Diskontinuita
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Diskontinuität (D)
Discontinuity (En)
Explikácia pojmu
Diskontinuita je neoddeliteľnou súčasťou
vedeckého vývoja a ako koncept je základnou zložkou Foucaultovej
genealógie, čiže jeho koncepcie dejín. Diskontinuitu opisuje v práci Les
mots et les choses (1966; Slová a veci. Archeológia humanitných vied, slov.
[1987], 2000) ako proces v dejinách, ktorý spočíva v tom, že „kultúra v
priebehu niekoľkých rokov môže prestať myslieť tak ako myslela dovtedy a začať
myslieť niečo iné a odlišné.“ (Foucault 1966, 64)[1]
Vo Foucaultovej
koncepcii dejín a jeho pojmovej hierarchii je ‚diskontinuita‘ zhrnutá pod
pojem udalosť. „Historické väzby, ktoré medzi sebou môžu mať rôzne momenty
vedy, majú nevyhnutne túto formu diskontinuity, ktorá predstavuje
prepracovanie, pretváranie, odkrývanie nových základov, zmeny rozsahu, prechod
k novému typu objektu – to všetko je
neoddeliteľnou súčasťou vedy.“ (Foucault [1985] 1994, 769 – 770)[2] V diele L’ordre du discours (1971,
Rád diskurzu, 2006) Foucault zdôrazňuje, že genealógia analyzuje vznik
diskurzov, ktoré sú rozptýlené, diskontinuitné a zároveň regulované: „Pokiaľ
ide o genealogický aspekt, vzťahuje sa na skutočné utváranie diskurzov, a to
buď vo vnútri hraníc kontroly, alebo zvonku, alebo – najčastejšie –
z oboch strán rozhraničenia. Kritika analyzuje procesy zovzácňovania, ale
aj zoskupovania a zjednocovania diskurzov; genealógia študuje ich utváranie,
ktoré je rozptýlené, diskontinuitné a zároveň pravidelné.“ (Foucault 2006, 39-40)
Diskontinuita
je základnou zložkou genealogickej koncepcie dejín,
ktorá sa týka predovšetkým foriem poznania. Dejiny poznania sa môžu prejavovať
nepredvídateľnými vývojovými ruptúrami. Táto koncepcia stojí v tradícii dejín
vedy Gastona Bachelarda a Georgesa Canguilhema, na ktorých Foucault nadväzuje.[3] Východisko tejto línie
uvažovania možno nájsť v diskurzoch, ktoré sa ako prehovory riadia iba provizórnymi
pravidlami, podliehajúcimi neustálym korekciám, ktoré však nemusia nevyhnutne
nadobúdať kontinuálny priebeh alebo zodpovedať nepretržitému vývoju. To
znamená, že výpovede o predmetoch sa môžu v priebehu dejín náhle zmeniť a
môžu sa zmeniť do tej miery, že pred zlomom v dejinách vednej disciplíny a po
ňom už nie je možné určiť identitu tohto predmetu diskurzu. Takéto zmeny v
poznaní sa teda vzťahujú na diskurzívne objekty, t. zn. že skutočný referent
nehrá prakticky žiadnu úlohu, pretože výskumy vied o človeku sa vždy
uskutočňujú v priestore diskurzov. V prípade takejto ruptúry je možné, že sa
kontext diskurzu zmení do takej miery, že hovorca už nemusí byť schopný
špecifikovať, o čom sa v danom historickom útvare vlastne hovorilo. To sa
týka väčšmi vied o človeku, kde subjekt poznania sa mení tým, že sa
neustále pretvára ako objekt tohto poznania.[4]
[1]
« Le discontinu – le fait qu’en quelques années parfois une culture cesse
de penser comme elle l’avait fait jusque-là, et se met à penser autre chose et
autrement... »
[2]
« Les liens historiques que les différents moments d'une science peuvent
avoir les uns avec les autres ont, nécessairement, cette forme de discontinuité
que constituent les remaniements, les refontes, la mise au jour de nouveaux
fondements, les changements d'échelle, le passage à un nouveau type
d'objets. »
[3] Porovnaj
bližšie Foucaultov rozhovor s Ducio Trombadori (Foucault, Michel. [1980] 1994)
Porovnaj aj Foucault, [1978] 1994.
[4] Por. Foucault
[1980] 1994.
Bibliografia
Foucault, Michel. [1978] 1994. « Introduction par Michel Foucault. » In Dits et Ecrits, tome III, texte n° 219, pp. 429 – 442. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1980] 1994. « Entretien avec Michel Foucault. » In Dits et Ecrits, tome IV, texte n° 281, pp. 41 – 95. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1985] 1994. « La vie : l'expérience et la science. » In Dits et Ecrits, tome IV, texte n° 361, pp. 763 – 776. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. [1987] 2000. Slová a veci. Archeológia humanitných vied. Preložili: Miroslav Marcelli – Mária Marcelliová. Bratislava: Kalligram.
Foucault, Michel. 2006. Rád diskurzu. Prel. Miroslav Marcelli. Bratislava: Agora.