Ekfráza

Ekfráza sa niekedy píše ako ekphrasis, z greckého ἔκ-φρασις „popis“, je odvodená od výrazu ἐκϕράζω „obnažiť, opísať; popísať elegantne“  a zložená zo slov ἐκ „vonku“ a ϕράζω „hovorím“. Moderná literárna kritika definuje ekfrázu ako slovný opis v texte alebo vo fragmente textu vizuálneho diela, kategóriu, ktorá okrem rôznych druhov kresby a maľby môže zahŕňať, ale nie vždy, aj iné druhy výtvarného umenia, ako napr. sochárstvo alebo architektúru. (Webb 2009, 1).

Pokiaľ ide o literatúru, slovný opis umeleckého predmetu, či už skutočného alebo imaginárneho, nie je všeobecný, ale veľmi podrobný a obdarený osobitnou silou. Tento opis by mal predovšetkým vyjadrovať ducha umelca, ktorý popisované dielo vytvoril, a prípadne  sa silou výrazu vyrovnať opisovanému dielu alebo ju dokonca prekonať.

Ak vezmeme do úvahy jej všeobecný význam, možno túto rétorickú figúru použiť aj v iných neverbálnych umeniach. Akákoľvek umelecká forma môže byť uvedená do vzťahu k inej v snahe definovať umelecký objekt iného umenia vlastnou technikou. Výsledkom môže byť, že iná umelecká forma dokáže odhaliť vlastným jazykom a umeleckými postupmi  nové aspekty umeleckého diela, čím obohatí estetický zážitok užívateľa.

V dejinách literatúry prvé jasné príklady ekfrázy nájdeme v epickej poéme: jeden z najslávnejších príkladov je Homérov opis Achillovho štítu (Iliada, XVIII, VIII st. pred Kristom.; por. Sprague Becker 1995). Touto epizódou sa nechá inšpirovať Vergílius v epose Aeneida (29-19 pred Kristom). V 7. speve opisuje štít, na ktorom je zobrazený vývoj rímskych dejín od legendárnych začiatkov až po Augustovu vládu s cieľom vyzdvihnúť jeho vládu. V tomto prípade ekfráza podčiarkuje politický charakter eposu. V iných prípadoch ekfráza má funkciu zvýrazniť protiklad. Napríklad keď Ovídius v Metamorfózach (3-8 po Kristovi) hovorí o súboji Atény a Arachny o to, ktorá z nich je lepšia tkáčka, Aténinin tkaný obraz zobrazuje olympských bohov v období ich najväčšej slávy, kým na Arachninej tkanine sú vyobrazené epizódy, ktoré hania život bohov. V neskorej antike sa z ekfrázy stáva skutočný literárny žáner, v ktorom celé diela pozostávajú z opisov umeleckých diel, napríklad Filostratov (asi 170 Lémnos – asi 248) Eikones (Obrazy, III sec. d.C.), Kallistratove Opisy, Lucianove opisy umeleckých diel (Lucián zo Samosaty) (Bertazzoli 2010, 179).

V staroveku slovo ekfráza znamená akýkoľvek druh opisu a umelecké diela sa stávajú predmetom ekfrázy v piatom storočí po Kristovi (James – Webb 1991, 6). Definícia výrazu ekfráza sa objavuje v príručkách rétoriky s názvom progymnasmata. Sú to cvičenia určené pre písanie slávnostných prejavov (Webb 1999, 11). V progymnasmate ekfrázu pri rozličných príležitostiach označujú ako reč, ktorej cieľom je sugestívne zapôsobiť na čitateľa a podnietiť jeho obrazotvornosť (James – Webb 1991, 8).

 Ekfráza je historický pojem, ale len zriedkavo je používaná v pôvodnom starovekom zmysle. V štúdiách klasickej literatúry sa tento pojem bežne používa v modernom zmysle, napríklad v diele Andrewa Spraque Beckera. Z druhej strany niektorí kritici ako napríklad Krieger, používajú výraz ekfráza v zmysle, aký mu dáva klasická rétorika. V modernej kritickej tvorbe sa staroveký a moderný význam pojmu sú často považované za rovnocenné pojmy, pričom každý kritik prispôsobuje význam pojmu vlastnému diskurzu. Podľa Liz Jamesovej a Ruth Webbovej (1991) moderný pojem ekfráza nemá žiadny pôvod v klasickej teórii rétoriky.

 V stredoveku sa ekfráza často využíva na opis architektonických prvkov so symbolickou funkciou alebo s cieľom pritiahnuť pozornosť čitateľa vo chvíli keď dej stagnuje. Tento druh ekfrázy nájdeme v mnohých literárnych dielach, k tým najznámejším patrí Roman de la rose (Román o ruži, 1230-75) a Božská komédia (1321). Napríklad v Očistci sa nachádzajú slávne opisy architektonických prvkov. V 10. Kapitole Očistca sa Dante venuje opisu mramorových reliéfov, ktoré zobrazujú príklady pokory a keďže sú božského pôvodu, čo do výrazu a krásy prekonávajú akýkoľvek pozemský ľudský vzor (Bertazzoli 2010, 180). Ekfráza božského umenia vyzdvihuje svoju nadradenosť nielen nad umením vytvoreným človekom, ale aj nad samotnou prírodou. Umelec napodobňuje prírodu a príroda zas napodobňuje božské tvary a myšlienky, ktoré sú absolútnou paradigmou. Autor vystríha pred namyslenosťou, smrteľným hriechom, kvôli ktorému sa duše kajajú na tejto terase (Terzoli 2016, 23). V Orlando furioso (Zúrivom Rolandovi 1532) Ludovica Ariosta (Bertazzoli 2010, 180) a v Gerusalemme liberata (Oslobodenom Jeruzaleme 1581) Torquata Tassa (Terzoli 2023, 69-70) môžeme nájsť príklady ekfrázy, ktoré nemajú božský pôvod, ale rodia sa zo sveta mágie.

V renesančnej poézii sa ekfráza sa uplatňuje v tvorbe  portrétov do takej miery, že z portrétov sa stáva takmer osobitný žáner.  Portréty sú oslavované ako božské umenie sprítomniť niekoho, kto je neprítomný tak, že vytvorí náhradné imago vytúženého objektu. Portréty spájajú oslavu milovanej ženy alebo zadávateľa umeleckého diela s úvahami o protiklade medzi obrazom a slovom. Najznámejší a najcitovanejší príklad renesančnej ekfrázy sú dva Petrarkove sonety venované namaľovanej podobizni Laury, v ktorých básnik ospevuje silu umeleckého zobrazenia a zároveň jeho nedostatky. (Rerum vulgarium fragmenta 77, 78).

Na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia bol opis umeleckých diel veľmi rozšírený.

Osobitý význam prikladali opisu starovekých diel. Známe sú opisy Johana Joachima Winckelmanna, ktoré zahájili zrod dejín moderného umenia a v celej Európe ovplyvnili recepciu týchto diel, zobrazených mýtov a starovekej civilizácie. Tento žáner sa tešil veľkej obľube aj v období romantizmu, spomeňme Ódy Johna Keatsa a „náhrobné“ piesne Giacoma Leopardiho. V období dekadentizmu sa maliarske umenie stáva stavebným kameňom mnohých literárnych diel, ako napríklad Á rebours (Naruby) Jorisa Karla Huysmansa a  Il Piacere (Rozkoš) Gabriela D´Annunzia.