Esej

Esej (z franc. essai [essé] = pokus): druh vecnej prózy, úvaha, ktorá využíva aj umelecké prostriedky. Duchaplne, vtipne a živo napísaný žáner o vedeckom predmete alebo aktuálnej otázke kultúrneho či literárneho života, v ktorom autor uplatňuje svoj osobný postoj. Subjektívnosť a expresívnosť možno pokladať za stále vlastnosti tohto žánru, ktorý má bohaté tradície. Svojím obsahom je orientovaná skôr do budúcnosti, má znaky utópie a často subverzívne narúša vžité stereotypy a dogmy. V súčasnosti vykazuje tendenciu nahrádzať štúdiu ako žáner, ale aj iné útvary odborného štýlu. Má široký rozptyl, vyniká singularitou. Postmoderná doba ju posunula takmer do všetkých vedných oblastí, už nie je doménou iba literárnej vedy a kritiky. Výsledky vedeckých výskumov sa v nej pertraktujú prostredníctvom umeleckých prostriedkov, ale ani špecifické prvky súčasnej publicistiky nie sú v nej zriedkavosťou. Čoraz viac sa však v eseji ustupuje filozofický charakter textu, originalita podania vedeckých alebo vecných faktov však nemôže v nej absentovať. Práve táto vlastnosť je často hlavným znakom esejistického charakteru textu aj v iných žánroch (Čapkove cestopisy, Kunderove výklady témy v románoch, knihy rozhovorov Antona Baláža apod.). Esejistický štýl je napriek tomu vágnym pojmom, presne možno vymedziť iba esej ako žáner, sčasti aj esejistický román s charakteristickými vlastnosťami. S odbornou, hlavne umenovednou literatúrou zbližuje esej predovšetkým poznávací zámer, ale v súčasnosti to platí aj o textoch z medicínskej či prírodovednej oblasti. Pôvodnosť názorov a ich originálne podanie ako aj pospájanie prekvapujúcich, až provokačných súvislostí sú sprievodným znakom eseje. Okrem striktnej výkladovosti vedeckého štýlu ju charakterizuje ústup od exaktnosti, prísnej objektivity či odkazových prvkov (poznámky pod čiarou, odvolávky, odkazy na odbornú literatúru). Jej forma je uvoľnenejšia, založená na sebavyjadrovaní, na pertraktovaní individuálneho stanoviska, obsahovo je zameraná na kritické posúdenie tabuizovaných či dogmaticky pretrvávajúcich názorov, ustálených a nemenných hodnôt. Esej napriek zredukovaniu vedeckej exaktnosti v texte vyžaduje vzdelaného čitateľa, ktorý je odborníkom v danej oblasti alebo má aspoň istý prehľad o zvolenej téme či problematike (Mocná, Peterka a kol., 2004, s. 175).

 

V dnešnom význame sa rozšíril tento žáner na základe diela francúzskeho autora Michela de Montaigna [monteňa], ktorý v r. 1580 vydal knihu pod názvom Essais. Už tento autor zdôrazňuje subjektívny ráz eseje. Nadväzoval na neho anglický filozof Francis Bacon, ktorý v roku 1597 vydal svoje texty pod názvom Essays, boli to krátke, aforistické úvahy, kniha vyšla za života autora v troch vydaniach. Už tu  sa ukazuje, že esej treba čítať ako výplod autora, nie ako literárnu fikciu alebo vedeckú štúdiu smerujúcu k objektivizácii faktov. Napriek tomu esej ako žáner často zahŕňa príliš široký okruh textov rozličnej proveniencie. John L. Stewart rozdeľuje esej do troch kategórií: 1. eseje založené na faktoch a ich objasnení (eseje faktografické, historické, biografia faktografická), 2. eseje postavené na interpretácii a hodnotení (interpretácia kultúrnych názorov, kritika, diskusia, eseje apelujúce na city), 3. eseje nadväzujúce na tvorbu a majúce znaky umeleckej literatúry (eseje o umeleckej hodnote literárnych diel, eseje založené na rozprávaní, opisoch a pod.). Synkretizmus je v značnej miere charakteristickým znakom eseje, lebo tento žáner môže obsahovať prvky publicistiky, odbornej literatúry s presahom na výrazové vlastnosti umeleckej literatúry (obrazné pomenovania, štylistické figúry, frazeologizmy, neologizmy a pod.). V samotnom texte môže dominovať lyrickosť alebo epickosť ako je výskyt anekdoty, opisu, charakteristiky alebo životopisných faktov (Gazda – Tynecka-Makowska, 2006, s. 237-239).

Hodnotu eseje značne ovplyvňuje literárna norma z obdobia, v ktorom vzniká. Obyčajne uplatňuje rovnaké štylistické prostriedky ako umelecká literatúra. Autor môže použiť všetky prostriedky umeleckého štýlu, ktoré sa v danom období vyskytujú v literatúre, a to počnúc fonetickými prvkami a končiac dialógmi a kompozičnými postupmi. V podávaní vecných informácií však nesmie zaostať za inými žánrami odborného štýlu, no text má dostať literárnu podobu; v tom sa značne líši od ostatných žánrov odborného štýlu. Niekedy sa hovorí o esejistickom štýle, ba existuje aj esejistický román. Eseje písali mnohí autori slovenskej literatúry, v minulosti boli známe eseje  Alexandra Matušku, neskoršie aj eseje Vladimíra Mináča, v kresťanských kruhoch hlavne eseje Pavla Straussa. Esejistický štýl sa uplatňuje i v interpretačnej či literárno-kritickej praxi (V. Mikula, R. Chmel, M. Žilková, P. Vilikovský, M. Součková, A. Baláž). Esejista obyčajne používa britký, ostrý štýl, v ktorom nechýba obraznosť, básnické trópy a figúry, slová s vysokou expresívnosťou, ale aj celý text môže byť veľmi subjektívne ladený. Svedčí o tom esej A. Matušku, v ktorej kriticky hodnotí tvorbu P. O. Hviezdoslava:

Ký div, že často nezmohol on matériu, ale ona jeho, že nedotiahol alebo pretiahol línie! Ký div, že suplujúc svojou poéziou viac než iní... podával vedľa rýdzeho kovu i strusky! Ký div, že uskutočňovaním svojich estetických princípov a svojho ideového zacielenia, ale pod tlakom svojej tematiky pôsobil napríklad proti Vajanského „elegancii“ nielen nesúmerne a „nešikovne“, ale i „ťažko“ a „cudzo“!

 A. Matuška: Hviezdoslav

To isté platí o esejistickom štýle niektorých literárnych vedcov, predovšetkým kriticky zamerané texty V. Mikulu reprezentujú tento štýl. Takto kriticky, až subverzívne hodnotí napr. tvorbu a postoje D. Tatarku:

Naozaj, Tatarkov romantizmus je prijateľný, ba krásny iba tam, kde je sebadojímavý, kde sa (jeho) kultúra obracia sama k sebe a začína sa po troche alebo i nemierne vychutnávať. No tam, kde kultúra nie je čosi samozrejmé, lež čosi, k čomu sa dopracováva, čo sa dočahuje ako svietiace jabĺčko na vrcholci stromu, tam, kde Tatarka na celý národ generalizuje prirodzenú ambíciu dedinského chlapca a dieťaťa moderny „ísť hore“ (hoci rovnako prirodzené môže byť aj postmoderne „ísť dole“, veď tie najzrelšie jabĺčka ležia, hľa, pekne v tráve!), tam je náš básnik sujetu iba nudným konštruktérom; a kde nie je nudný, je nebezpečný – ako každý sugestívny ideológ.

V. Mikula: Tatarka alebo Démon pátosu

 

Vcelku má výskum eseje v slovenskej jazykovede a literárnej vede bohatú tradíciu. Treba tu uviesť hlavne kolektívnu publikáciu Esej ako žáner - Reflexívna plocha udalostí 20. storočia, vydanú editorkami (Mária Bátorová, Renáta Bojničanová, Eva Faithová) v roku 2015, ktorá obsahuje 10 štúdií renovovaných literárnych vedcov z rozličných odborov (hispanistika, germanistika, slavistika, slovakistika) o eseji. Jednotliví autori sa podujali spracovať tento rozšírený a frekventovaný žáner z odborného hľadiska. Vedeckú časť dopĺňajú dve eseje autoriek, ktoré ju vo svojej tvorbe nielen používajú, ale istým spôsobom aj rozvíjajú (Etela Farkašová, Dana Podracká). Navyše esejizmus D. Podrackej je zároveň aj témou štúdie Evy Faithovej. Nie je bez zaujímavosti, že zborník obsahuje aj štúdiu v španielčine (Noelia Bueno Gómez) a češtine (Ivo Pospíšil). Dokonca Pospíšilova štúdia sa nachádza na samom začiatku zborníka, pravdepodobne preto, lebo editorky ju pokladajú za najucelenejšiu a najkomplexnejšiu o vystihnutí podstaty eseje ako žánru. Prirodzene, autor príklady uvádza z českej literatúry.

Samotný obsah textu je príliš pestrý a rôznorodý, lebo ako dôkazový materiál na konkrétne javy obsiahne mnohých autorov literárnych diel rozličnej proveniencie (José Ortega y Gasset, Karel Čapek, Erich Kästner, Dominik Tatarka, Dana Podracká, Ladislav Mňačko, Herman Hesse, Janko Matúška atď.). Niektorí z týchto autorov sú obsahom celej štúdie, niektorí sú iba príkladmi na istý druh eseje v rámci širšie koncipovaného rozboru. Ide tu o materiál z prvej konferencie na Slovensku, ktorá bola venovaná tomuto populárnemu žánru v súčasnej literárnej praxi. V slovenskej lingvistike a literárnej vede však už aj skôr vznikli štúdie, zamerané na tento žáner. Myslím tu hlavne na priekopnícku prácu prof. Daniely Slančovej, ktorá v rokoch 1981-1992 uverejnila celý rad štúdií o eseji v časopise Slovenská reč a Kultúra slova, ale aj na štúdiu Františka Mika pod názvom Esej v perspektíve literárneho vzdelania a vzdelávania (in: A. Popovič (ed.): Literárne vzdelanie, Martin 1976). Škoda, že sa nie vždy robí rozdiel medzi jednotlivými pojmami. Niekedy autori nerobia rozdiel medzi esejou a esejistickým štýlom, lebo pokiaľ Ján Kačala dôsledne používa termín „esejistický štýl”, inde sa hovorí skôr o eseji ako žánru. Vieme pritom, že Jozef Mistrík vo svojej knihe Štylistika (1985) pokladá esejistický štýl za siedmy funkčný štýl, ktorý je rovnocenný hovorovému, publicistickému, rečníckemu, administratívnemu, náučnému a umeleckému štýlu. Ján Kačala tento prameň neuvádza ani v odbornej literatúre, hoci J. Mistrík patril k významným jazykovedcom a odborníkom štylistiky. Nehovoriac o tom, že jeho publikácie z oblasti štylistiky sa tešili veľkému záujmu odbornej verejnosti i vysokoškolských študentov.

Medzi jednotlivými štúdiami sú veľké rozdiely nielen v samotnom obsahu, ale aj v kvalite spracovania zvolenej témy. Niektoré štúdie svedčia o dokonalej orientácii autora v danej problematike (Ludwig Richter, Mária Bátorová, Roman Mikuláš, Renáta Bojničanová),  ale vcelku všetky spĺňajú základné požiadavky, kladené na originalitu vedeckej práce. Napriek tomu sa zdá, že by si v rámci slovenskej literatúry zaslúžili istú pozornosť dve osobnosti: Vladimír Mináč ako predstaviteľ socialistickej literatúry, no a na opačnom póle sa nachádza esejistická tvorba Pavla Straussa ako reprezentanta kresťanskej literatúry. Obidvaja totiž programovo a vo výraznej miere preferovali vo svojej tvorbe tento žáner. Dovolím si poznamenať, že esejizmus P. Straussa korešponduje s tvorbou Roberta Musila a Hermanna Brocha, preto pre germanistov by sa naskytla možnosť vedeckej komparácie P. Straussa v rakúskymi autormi. Aj eseje Vladimíra Mináča mali v období vzniku veľký ohlas a boli vcelku priaznivo prijaté kritikmi ako texty, ktoré svojou úrovňou hodnotovo prevýšili jeho poviedkovú a románovú tvorbu (pozri Matejovič, Pavel: Vladimír Mináč a podoby literárneho diskurzu druhej polovice 20. storočia. Bratislava: Kalligram, Ústav Slovenskej literatúry SAV 2014, s. 296-327).

Najsystematickejšie sa s týmto žánrom zaoberá Marek Debnár, ktorý esej preskúmal aj z kvantitatívneho hľadiska. V publikácii troch autorov (Šimková, Mária – Levická Jana – Debnár, Marek: Dynamické javy v súčasnej slovenčine a jej výskume. Bratislava: Veda, 2018) má celú kapitolu pod názvom O esejistickom štýle z kvantitatívneho hľadiska alebo o možnostiach využitia korpusov v širšom humanitnom výskume o tejto problematike. Vychádza tu z výskumov Jozefa Mistríka, ktorý za základnú vlastnosť esejí pokladá dominanciu tematických slov na úkor konštrukčných a subjektívno-situačných slov. Podľa neho to, že tematické slová v esejistickom štýle majú taký veľký výskyt, dokazuje aj ich zaradenie vo frekvenčnom slovníku zostavenom z textu vyselektovaných autorov. Na 17. mieste esejistických textov je báseň, na 28. poézia, 31. život, 33. román, 36. básnik, 42. dejiny, 44. próza. Vysoká frekvencia slov z oblasti literatúry a literárnej kritiky nesúvisí iba s úzkym výberom vyselektovaných textov, ale aj s esejistickou tradíciou, ktorá sa na Slovensku a v Čechách udomácňovala predovšetkým v literárnokritickom prostredí. M. Debnár v tejto súvislosti tvrdí, že túto tematickú zameranosť esejí nachádzame dokonca aj v niektorých definíciách eseje ako žánru. V  Encyklopédii jazykovedy je esej definovaná ako „kratšia literárnokritická alebo publicistická úvaha na rozličné literárne, filozofické, spoločenské a kultúrne témy“ (Encyklopédia jazykovedy, 1993, s. 130). Podobne ju charakterizuje aj Š. Vlašín v Slovníku literárnej teórie, keď tvrdí, že „esej je nie príliš rozsiahla literárnokritická alebo publicistická stať na témy najrôznejších literárnych, kultúrnych, filozofických alebo spoločensky aktuálnych problémov, ktoré sa autor spravidla nesnaží vyčerpať úplne, do hĺbky, ale pojednávať o nich novým, originálnym spôsobom“ (Vlašín, 1984, s. 99). Podľa Debnára jednu z najpresnejších definícií eseje uvádzajú v Encyklopédii literárnych žánrov (2004) D. Mocná a J. Peterka, ktorí ju charakterizujú ako „kratšiu prózu argumentačného typu, ponúkajúcu zážitok z pôvodnej, subjektívne ladenej reflexie závažnej témy“ (Mocná – Peterka, 2004, s. 175).

M. Debnár vymenúva i ďalšie charakteristické vlastnosti eseje. Typickou osobitosťou esejistického štýlu je jeho nominálnosť, ktorá vyplýva z pomeru frekvencií substantív a slovies. J. Mistrík (1984, s. 494) uvádza pomer 26 : 15 (substantív k slovesám), čo tento štýl približuje k hypertrofii substantív porovnaní s vedeckým štýlom, ktorý je ešte vyšší ako v esejistickom štýle. Nominálnosť vyplýva aj z povahy eseje stojacej na rozhraní medzi viacerými umeleckými žánrami a hoci jej témy často pochádzajú z rôznych oblastí vied a umení, pre jazyk eseje je zároveň dôležitá subjektívnosť a expresívnosť, ktoré možno považovať za stále vlastnosti tohto žánru (Žilka, 1987, s. 407; Žilka, 2011, s. 123-124). Treťou dôležitou vlastnosťou esejistického štýlu z kvantitatívneho hľadiska je, že namiesto bežných slov sa v eseji využívajú vzácne a nezvyčajné slová, na druhej strane sa výskyt bežných slov znižuje. Pre esejistický štýl je príznačná častá synonymia, kolísanie pomenovaní a terminologická nejednoznačnosť, čo sú podľa M. Debnára vlastnosti, ktorými sa esej zaraďuje viac do oblasti umeleckého než vedeckého štýlu.

Uvedené vlastnosti eseje sa môžu dokonca vyskytnúť aj v perexe článku, uverejnenom v časopise. Pod názvom príspevku Vymením starý mozog za nový si možno prečítať tento perex: „Z transplantačnej medicíny sa stal autoservis na náhradu starých dielov nášho uboleného tela. Dokážeme vymeniť pečeň, srdce, ba i pľúca. Jedným z orgánov, ktoré nám v servise neponúkajú, je ľudský mozog“ (Žilka, Norbert: Vymením starý mozog za nový). Ide pritom o text, ktorý nepatrí do literárnej vedy, ani lingvistiky, ale využíva všetky prostriedky esejistického štýlu. Ide o dôkaz, že aj lekárska veda môže využívať esej ako žáner na načrtnutie istej problematiky subjektívnym spôsobom. Svedčí o tom celý text s bohatým zastúpením zvláštnych slov, obrazných pomenovaní, prirovnaní a iných prvkov umeleckej literatúry. Aspoň jeden príklad:

Mozog je chránený dômyselne zostrojenou bariérou, cez ktoré bunky neprechádzajú tak ľahko ako pasažieri v Schengenskom priestore cez hranice. Bariéra skôr pripomína železnú oponu, bunky potrebujú na vstup špeciálne povolenie. A podávať bunky priamo do mozgu nie je priveľmi lákavá metóda, vyžaduje si chirurgický zákrok.

Norbert Žilka: Vymením starý mozog za nový

Už tento príklad upútava pozornosť svojimi expresívnymi prostriedkami: bariéra mozgu a jej prirovnanie hraniciam Schengenského priestoru, bariéra pripomínajúca železnú oponu, špeciálne povolenie ako metonymia, ďalej posledná veta so spojkou a, čo je najvyšší stupeň glutinácie pri spájaní viet. V tomto prípade ide o 4. stupeň, čiže najužšie spojenie novej vety k predchádzajúcej, lebo spojka je gramatickým prostriedkom, ktorá zabezpečuje priamu nadväznosť.

Z príkladu vyplýva, že umelecké prostriedky sa dajú využiť aj v príspevkoch, ktoré nemožno zaradiť k literárno-kritickým článkom, napriek tomu sa zakladajú na subjektívnosti a expresívnosti. Okrem frekvencie zvláštnych slov sú to obrazné pomenovania, originálne prirovnania, častý výskyt frazeologických pomenovaní a štylistických figúr. Tieto vlastnosti dávajú textu osobitý charakter a jedinečnosť, čo je doménou eseje ako žánru i tzv. esejistického štýlu, ktorý však nemožno akceptovať bez istých pochybností. J. Mistrík okrem eseji ako žánru hovorí aj o esejistickom štýle ako o siedmom funkčnom štýle. Tým nadobúda tento pojem všeobecnú platnosť a širokú rozvetvenosť. Ťažko totiž presne určiť, čo patrí a čo už nepatrí do esejistického štýlu. Tak by sme mohli pokojne hovoriť aj životopisnom štýle, lebo životopis ako žáner sa vyskytuje v každom funkčnom štýle – vedeckom, administratívnom, umeleckom, publicistickom, ale aj v hovorovom štýle. Nehovoriac o tom, že životopisné údaje sú prítomné aj v iných žánroch – v pamätiach, rozhovoroch, denníkoch, slovníkoch, encyklopédiách a pod. Esej ako žáner či štýl môže dominovať aj v románe, o čom svedčia diela R. Musila, H. Brocha, M. Kunderu dokonca aj P. Straussa v slovenskej literatúre (sem možno zaradiť jeho dielo Človek pre nikoho). U Kunderu sa esej stáva stavebným kameňom aj samotnej štruktúry románu, čo vo svojich úvahách aj vysvetľuje: na jednej strane je nastolenie istej životnej situácie akoby istého životného problému, na druhej strane k tomu akoby pre ilustráciu pridáva príbeh. Z toho vyplýva, že jeho beletria pozostáva z esejí a deja. Kundera však esej ako žáner preferuje aj vo svojej knižke Umění románu. Jeho úvahy o románe sú presýtené subjektivitou, založenou na vlastnej výnimočnosti, ktorá je smerodajná a rozhodujúca. Aj v teóriách sa hovorí o esejistickom románe, ktorý rozvíjali hlavne rakúski autori (R. Musil, H. Broch), v postmodernizme sa k nim približuje práve M. Kundera. Ale zatiaľ sa neudomácnil v súvislosti s esejistickým románom termín esejistického štýlu. Z týchto dôvodov bude správnejšie uznávať esej ako žáner, lebo esejistický štýl je príliš vágny a nepresný termín.