Ekokriticizmus

Ekokriticizmus alebo skrátene ekokritika je v širšom ponímaní interdisciplinárna vedná oblasť, ktorá pod označením „ecocriticism“ vznikla v USA na sklonku 80. rokov 20. storočia. V užšom chápaní ju možno považovať za prierezový koncept a kritickú prax, ktorá sa rozšírila z biologických vied, hlavne ekológie, na vedy humanitné (tzv. environmental humanities), ale v ekokritiky najmä do skúmania literatúry, no stále sa vyvíja v úzkom prepojení prírodných, spoločenských a humanitných vied (Clark 2019). Od 90. rokov 20. storočia sa ekokritické myslenie a prax rozšírili i do Veľkej Británie, no skôr v podobe textovoanalytickej, menej politicky angažovanej ekopoetiky, zameranej väčšmi na poéziu.

Ekokritika ako koncept je priznane spoločensky a politicky angažovaný analytický nástroj, ktorý zvýrazňovaním rôznych aspektov životného prostredia a dopadov ľudskej činnosti naň tematizuje i problematizuje postavenie a konanie človeka ako jedného z množstva prvkov širších ekosystémov a zohľadňuje túto perspektívu aj pri kritickej analýze literárnej tvorby, a to tak zo synchronickej či diachronickej perspektívy. „Kritická praxe posuzování literatury environemntální optikou se nicméně vyvinula z hlubších základů položených anglickým romantismem, psaním o přírodě (nature writing) oslavujícím krásu přírody a požadujícím její ochranu, ekologií a environmentálním aktivismem v šedesátých letech 20. století a postupně se rozšířila o nové perspektivy a metodologie zaměřené na životní prostředí, environmentální spravedlnost a zpochybňování přímočarého dualismu mezi přírodou a kulturou“ (Dědinová – Bubeníček 2023, 712).

Počiatky ekokritického myslenia ovplyvnila fenomenológia Martina Heideggera, obzvlášť jeho dielo z roku 1954 Die Frage nach der Technik (ang. The Question Concerning Technology, 1977; čes. „Otázka techniky“, 2004), v ktorom objasňuje rozdielnosť medzi technikou „rukodielnou“ (kam spadá aj umenie), ako ju definovali starovekí grécki filozofi Aristoteles a Platón, a modernou strojovou technikou zakladajúcou sa na novovekej exaktnej prírodovede. Poznanie, aké si technika vo všeobecnosti vyžaduje, vec vysvetľuje, otvára, teda odkrýva, avšak odkrývanie, čo vládne v modernej technike, je vymáhaním (Herausfordern), „které požaduje od přírody, aby dodávala energii, jež jako taková může být těžena a hromaděna do zásoby“ (2004, 14). A vymáhajúce zjednávanie, aby to, čo nazývame skutočnosťou, bolo odkryté ako „použiteľný stav“ pre novodobú techniku, vykonáva človek: „Tím, že provozuje techniku, se člověk na zjednávání jako způsobu odkrývání sám podílí“ (18).

Ďalším podnetom pre americkú ekokritiku v jej začiatkoch bol aj koncept hlbinnej ekológie nórskeho filozofa Arneho Naessa (2005), ktorý zastával názor, že „veškerý život má vnitřní hodnotu bez ohledu na jeho užitečnost pro člověka (intrinsic value) a chápal [...] všechny organismy jako hluboce propojené a spoluutvářející se ,jako uzly v biosférické síti, respektive v poli vnitřních vztahůʻ“ (Dědinová – Bubeníček 2023, 715).

Jedna zo zostavovateľskej dvojice knihy The Ecocriticism Reader: Landmarks in Literary Ecology (Ekokritická čítanka: Medzníky v literárnej ekológii, 1996), priekopníckej antológie textov, ktoré sa dajú označiť ako ekokritické, Cheryll Glotfelty vo svojom úvode píše, že „jednoducho povedané ekokritika je štúdium vzťahov medzi literatúrou a fyzickým prostredím [environment]. Tak ako feministická literárna veda [criticism] skúma jazyk a literatúru z rodovo uvedomelého hľadiska a marxistická literárna veda [criticism] vnáša do čítania textov povedomie o spôsoboch výroby a ekonomickej triede, ekokritika pristupuje k literárnym štúdiám s ohľadom na Zem“[i] (1996, xviii). Podľa nej sa však ekokritika, na rozdiel od iných teórií a prístupov, ktoré posúvali hranice literárnej vedy smerom k spoločenskej a politickej angažovanosti a do stredu svojich záujmov stavali napríklad rod, rasu, triedu a etablovali sa ako akademické prístupy (a teda aj univerzitné kurzy) už od 70. rokov 20. storočia, presadila až v poslednej dekáde 20. storočia. Za medzníky v ekokritickom prístupe k literatúre, ktoré nastali po asi dvadsaťročnom období disparátnych ekologických literárnovedných úvah, považuje Glotfelty založenie Asociácie pre štúdium literatúry a životného prostredia (Association for the Study of Literature and Environment, ASLE) v roku 1992 a rok nato vydanie prvého čísla časopisu ASLE: Interdisciplinary Studies in Literature and Environment.

O čosi širšiu definíciu ekokritiky ponúka Greg Garrard vo svojej monografii Ecocriticism (2012), keď píše: „ekokritika je vyslovene politický spôsob analýzy, ako naznačuje porovnanie s feminizmom a marxizmom. Ekokritici vo všeobecnosti explicitne spájajú svoje kultúrne analýzy so ,zelenýmʻ morálnym a politickým programom. V tomto ohľade ekokritika úzko súvisí s environmentálne orientovaným vývojom vo filozofii a v politológii. Rozvíjajúc poznatky predchádzajúcich kritických hnutí sa zástancovia a zástankyne ekofeminizmu, sociálnej ekológie a environmentálnej spravodlivosti usilujú o syntézu environmentálnych a sociálnych záujmov“[ii] (2012, 3 – 4). On za prelomové diela ekokritiky považuje práce o romantických dielach zodpovedajúcich oblasti písania o prírode (nature writing) – knihu Romantic Ecology: Wordsworth and the Environmental Tradition (Romantická ekológia: W. a environmentálna tradícia, 1991) Jonathana Batea a dielo Ecological Literary Criticism: Romantic Imagining and the Biology of Mind (Ekologická literárna veda: Romantická obraznosť a biológia mysle, 1994) Karla Kroebera.

Podľa Stephanie Posthumus (2017) termín „ecocriticism“ prvýkrát použil William Rueckert vo svojej štúdii „Literature and Ecology: An Experiment in Ecocriticism“ (Literatúra a ekológia: Pokus o ekokriticizmus, 1978), kde sa na príklade cirkulácie energie v prírode pokúsil analyzovať poetické dielo, ktoré by podľa neho malo vloženú autorskú tvorivú energiu jazykovo uchovávať a cez čitateľstvo dodávať späť do ekosystému. Ekokriticky relevantnejšia, hoci ešte bez použitia samotného pojmu, no explicitne sa odvolávajúca na ekológiu je kniha Josepha Meekera z roku 1974 The Comedy of Survival: Literary Ecology and a Play Ethic (Komédia o prežití: Literárna ekológia a etika hry), v ktorej autor analyzuje literárny žáner komédie cez ekologickú prizmu, keď predkladá hypotézu, že komédia väčšmi než tragédia zvýznamňuje vzťah ľudského a nie-ľudského bytia.

Konsenzuálne sa za zakladateľské dielo anglosaskej ekokritiky považuje kniha Lawrencea Buella The Environmental Imagination: Thoreau, Nature Writing, and the Formation of American Culture (Environmentálna predstavivosť: T., písanie o prírode a formovanie americkej kultúry) z roku 1995. Autor „navrhuje zmenšiť priepasť medzi textom a svetom návratom k písaniu o prírode (nature writing), konkrétne k nefikčnej literatúre, v ktorej je otázkou zhodnotenie prírodného sveta“[iii] (Posthumus 2017). Buellom skúmaný nový realizmus u autorov ako Henry D. Thoreau sa pokúša decentralizovať človeka, aby sa lepšie zameral na reprezentáciu nie-ľudského sveta, a zakladá sa na existencii „environmentálneho textu“. Buell vo svojom diele zavádza koncept globálnej environmentálnej predstavivosti, ktorá berie do úvahy kultúrne rozdiely, no snaží sa ich, v súčasnom globálne „pozápadnenom“ svete, integrovať do univerzálnej vízie ekologických problémov. V knihe Writing for an Endangered World: Literature, Culture, and Environment in the U. S. and Beyond (Písanie pre ohrozený svet: Literatúra, kultúra a životné prostredie v USA a za ich hranicami) z roku 2001 Buell zanecháva oblasť písania o prírode a obracia pozornosť na prostredie industriálne, toxické a mestské, reprezentované v americkej literatúre. Rozvíja napríklad koncepty environmentálneho nevedomia, toxického diskurzu a i.

Novší pohľad na rôznorodosť smerov v ekokritike ponúka Timothy Clark v knihe The Value of Ecocriticism (Hodnota ekokriticizmu, 2019), zhoduje sa so svojimi predchodcami a predchodkyňami, že ľudské zneužívanie prírodného sveta ekokritika takmer jednohlasne chápe ako dôsledok nespravodlivých alebo represívnych systémov vlád, ekonomiky a foriem spoločenskej organizácie. Upozorňuje, že „mimoriadne dôležité sú tu tradície feminizmu, ktorý vysledoval environmentálne deštruktívne správanie v patriarchálnych normách práva a vlastníctva a vo fantáziách o nadvláde nad prírodou i nad sebou navzájom, v popieraní ľudskej telesnej konečnosti“[iv] (2019, 3 – 4).

Už vo svojich začiatkoch sa environmentálne myslenie prepájalo s feministickým v tzv. ekofeminizme. Kombinácia týchto paradigiem vniesla do otázok o vzťahu medzi prírodou, literatúrou a kultúrou aj témy rodu, pochopenia a kritiky kapitalistických a patriarchálnych vzťahov, sociálnej spravodlivosti a ich spracovania v literatúre. Podnetnými pre ekofeminizmus sa stali najmä publikácie Val Plumwood Feminism and Mastery of Nature (Feminizmus a ovládnutie prírody, 1993) a kolektívna monografia Ecofeminism: Women, Animals, Nature (Ekofeminizmus: Ženy, zvieratá, príroda, 1993), ktorú zostavila Greta Gaard. „Základní premisou ekofeminismu je, že ideologie, která opravňuje útlak na základě rasy, třídy, pohlaví, sexuality, fyzických schopností a druhu, je stejnou ideologií, která posvěcuje útlak přírody. Ekofeminismus vyzývá k ukončení všech útlaků a tvrdí, že žádný pokus o osvobození žen (ani žádné jiné utlačované skupiny) nebude úspěšný bez shodného pokusu o osvobození přírody“ (Dědinová – Bubeníček 2023, 715).

Ekokritika sa za svoju krátku históriu vyvíja veľmi dynamicky a aj sebareflexívne. Nepadajú len otázky o ekokritickom prístupe k literárnym diela, ale spytuje sa napríklad aj na koncept prírody (Latour 2004; Morton 2007), ekologickú stopu samotných literárnych diel, na príspevok literatúry k environmentálnej kríze, na potrebu prehodnotenia kánonu svetovej literatúry a na možný príspevok literárnej vedy k zviditeľňovaniu i vytváraniu takých príbehov, ktoré povedú k zmierneniu klimatickej krízy (Puchner 2022). „Ekokritika, která si zkoumání složitých vztahů a propojení mezi literaturou a fyzickým prostředím, tělem a světem, objektem a subjektem vzala za své, nutně čelí potřebě reflektovat a hledat svou pozici na ose mezi osobním zaujetím a touhou po hmatatelném dopadu na svět [...] a analytickým přístupem badatele usilujícího o objektivitu. Součástí této sebereflexe je rovněž zkoumání limitů a problematických bodů vlivu umělecké produkce na přístup ke světu a každodenní jednání za využití empirických metod spojujících literární vědu, sociologii a psychologii“ (Dědinová – Bubeníček 2023, 713). Ekokritická perspektíva si vyžaduje aj nového pojmové inštrumentárium, na jej základe vzniká či interdisciplinárne sa prepája viacero disciplín (napr. postkolonializmus s uvažovaním o extraktivizme a pod.), ale podnecuje aj opis nových (sub)žánrov, pričom ich rámce sa často dajú uplatniť aj na staršiu literatúru (ako napr. ecofiction/ekofikcia; climate fiction/cli-fi; extractive fiction/extrakčná fikcia a pod.).

Jestvujú pokusy o fázovanie ekokritických prístupov, no napriek ich snahám sa autori a autorky, ktorí takéto pokusy podnikli (Buell 2011; Slovic 2010), zhodujú v nespokojnosti s akoukoľvek rigidnou periodizáciou, či už ide o metaforu vĺn, prebratú z feminizmov, alebo rizómov. Za prvú vlnu sa však konsenzuálne uznáva (Hiltner 2015; Slovic 2010) obdobie 90. rokov s príklonom k výskumu písania o prírode, ide teda zväčša o prípadové štúdie o autoroch, ktorí písali o nepoškvrnenej divočine. Druhá vlna začala na konci 90. rokov práve kritikou lokálnosti, parciálnosti takýchto štúdií bez globálnej perspektívy, obchádzania problematiky environmentálnej spravodlivosti (Adamson – Evans – Stein 2002). Mal ju odštartovať Lawrence Buell, keď prebral myšlienky Bruna Latoura (2004) spochybňujúce pojem „prírody“ ako príliš vágny a zastaralý a zameral sa na „neprírodné“ krajiny – mestá, staveniská, industriálne zóny. „Buell shrnuje rozdílnosti mezi první a druhou vlnou tak, že zatímco prototypickou postavou děl, na která se zaměřila první vlna, je osamělý jedinec objevující prapůvodní spojení s přírodním světem v divočině, druhá vlna zkoumá, jak je prototypická lidská postava definována sociální kategorií, a namísto divočiny se objevuje uměle konstruované prostředí“ (Dědinová – Bubeníček 2023, 722).

Úvahy o tretej a štvrtej vlne ekokriticizmu načrtol Scott Slovic (2009; Slovic – Rangarajan – Sarveswaran 2019). Ich časové hranice sa určujú ťažšie, nastupujú a pôsobia takmer simultánne, vzájomne sa témami aj prístupmi prestupujú: tretia vlna presadzuje väčšiu mieru komparatívneho prístupu. Autorov a autorky k nim privádza okrem spoločenského aj etické poznanie prepojenosti konkrétnych priestorov s globálnou mierkou ekosystémov. Z tejto vlny vyčnieva dielo Ursuly K. Heise Sense of Place and Sense of Planet: The Environmental Imagination of the Global (Význam miesta a význam planéty: Environmentálna predstava globálneho, 2008), v ktorom zavádza pojem ekokozmopolitizmu. V tretej vlne sa zosilňuje aj sebareflexia disciplíny, Simon C. Estok (2009) aj Michael P. Cohen (2004) viedli úvahy o nevyhnutnosti metodologických hraníc, ktoré si počiatočná interdisciplinárna otvorenosť ekokritiky nestanovila, naopak, ekokritika ako rozvíjajúca sa disciplína v tomto i v nasledujúcom období len zmnožila svoje teoretické a metodologické východiská (o postkolonializmus, domorodé štúdiá, posthumanizmus, zvieracie štúdiá, rastlinné štúdiá a pod.). Štvrtú vlnu ekokritiky charakterizoval Scott Slovic (2019) záujmom o materialitu a obratom k hmote. Tzv. materiálna ekokritika, „kterou více teoretiků vnímá jako jeden z nejvlivnějších ekokritických směrů od desátých let nového století [...], pak odmítá (do značné míry v tzv. západní kultuře zažité) vnímání přírodního světa a hmoty jako pasivních a vzájemně nepropojených entit, zdrojů čekajících na využití člověkem“ (Dědinová – Bubeníček 2023, 725). Naopak, vidia ich ako prepojené a prekvapujúce siete vecí, ktoré majú svoju „agentúrnosť“, schopnosť pôsobiť/konať. Podnetnou pre tento smer je monografia zostavovateliek Serenelly Iovin a Serpily Oppermann Material Ecocriticism: Materiality, Agency, and Models of Narrativity (Materiálna ekokritika: Materiálnosť, schopnosť konať a modely naratívnosti, 2014). Do rámca štvrtej materiálnej ekokritiky patria aj pojmy pletiva (mesh) a hyperobjektu Timothyho Mortona (2010) či transkorporalita (transcorporeality) Stacy Alaimo (2010; 2018). Zároveň treba dodať, že jednotlivé „vlny“ sa vzájomne nekompromitujú, hoci do istej miery, samozrejme, spochybňujú a rozrôzňujú.

Ekokritika sa v Európe presadzovala od prelomu milénií, hoci tiež nie celkom jednoznačne. Vo Francúzsku napríklad nebola široko ani bezvýhradne recipovaná jednak pre jej výraznú politickú a materialistickú koncepciu, jednak pre nedostatočnú teoretickú bázu. Stephanie Posthumus preto navrhla tzv. ekokultúrny prístup: „Môžeme použiť model zodpovedného komparativizmu, aby sme vyvinuli ekokultúrny prístup, ktorý sa vyhýba presadzovaniu jediného ekologického modelu alebo identifikácii ,najekologickejšíchʻ textov v rámci tej či onej literárnej tradície: ekokultúrny prístup, ktorého cieľom je skôr pochopiť spôsob, akým každý literárny text môže podvracať, preberať, kritizovať prijaté predstavy o prírode a životnom prostredí. Tým, že nás literatúra premieta do alternatívnych svetov, môže odkloniť naše najbežnejšie prijímané obrazy prírody a životného prostredia. Je to sila literárnej imaginácie priviesť nás do sveta, ktorý sme si ešte nepredstavovali, nediskutovali, ba ani nie je možný […]. Takéto príklady nám opäť pripomínajú dôležitosť použitia konkrétnych príkladov, aby sme vybudovali ekokritiku, ktorá sa neobmedzuje ani na jeden teoretický rámec, ani na jedinú etickú pozíciu: ekokritiku, ktorá namiesto toho trvá na sile literárnej literatúry, živé a nie-ľudské inak“[v] (2017). Práve to podľa Posthumus odlišuje ekokritiku od iných prístupov, ktoré tiež venujú pozornosť prírode a krajine v literárnych textoch, ako napríklad literárna geografia a pod.

V slovenskej a českej literárnej vede sa ekokritický literárnovedný prístup objavuje s oneskorením a sporadicky. Neplatí to však, ako podotýka Josef Hrdlička, pre environmentálne hnutia, ktorých pôsobenie bolo synchrónne, ba dokonca vzájomne reflektované (2022, 95 – 96). Aj pod ich vplyvom vyšli ekologicky tematizované antológie ako Láska ke krajině? (Librová 1988), Prostor života: Ekologická čítanka (Hrabáková – Stejskalová 1989), Ekologická čítanka (Dejmalová – Peterka 2001), Aby země nebyla jen hrobem: Literatura, kultura, příroda (Šmajs 2011). Angloamerickou ekokritikou sa už otvorene inšpiroval Petr Kopecký, keď v roku 2004 vydal prehľadovú štúdiu „Rašení a zrání na poli ekokritiky“, na ktorú naviazal dvomi monografiami (2007; 2012). Pokus o fázovanie českej literatúry z ekokritickej perspektívy podáva Josef Hrdlička vo svojej štúdii „Ekokritika a fáze uvědomění v české literatuře“ (2022). Upozorňuje pritom na možnosť kolonizácie zažitou teóriou: „Riziko ovlivnění je jistě přítomné, ale těžko se mu v současné globální situaci, která platí i pro humanitní vědy, vyhýbat izolací, nemluvě o tom, že stav světa, na který ekokritika reaguje, se mění a myšlení v určitém regionu vždy vstupuje do aktuálního pole problémů a otázek, kde nemá předem dané výhody či nevýhody, ale prostě jen lokální pozici v globální situaci. Ekokritické uvažování v českém prostředí tedy vyžaduje recepci předchozího vývoje oblasti, ujasňování relativně lokálního kontextu vztaženého k české literatuře, a současně s tím promýšlení aktuálního stavu věcí právě na tomto pozadí“ (97).

Na Slovensku sa ekokritické myslenie objavuje ešte neskôr, medzi ním a ekologickými hnutiami zo 70. a 80. rokov už takmer nejestvuje personálna súvislosť. V roku 2020 vyšla monografia Matúša Mikšíka K jasu a tiesni mierim: Ivan Laučík v interpretáciách, v ktorej autor nepoužíva na prírodné a ekologické prvky Laučíkovej poézie priznane ekokritické inštrumentárium, ale skôr vlastný ekopoetický interpretačný prístup. Podnety z ekokriticizmu uviedla do literárnovednej a literárnohistorickej slovakistiky Ivana Hostová konferenciou a následne zostaveným číslom časopisu Slovenská literatúra (č. 2/2023) s témou „Zvieratá v literatúre: metafora, etika, ekológia“.