie, ale aj štádiu kapitalistickej expanzie v celosvetovom meradle – presnejšie, štádiu, v ktorom kapitalizmus nadobudol podobu svetového systému asymetricky rozdeleného na jadro (čo dokáže ťažiť, prepravovať a spracovávať zdroje vďaka zvládnutej technológii) a perifériu (ktorá môže dodávať len nespracované zdroje, pretože jej chýba technológia)“[v] (487). Tretia črta je nemenej dôležitá: extraktivizmus sa neobmedzuje na hospodársku ani ekologickú prax, ale je intersekcionálny, prechádza ekonomikou, prírodou a kultúrou. „Pokiaľ ide o posledný aspekt – o ,kultúruʻ extrakcie – neobmedzuje sa ani na ,extrakčný názorʻ, ani na ,extrakčnú mentalituʻ či zmýšľanie, ale zhmotňuje sa ako extrakčný diskurz, ktorý vychádza z viacerých filozofických, biologických, ekonomických a ideologických predpokladov: že zdroje planéty sú (virtuálne) neobmedzené, že právo využívať tieto zdroje majú predovšetkým tie krajiny/organizácie, ktoré ich dokážu lepšie využívať (,vyťažiťʻ), že (mimo)ľudské životné prostredie možno v procese extrakcie vo väčšej či menšej miere ignorovať, že pôvodné obyvateľstvo je (zatiaľ) nerozvinuté a že by malo ísť určitou cestou rozvoja, a v neposlednom rade, že najefektívnejšou cestou je, aspoň v súčasnosti, využívanie a vývoz miestnych prírodných zdrojov“[vi] (487).

Extrakčná fikcia nemá špecifické žánrové črty ani poetické postupy, charakterizuje ju, niekedy aj okrajovo, motív či téma zodpovedajúca idei extraktivizmu, rozhodujúci je teda jej epistemický, etický a podľa Darby Lane Campbell (2021) aj inherentne politický rozmer. Extrakčné fikcie často stvárňujú a opisujú vyššie spomínané neblahé externality, a tak tiež do veľkej miery predstavujú to, čo Joni Adamson nazvala „literatúrou environmentálnej spravodlivosti“, prípadne sami nanovo nastoľujú environmentálne problémy ako otázky sociálnej a ekonomickej spravodlivosti a zaoberajú sa nimi ako základnými ľudskými právami (2001, 129).

Rumunský literárny vedec Andrei Terian však analýzou dvoch rumunských extraktívnych fikcií – románových diel z medzivojnového obdobia – poukázal na paralely vzniku magického realizmu v tzv. (semi)periférnych častiach sveta – v juhovýchodnej Európe a v Južnej Amerike – a jeho vznik a rozvoj usúvzťažnil s tzv. „imperialistickým procesom“ v takmer dvestoročnom vývine realistického románu. Podľa Teriana, nadväzujúceho na Franca Morettiho a jeho dielo Modern Epic: The World System from Goethe to García Márquez (1996), bol magický realizmus jednou z najprudších a najúčinnejších reakcií na tento imperialistický proces. „Na jednej strane neustále sabotoval geometriu realistického románu tým, že uvoľňoval množstvo predmoderných rozprávaní: mýty, legendy, rozprávky a ústne tradície, teda všetky tie ľudové príbehy, na ktoré sa moderný literárny ,vývojʻ snažil zabudnúť. Na druhej strane magický realizmus narušil syntax realistického románu diskontinuitou, montážou, monológom, polyfóniou a intertextualitou. Podľa tohto názoru je magický realizmus, podobne ako jeho hlavný korelát (mýtus), ,znakom a nástrojom symbolického odporu voči prenikaniu Západuʻ, keďže takéto hnutie samo o sebe naznačuje ,odpor voči ‚odčarovaniu‘, ktoré so sebou modernizácia spravidla nesieʻ“[vii] (497). Terian teda zastáva názor, že „magický realizmus sa skutočne zrodil ako reakcia na neo-extraktivizmus, a to ako alternatívny étos i ako estetický ,spôsobʻ odsúdenia jeho ničivých účinkov“[viii] (499).