Denotácia

Vzťah výrazu a denotátu, teda označovanej skutočnosti. Pojem je prevzatý z logiky a v lingvistike sa používa na označenie významov znaku. Na rozdiel od konotácie (skrytý alebo symbolický význam slova) denotácia vyjadruje doslovný (slovníkový) význam slova, ktorý je zrozumiteľný všetkým užívateľom určitého jazyka. Napr. meno „Napoleon“ označuje (denotuje) historickú postavu, francúzskeho cisára Napoleona I. alebo slovo „červený“ označuje farbu.

Pojem sa často považuje za synonymum slova referencia – denotácia totiž v užšom zmysle slova „odkazuje na objektívnu existenciu definovanej veci“ (Sctrick, 2019, 492). Logik Pavel Cmorej však medzi dvoma pojmami rozlišuje a denotáciu definuje ako „vzťah medzi výrazom a jeho významom“, zatiaľ čo referenciu chápe ako „vzťah medzi výrazom a hodnotou [tejto] intenzie v skutočnom svete v prítomnom okamihu“[1] (Cmorej, 2001, 272). Rozdiel vidí v prvom rade v tom, že „referencia je empirický a denotácia rýdzo logicko-sémantický pojem“ (234).

Príbuzné pojmy denotácia, význam a referencia okrajovo spomína vo svojich prácach jazykovedec Ferdinand de Saussure, predovšetkým v diele Cours de linguistique générale, 1916 (Kurs obecné lingvistiky, čes. 1996). Denotácia, v Saussurovom ponímaní označovanie, vyjadruje vzťah znaku k svojmu referentu. Roland Barthes následne rozšíril toto chápanie označovania o konotáciu a mýtus (tie podľa neho predstavujú druhý stupeň označovania, zatiaľ čo denotácia predstavuje jeho prvý stupeň), napríklad v diele Mythologies, 1957 (Mytologie, čes. 2004). Danou problematikou sa tiež zaoberal už koncom 19. storočia zakladateľ modernej logickej sémantiky Gottlob Frege, ktorý vo svojej práci Über Sinn und Bedeutung, 1892 (O zmysle a denotáte, slov. 1992) rozlišuje medzi Sinn (zmyslom) a Bedeutung (významom) slov[2], pričom Bedeutung sa častejšie prekladá ako denotát. Na poli fikcie sa jeho koncepcia premieta do fikčnej výpovede, ktorá síce podlieha rovnakým sémantickým pravidlám ako faktuálna (referenčná) výpoveď, je však odstrihnutá od aktu denotácie. V tomto zmysle majú slová vo fikčnej výpovedi zmysel, ale nič neoznačujú, t. j. nemajú denotát (Montalbetti, 2001, 55). Na Fregeho myšlienky o označovaní nadviazal napríklad zakladateľ analytickej filozofie Bertrand Russell v eseji „On denoting“, 1905 (O označení, čes. 1967) a ďalej ich rozvinul vo svojej teórii deskripcií. Rozlíšenie Fregeho zmyslu a významu podľa všetkého chápal ako opozíciu denotátu (významu) a deskripcie (signifikantného tvrdenia) (Raclavský, 2001). Podľa amerického analytického filozofa Nelsona Goodmana absencia vážne mienenej denotácie vo fikcii (výpovede vo fikčnom svete neoznačujú predmety v skutočnom svete) znamená súčasne možnosť obraznej denotácie, a preto pripisuje fikcii metaforickú pravdu, ako to uvádza v diele Ways of Worldmaking, 1978 (Způsoby světatvorby, čes. 1996). Príkladom je meno Don Quichote, ktoré pomenúva výsostne fiktívnu postavu, ale možno ním označiť aj skutočnú postavu (samotný Goodman sa označuje za Dona Quijota v tom zmysle, že zápasí s veternými mlynmi lingvistiky)[3].

Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy  č. APVV-20-0179.