Epistéma
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Episteme (D)
Episteme (En)
Explikácia pojmu
Grécke
slovo ‚episteme‘ znamená ‚poznanie‘ a v dejinách filozofie sa tento pojem
vzťahuje na všeobecne akceptované, hlavne však na vedecké poznanie na rozdiel
od pojmu ‚doxa‘, ktorý znamená len názory, presvedčenia a, v neposlednom
rade, predsudky. Pod pojmom ‚epistéma‘ Foucault rozumel celkový súbor vzťahov
spájajúcich rôzne typy diskurzov a zodpovedajúcich danému historickému obdobiu.
Súbor vzťahov spájajúci diskurzívne praktiky, všetky vzťahy medzi vedami alebo
medzi rôznymi vedeckými diskurzmi tvorí epistému epochy. Vyjadruje dynamickú
komplexnosť historickej praxe.
Pojem
‚epistéma‘ je ústredným pojmom analýz vo Foucaultovej knihe Les Mots et les
Choses (1966;
Slová a veci,
slov. 1987, 2000). Foucault tu uvádza pojem epistémy s istou výhradou
možnosti jeho identifikácie ako všeobecný prvok konkrétnej podoby dejín vedy,
teda vedeckého poznania v historických formáciách.
Pojem
‚epistéma‘ sa neadekvátnym spôsobom interpretoval ako koherentný a jednotný
systém s pevnou štruktúrou, predstavujúci súhrn poznatkov danej epochy.[1] Avšak
Foucaultova epistéma nezodpovedá žiadnemu uzavretému systému poznania. Analýza
epistémy preto nemôže vyústiť do rekonštrukcie alebo stanovenia nemenných
zákonov alebo zákonitostí. Analýza epistémy však predstavuje spôsob poukázania
na predpoklady a možnosti vedy v danej historickej formácii. Foucault neopisuje
epistému ako systém, ale ako zväzok vzťahov a posunov, ako šírenie a
artikuláciu viacerých systémov, ktoré na seba navzájom odkazujú a nastoľuje
otázku rôznych typov transformácií v ich špecifickosti. Foucault hovorí
o epistemických zlomoch (ruptures épistémique)
a o diskontinuitách, pričom zdôrazňuje, že je to „priestor rozptylu,
je to otvorené pole, [...]
je to simultánna súhra špecifických remanencií“. (Foucault 1968, 850 – 874; zvýraznenie v origináli).[2]
V diele
L’Archéologie du savoir Foucault definuje epistému ako „súbor vzťahov,
ktoré môžu v danom čase spájať diskurzívne praktiky, z ktorých vznikajú
epistemologické figúry, vedy, prípadne formalizované systémy; spôsob, podľa
ktorého sa v každej z týchto diskurzívnych formácií situujú a uskutočňujú
prechody k epistemologizácii, k vedeckosti, k formalizácii; [...] Epistéma nie
je forma poznania alebo typ racionality, ktorá by naprieč najrôznejšími vedami
manifestovala zvrchovanú jednotu subjektu, mysle alebo systému, je to súbor
vzťahov, ktoré môžeme pre danú epochu objaviť medzi vedami, keď ich analyzujeme
na úrovni diskurzívnych zákonitostí.“ (Foucault 1969, 250)[3]
V
roku 1977 Foucault navrhol novú špecifikáciu pojmu a epistému spätne opisuje
ako „ako strategický dispozitív, ktorý umožňuje vyselektovať zo všetkých
možných výpovedí tie, ktoré sú prijateľné, nehovorím že v rámci vedeckej
teórie, ale v oblasti vedeckosti, a o ktorých možno povedať: toto je pravda
alebo lož. To je dispozitív, ktorý nám umožní oddeliť nie pravdivé od
nepravdivého, ale vedecky nevysloviteľné od kvalifikovateľného.“ (Foucault [1977] 1994, 301)[4]
Foucault
sa neskôr odklonil od pojmu epistémy, čo zodpovedá posunu jeho záujmu od
diskurzívnych objektov k nediskurzívnym fenoménom. Úlohou zostáva síce
analyzovať podmienky vedy, ale z genealogickej perspektívy spomínaný
strategický dispozitív čoraz viac zohľadňuje to, čo zostáva nevypovedané.
Nediskurzívne praktiky zohrávajú väčšiu úlohu. Foucault sám tento posun opisuje
nasledovne: „V knihe Slová a veci som sa pri pokuse o dejiny epistémy
dostal do slepej uličky. Teraz by som sa chcel pokúsiť ukázať, že to, čo
nazývam dispozitív, je oveľa všeobecnejší prípad epistémy. Alebo skôr, že
epistéma je špecifický diskurzívny dispozitív, na rozdiel od dispozitívu, ktorý
je diskurzívny aj nediskurzívny, pričom jeho prvky sú oveľa heterogénnejšie.“ (Foucault [1977] 1994, 300 – 301)[5]
[1] Niektoré pasáže diela L’Archéologie
du savoir (1969; Archeologie vědení, 2002) týkajúce sa konceptu
epistémy naznačujú existenciu pevnej štruktúry, čo viedlo označovaniu Foucaulta
za štrukturalistu, čo Foucault dôrazne odmietal.
[2] « c'est un espace de dispersion, c'est un champ ouvert ...
c'est un jeu simultané de rémanences spécifiques. »
[3] « Par épistémè, on entend, en fait, l’ensemble des relations pouvant
unir, à une époque donnée, les pratiques discursives qui donnent lieu à des
figures épistémologiques, à des sciences, éventuellement à des systèmes
formalisés ; le mode selon lequel, dans chacune de ces formations discursives,
se situent et s’opèrent les passages à l’épistémologisation, à la
scientificité, à la formalisation ; [...] L’épistémè, ce n’est pas une forme de
connaissance ou un type de rationalité qui, traversant les sciences les plus
diverses, manifesterait l’unité souveraine d’un sujet, d’un esprit ou d’une
époque ; c’est l’ensemble des relations qu’on peut découvrir, pour une époque
donnée, entre les sciences quand on les analyse au niveau des régularités discursives
»
[4] « Si tu
veux, l'épistémè, je la définirais, en faisant retour, comme le dispositif
stratégique qui permet de trier parmi tous les énoncés possibles ceux qui vont
pouvoir être acceptables à l'intérieur, je ne dis pas d'une théorie
scientifique, mais d'un champ de scientificité, et dont on pourra dire :
celui-ci est vrai ou faux. C'est le dispositif qui permet de séparer, non pas
le vrai du faux, mais l'inqualifiable scientifiquement du qualifiable. »
[5] « Dans Les
Mots et les Choses, en voulant faire une histoire de l'épistémè, je restais
dans une impasse. Maintenant, ce que je voudrais faire, c'est essayer de
montrer que ce que j'appelle dispositif est un cas beaucoup plus général de
l'épistémè. Ou plutôt que l'épistémè, c'est un dispositif spécifiquement
discursif, à la différence du dispositif qui est, lui, discursif et non
discursif, ses éléments étant beaucoup plus hétérogènes »
Bibliografia
Balke, Friedrich. [2008] 2020. „Episteme.“ In Foucault-Handbuch. Leben – Werk – Wirkung, eds. Clemens Kammler – Rolf Parr – Ulrich Johannes Schneider, 286 – 289. Heidelberg: J. B. Metzler Verlag.
Foucault, Michel. 1966. Les Mots et les Choses : Une archéologie des sciences humaines. Paris: Gallimard, coll. Bibliothèque des sciences humaines.
Foucault, Michel. 1969. L’archéologie du savoir. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1971. L’Ordre du discours. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1971] 1974. Die Ordnung der Dinge. Eine Archäologie der Humanwissenschaften. Prel. Ulrich Köppen. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 1973. Archäologie des Wissens. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. [1977] 1994. «Le jeu de Michel Foucault» In Foucault, Michel. Dits et écrits 1954 – 1988. Text n° 206, 298 – 329. Paris: Éditions Gallimard.
Foucault, Michel. [1987] 2000. Slová a veci. Archeológia humanitných vied. Preložili: Miroslav Marcelli – Mária Marcelliová. Bratislava: Kalligram. (1. slov. vyd. Bratislava: Pravda 1987)
Foucault, Michel. 1991. Die Ordnung des Diskurses. Frankfurt am Main: Fischer Taschenbuch.
Foucault, Michel. 1994a. Dits et Ecrits 1954 – 1988. Tome 1 : 1954 – 1969. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1994b. Dits et Ecrits 1954 – 1988. Tome 2 : 1970 – 1975. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1994c. Dits et Ecrits 1954 – 1988. Tome 3 : 1976 – 1979. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1994d. Dits et Ecrits 1954 – 1988. Tome 4: 1980 – 1988. Paris: Gallimard.
Foucault. Michel. 2001. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits. Band I. 1954 – 1969, eds. Daniel Defert – François Ewald. Prel. Michael Bischoff – Hans-Dieter Gondek –Hermann Kocyba. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault. Michel. 2002. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits. Band II. 1970 – 1975, eds. Daniel Defert – François Ewald. Prel. Reiner Ansén a kol. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 2002a. Archeologie vědení. Prel. Čestmír Pelikán. Praha: Herrmann & synové.
Foucault. Michel. 2003. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits. Band III. 1976 – 1979, eds. Daniel Defert – François Ewald. Prel. Michael Bischoff a kol. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 2003a. „Das Spiel des Michel Foucault.“ In Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits. Band III. 1976 – 1979, eds. Daniel Defert – François Ewald – Jacques Lagrange. Prel. Michael Bischoff a kol., 391 – 429. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault. Michel. 2005. Schriften in vier Bänden. Dits et Ecrits. Band IV. 1980 – 1988, eds. Daniel Defert – François Ewald. Prel. Michael Bischoff a kol. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 2006. Rád diskurzu. Prel. Miroslav Marcelli. Bratislava: Agora.