Empirická literárna veda

Smer literárnej vedy, ktorý skúma literatúru ako sociálny systém, konštituujúci sa zo špecifických komunikačných aktov. Empirická literárna veda skúma psychické a sociálne podmienky literárneho konania. [i] V diskurze literárnej vedy sa vníma aj ako alternatíva k metódam hermeneutiky textu. Orientuje sa na analytickú teóriu vedy a teóriu rečových aktov.  Čo sa týka teórie objektu, ústrednú rolu zohráva teória literárnych komunikačných aktov. Literatúra sa chápe ako komunikačný systém a ako čiastkový systém spoločnosti. Konštruktivistický pojem komunikácie, aplikovaný v empirickej literárnej vede, otvára aj pohľad na mediálnu podmienenosť literárnej komunikácie. Textovo-ontologický pojem literatúry sa nahrádza pojmom literatúry, ktorý je postavený na premisách teórie konania. Empirická literárna veda od literárnovedného skúmania očakáva empirickú verifikovateľnosť (empirickosť) literárnovedných výpovedí, pričom jej teoretickosť je kreovaná v nadväznosti na Thomasa S. Kuhna. Literárnovedné výpovede by mali byť spoločensky relevantné a aplikovateľné aj v iných vedných oblastiach a mali by prispievať k riešeniu problémov spoločenskej či individuálnej životnej praxe. Svojou orientáciou sa empirická literárna veda stavia do opozície k hermeneutickej tradícii, ktorá literárnovedný repertoár zväčša vymedzuje interpretáciou literárnych textov. Preto sa empirická literárna veda nesústreďuje primárne na literárne diela a ich interpretačné uchopenie, ale skúma ľudské konanie v systéme literatúry, teda konanie vychádzajúce z kontaktu s literárnymi textami podľa systémových rolí, ako sú produkcia, sprostredkovanie, recepcia a spracovanie literatúry.

---

Fakt, že empirickú literárnu vedu už v 70. rokoch 20. storočia deklarovali za novú paradigmu orientujúcu sa na prírodné vedy, vypovedá veľa o stave literárnej vedy v tomto období, ktorý bol sprevádzaný pochybnosťami o relevantnosti a použiteľnosti správnych interpretácií z dielní literárnych vedcov. V tomto období išlo o hľadanie možností scientifikovať literárnu vedu.

Siegfried J. Schmidt vyvinul začiatkom 80. rokov 20. storočia  empirickú teóriu literatúry postavenú na teórii komunikácie a teórii rečových aktov. Podľa Schmidta nie je možné podávať vedecké výpovede o vlastnostiach literárnych textov na základe analýzy textov, ale len na základe komunikátov, teda výsledkov konania recipientov, ktorí týmto objektom pripisujú isté estetické vlastnosti pod vplyvom konvencií platných pre tú ktorú rolu v systéme literatúry. Schmidt preto v empirickej teórii literatúry rozlišuje konania producentov, sprostredkovateľov, recipientov a spracovateľov.

Metodologicky sa empirická literárna veda orientuje na empirické výskumy v oblasti sociológie, psychológie. Aplikuje postupy pozorovania, interview, experimentu a pod. Schmidt svoje pozície, epistemologicky motivované radikálnym konštruktivizmom, neskôr reviduje a obohacuje elementmi z teórie systémov, kde sa literatúra chápe ako sociálny systém popri iných čiastkových systémoch (politika, hospodárstvo, umenie a pod.) a pýta sa, aké funkcie spĺňa vzhľadom na supersystém spoločnosť. Literatúru nedefinuje z perspektívy textu, ale z perspektívy systému spoločenského konania (spoločenskej komunikácie). Preto sa  literatúra vníma ako sieť konania účastníkov spoločenského systému, ktorý pozostáva z autorov, kritikov, vydavateľov, lektorov, čitateľov, učiteľov literatúry, literárnych vedcov atď. a tieto úkony sa dajú opísať empirickými metódami. Takto získané údaje vedú k vedeckým výpovediam, ktoré sú intersubjektívne verifikovateľné, argumentovateľné a empiricky kontrolovateľné.

Empirická literárna veda v sebe integruje konštruktivistický pojem skúsenosti.[ii] Vníma sa ako kritika textovo-hermeneutických postupov, a to nie ako ich paušálne odmietanie, ale ako alternatíva „textovo-ontologizujúcej tradície literárnej vedy“ [iii]. Zvláštna pozornosť sa venuje pojmu empirickosti – hlavne v konštruktivisticko-empirickej literárnej vede, ktorá sa chápe ako pokračovanie empirickej teórie literatúry. Pojem empirickosti súvisí s pragmatickým charakterom radikálneho konštruktivizmu, kde empirické poznanie znamená operacionálne poznanie, t. zn. poznanie, ktoré je viazané na individuálne konanie: „V tomto zmysle je empirické poznanie skúsenostné. Tým, že v pojmoch našej kognície zažívame, čo sa počas a ako dôsledok nášho konania s nami deje, získavame skúsenosti. A tieto skúsenosti predstavujú empirické poznanie.“[iv]

Podľa empirickej literárnej vedy nám nie sú prístupné predmety/objekty ako také, ale skúsenosti s nimi.

Siegfried J. Schmidt vyvinul spolu so siegenskou skupinou NIKOL model, ktorý bol postavený na premisách radikálneho konštruktivizmu a teórie systémov Niklasa Luhmanna. Začleňovaním Luhmannových teorém sa Schmidtov koncept empirickej literárnej vedy začiatkom 90. rokov 20. storočia dostal do blízkosti sociálneho konštruktivizmu[v]. Schmidt v tomto období do svojho uvažovania o literárnovednom skúmaní začleňuje radikálno-konštruktivistické, sociálno-konštruktivistické a systémovo-teoretické pozície. Ďalší Schmidtov krok bolo integrovanie otázok mediality literárnej komunikácie. Z tohto aspektu sa literárna veda javí ako konštruktivistická mediálna veda.

Empirická literárna veda si v Nemecku vytvorila aj svoje inštitucionálne zázemie. Už viac ako 20 rokov vychádza časopis SPIEL, existuje medzinárodná spoločnosť pre empirickú literárnu vedu IGEL, inštitút literárnej a mediálnej vedy LUMIS, špeciálna edícia NIKOL a knižný rad DUV Literaturwissenschaft. Literatur – Handlung – System.

Empirická teória literatúry

Ako súčasť empirickej literárnej vedy možno vnímať aj empirickú teóriu literatúry a zároveň ju možno chápať aj ako variant konštruktivistickej literárnej vedy. Je to inovatívny smer literárnej vedy koncipovaný ako empirická spoločenská veda, resp. ako model sociálnej psychológie literatúry, ktorý predstavil Siegfried J. Schmidt v práci Grundriss der Empirischen Literaturwissenschaft (Základy empirickej literárnej vedy, 1980, 1982, 1991). Ústrednú kategóriu empirickej teórie literatúry predstavuje literárny systém ako jeden zo subsystémov spoločnosti. Zároveň ide o pokus o deontologizáciu literárneho diela.

Empirická teória literatúry sa často chápe ako súčasť konštruktivistickej literárnej vedy[vi]. Je postavená na teórii komunikácie a teórii systémov a vychádza zo systémov komunikačných aktov, z ktorých sa konštituuje systém literatúry vo vzájomných reláciách úloh, ktoré sú zastúpené v systéme literatúry (producent, sprostredkovateľ, recipient, spracovateľ). Systém literatúry a jeho výskum je napojený na teóriu literárnych komunikačných aktov, ktorá je integrálnou súčasťou empirickej teórie literatúry.

---

Požiadavka zvýšenia empirickosti[vii] v literárnej vede bola úzko spojená s implikáciou teorém analytických vedných teórií, v rámci ktorých sa diskutovalo o možnostiach vzájomného prepojenia poznania prírodovedných a humanitných odborov (konkrétne vo vzťahu komunikácie a kognície) [viii].

Empirická literárna veda skúma literatúru v komunikačných aktoch, skúma ich pozadie, ľudskú skúsenosť v produktoch ľudí. V tomto kontexte sa mení chápanie pojmu významu. Empirická literárna veda sa nepýta na to, čo je význam, ale ako vzniká, kto a za akých podmienok význam generuje. Texty predstavujú komunikačné akty, sú to prejavy/efekty ľudského konania.

To je aj rámec výskumných aktivít Inštitútu empirického výskumu literatúry a médií LUMIS založeného v roku 1984 na Univerzite Siegen, ktorého cieľom bol výskum literárnych komunikačných aktov z aspektu všeobecnej teórie konania. Empirická teória literatúry ako komplexný produkt iniciatív tohto inštitútu sa skladá z viacerých teoretických elementov:

-            teórie literárnych aktov produkcie (die Theorie literarischer Produktionshandlungen (TLP));

-            teórie literárnych aktov sprostredkovania (die Theorie literarischer Vermittlungshandlungen (TLV));

-            teórie literárnych aktov recepcie (die Theorie literarischer Rezeptionshandlungen (TLR));

-            teórie literárnych aktov spracovania (die Theorie literarischer Verarbeitungshandlungen (TLVA)).

Empirická teória literatúry nepovažuje interpretáciu literárnych textov za vedecký akt. Aj pojem literatúry sa podstatne odkláňa od pojmu literatúry v tradičných literárnovedných smeroch, ako napr.  v hermeneuticko-fenomenologickom koncepte imanentnej interpretácie literárneho diela. Literatúra sa skúma prostredníctvom tzv. syndrómov narábania s textami (Text-Handlungs-Syndrome), a to cez literárne akty (literarische Handlungen), cez narábanie recipientov s textami, ktorým recipienti prisudzujú estetické kvality, resp. literárnosť na podklade konvencií. Text ako niečo hotové pre Schmidta neexistuje. Z textov sa stávajú literárne komunikáty a len cez komunikáty a v komunikátoch sú texty prístupné a existentné.

Empirická teória literatúry je teóriou vývoja a zmien štruktúr a funkcií systému literatúry. Pojem literatúry ako sociálneho systému sa v diskurze literárnej vedy stretol s početnými kritickými ohlasmi, ktorých spoločným menovateľom je absencia textu vo sfére objektov výskumu. Empirická teória literatúry nedokázala vyriešiť ani problém vzájomného prepojenia literatúry ako systému symbolov a literatúry ako systému funkcií. Využitie metodologického inštrumentária sociálnych vied bolo však nutné z aspektu nasmerovania literárnej vedy v duchu Kuhnovej „normal science“, pretože keď sa literárna veda chce vyvíjať ako ostatné „normálne vedy“, potom potrebuje empiricky overiteľné teórie, ako aj odborný jazyk s definovanými pojmami. Preto,  zdôrazňuje Schmidt, sleduje empirická literárna veda nasledovné ciele:

-                 jej teoretická štruktúra má byť explicitná;

-                 teoretické výpovede majú byť empiricky overiteľné a majú sa vzťahovať na literárnu spoločenskú oblasť konania;

-                 teória má svojou aplikovateľnosťou získať spoločenskú relevanciu (cieľ: aplikovaná literárna veda) (Grundriss s. 11).

Hore uvedené ciele Schmidt formuloval v diele Grundriss der Empirischen Literaturwissenschaft (Základy empirickej literárnej vedy), ktoré bolo prvým syntetickým konceptom empirickej literárnej vedy a zároveň v ňom Schmidt položil základy samostatného výskumného smeru. Schmidtovou zásluhou je aj jeho inštitucionálne etablovanie.

V teórii literárnych komunikačných aktov sa literárny text definuje ako „jazyková báza komunikátu, ktorú aktanti v komunikačných situáciách považujú za literárnu.“[ix] Aktanti sa v systéme literárnej komunikácie vnímajú ako empirické sociálne indivíduá s istou socializáciou, potrebami a schopnosťami. Ich konanie je kanalizované estetickými konvenciami. Aktanti sa charakterizujú v zmysle H. R. Maturanu ako autopoietické kognitívne systémy. Pojem aktant je ukotvený v Maturanovej biologickej teórii kognície. Systém predpokladov vzťahujúci sa na aktantov je pritom variabilný. Aj recipujúce indivíduum sa so svojím systémom predpokladov mení a komunikačnú bázu za zmenených predpokladov realizuje rôzne – mení sa štruktúra realizácie komunikátu.

Aby sa komunikačný akt mohol vôbec zrealizovať, musia byť platné isté konvencie, pritom: „[p]oužívanie konvencií sa musí prispôsobiť situáciám, to znamená, musí byť riadené akceptovanými procedúrami.“ [x]

Individuálne realizácie komunikátov sa nachádzajú na pomedzí medzi tzv. konvenciou monovalencie a konvenciou polyvalencie.  Pre S. J. Schmidta je zmyslom konania v znamení estetickej konvencie relativizácia reálnych spoločenských noriem. V estetických komunikačných aktoch preto zohráva kľúčovú úlohu konvencia polyvalencie. V nej je vyjadrená skutočnosť, že sa komunikační partneri nepridržiavajú konvencie monovalencie. Konvencia polyvalencie a estetická konvencia v systéme estetických komunikačných aktov spolu veľmi úzko súvisia. Estetickú komunikáciu organizuje estetická konvencia. Atribút „estetický“ sa pritom vzťahuje na komunikačné akty, ako aj na komunikačné bázy. Pojem estetickosti je konotovaný pragmaticky. Nie komunikačné bázy ako také sú estetické, ale účastníci estetickej komunikácie pripisujú komunikátom predikát estetickosti[xi]. Pre takúto koumikačnú bázu sa používa pojem estetická komunikačná báza.

Pre komunikáciu sú rozhodujúce aj komunikačné prostriedky, pomocou ktorých sa realizujú komunikačné akty, pričom z takýchto materializovaných ponúk vznikajú komunikačné bázy, ktoré iniciujú produkciu komunikátov.

Recipient recipuje bázu komunikátu ako komunikát. S tým súvisí aj spracovanie bázy komunikátu, pričom sa recipient bázy komunikátu zároveň stáva autorom bázy komunikátu. V tomto prípade ide o produkciu metatextov napr. v oblasti systému literárnej kritiky a pod.

V empirickej teórii literatúry nejde o obsiahnutie jednotlivých komunikačných aktov, teda nejde o analýzu a ich izolovanie, ale o obsiahnutie komplexnosti interakčných štruktúr v systéme literatúry na základe výskumu komunikačných aktov. Pre jazykové komunikačné akty používa S. J. Schmidt pojem hra na komunikačné akty (kommunikatives Handlungsspiel) v analógii k Wittgensteinovej „jazykovej hre“.

V rámci empirickej teórie literatúry sa venuje zvýšená pozornosť vzťahu textu a komunikácie. Empirická teória literatúry sa venuje štruktúrnym aspektom, ako aj funkčným aspektom v systéme estetickej komunikácie. Schmidt preto rozlišuje kognitívno-reflexívnu, morálno-sociálnu a hedonisticko-emocionálnu funkciu estetickej komunikácie. Okrem týchto základných funkcií ďalej rozlišuje deskriptívne, explikatívne a normatívne funkčné implikácie.

Problémom prvého náčrtu empirickej literárnej vedy bol nevyriešený vzťah medzi systémom literatúry a ostatnými sociálnymi systémami. Empirická teória literatúry sa ďalšími modifikáciami pod taktovkou Siegfrieda J. Schmidta teoreticky orientovala na teóriu systémov a konštruktivizmus. Ďalšiu diverzifikáciu empirickej teóriu literatúry prinieslo implikovanie diachrónnej dimenzie a nástrojov teórie systémov.

V rámci výskumov literárnej komunikácie sa prostriedkami empirickej teórie literatúry čoraz častejšie dostávajú do pozornosti témy z oblasti sociálnej komunikácie, ako napr. procesy tvorby kánonu, sociálna pamäť literárneho systému[xii], predpoklady a formy literárnej recepcie, vznik literárnych syntéz, čitateľská socializácia, tvorba vkusu a pod.  Podobné témy sa však riešia aj na iných teoretických fundamentoch. Vzťah empirickej literárnej vedy k obdobným smerovaniam súčasnej literárnej vedy (napr. sociálnym alebo funkčným dejinám literatúry, materialistickej literárnej vede alebo recepčnej estetike) je podľa S. J. Schmidta určovaný „zásadne iným rámcom vednej teórie (= Kuhnova paradigma). Nie je však vylúčené, že sa v týchto rôznych smeroch bude pracovať na analogizovateľných problémoch, je ale nepravdepodobné, že sa pritom budú sledovať tie isté metateoretické a metodologické hodnoty a že sa budú aplikovať porovnateľné kodifikačné systémy a modelové predstavy.“ [xiii]