Dejiny literatúry

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Literaturgeschichtsschreibung (D)
Literary historiography (En)
Dejiny literatúry (Sk)

Explikácia pojmu

Dejiny literatúry / literárna historiografia sa obvykle definuje ako 1. jedna z oblastí  literárnej vedy, skúmajúca vývinové podoby literárneho procesu (od najstarších čias podnes), striedanie literárnych prúdov, škôl a smerov v imanentných zákonitostiach literárnej genézy,  i v širších spoločensko-historických a kultúrnych súvislostiach konkrétnej národnej/svetovej literatúry s ohľadom na jej  špecifiká;  2. pojem literárna historiografia  zároveň označuje teoretické uvažovanie o predmete a metodologických aspektoch výskumu literárnych dejín v konvencii rozličných literárnovedných proveniencií na základe dobovej spoločenskej a vedeckej reflexie konkrétneho literárnohistorického materiálu.   


Podoba literárnych dejín/historiografie závisí jednak na samotnom predmete odboru, skúmajúcom súvislosti nosných literárnych udalostí (významný umelecký čin, literárny prejav ako manifest umeleckého smeru, narodenie alebo vydanie diela významného spisovateľa a pod.), jednak je determinovaná spôsobom nazerania (metodológiou) literárnovedného vedca cez prizmu určitého východiskového bádateľského aspektu. Jednotlivé koncepty literárnych dejín sú do značnej miery výsledkom interakcie historika s dobovou filozofiou a  ideológiou. Pozitivistický model literárnych dejín 19. storočia s ambíciou totality a komplexnosti poznania reaguje na osvietenský racionalizmus s jeho predstavou kauzálnych súvislostí,  heglovský objektivizmus a dialektiku, ako aj romantický diskurz  východiskového postavenia národnej kultúry.[i] Objektivizujúce a biografické predstavy (Scherer) poznania rozbíjajú od konca 19. storočia teórie dejín ducha a vied o kultúre (W. Dilthey, B, Croce) s vlastnou metodológiou, aplikovanou na kognitívne procesy, teóriu a dejiny literatúry.   Od začiatku 20. storočia o metodologické kompetencie v oblasti  literárnovednej historiografie zápasí  marxistická literárna veda (sociologicko-nacionálny modelom dejín), v prvej polovici storočia sa k otázke dejín zásadným spôsobom vyjadruje štrukturalizmus  s interpretáciou  literárnych textov na pozadí historického kontextu (v českom a slovenskom prostredí  predovšetkým J. Mukařovský, F. Vodička, neskôr M. Bakoš).  Od 80. rokov sa polemika rozširuje o celé spektrum postštrukturalistickýchpostmodernstických tendencií (od postmarxistov, nasledovníkov Foucaulta a New historicism, cez Derridu a DeManna k emancipačným školám ako feminizmus a postkolonializmus,  obhajujúcich (národnú, kultúrnu, individuálnu)  identitu,  práva menšín a ich požiadavky na vlastné literárne kánony a historiografické  koncepcie. V metodológií literárnych dejín sa tak vyčleňujú dve základné tendencie, ktoré možno označiť ako 1. vnútrotextové (texto- resp. dielocentrické – NÜNNING 2006: 128) a 2. mimotextové (reflektujuce historický kontext vzniku diela a jeho dobovej recepcie).

Postmoderná literárna veda s tendenciou k metodologickej pluralite traktovania  literárnych dejín smeruje ku kritickému prehodnocovaniu predošlých prístupov literárnohistorického uvažovania. Otázky, do akej miery sú dejiny len konštrukciou a interpretáciou historikov, sa v euro-americkej literárnej vede objavujú od druhej polovice 20. storočia  (francúzska škola análov, americký New Historicism a i.). Z teoretického a metodologického hľadiska tieto úvahy spochybnili nielen relevantnosť písania literárnych dejín, ale aj samotný odbor historiografie.[ii] Diskusie vedcov sa vyjadrujú o kríze literárnohistorického inštrumentária, vo všeobecnosti sa pociťuje skepsa v objektívne možnosti tvorby dejín literatúry na základe kauzálnych vzťahov medzi minulosťou a prítomnosťou (literárny proces), spochybňuje sa kontinuita (syntetizujúce historické žánre) a zásadný význam literárneho kánonu[iii] ako kategórie historicky premenlivej. Vo všeobecnosti už nepostačuje odžitý monolitný model dejín, kanonizujúci vybraných autorov a diela klasickej literatúry.   

Väčšina nových literárnohistorických koncepcií vystupuje proti tradičnému (lineárnemu, diachrónnemu) prístupu k literárnohistorického materiálu v zaužívaných odborných žánroch (učebnice, príručky, akademické dejiny literatúry a pod.), kde prevažuje tzv. aditívny prístup (t.j. mechanické priraďovanie najhodnotnejších diel národných literatúr,  najvýznamnejších autorov, období či smerov). Tento prístup je zároveň do istej miery  axiologický, nakoľko zohľadňuje dôležitosť dobového kánonu,  pričom určujúci princíp usporiadania udalostného materiálu je tu najčastejšie chronologický: historické medzníky alebo imanentné estetické zákonitosti literárneho procesu na pozadí duchovných prúdov a spoločensko-politickej  orientácie daného kultúrneho priestoru. 

Už viac než pred polstoročím francúzska historiografia, najmä škola Análov, ktorá pokračovala Novou históriou (La Nouvelle Histoire), odmietla chápanie dejín ako kontinuálneho sledu dejov a udalostí, občas prerušovaných vývinovou odchýlkou či zlomom.[iv]  Historické medzníky, literárne prúdy a smery, výber najvýznamnejších autorov a diel tak v súčasnosti nie sú relevantným princípom postmoderných historiografických koncepcií, rovnako ani preferovanie mimoliterárnych (spoločensko-politických, ideologických, historických a i.) súvislostí literárneho diania konkrétneho kultúrneho prostredia.  Východiskom literárnohistorickej práce by mala byť  historikova reflexia, založená na relativizácii dejinného procesu a tvorby dejín ako autorskej konštrukcie či naratívneho modelu a  zvažovanie možností alternatívnych žánrov literárnych dejín.

Súčasná literárna veda poukazuje na existujúci problém, teda že tradičné koncepcie dejín nezodpovedajú súčasným potrebám literárnej a kultúrnej historiografie. Hľadanie novej metodologickej paradigmy literárnych dejín, teoretické uvažovanie o literárnohistorických konceptoch sa po roku 2000 opäť aktualizuje. S tvorbou nových, produktívnejších modelov  spracovania literárnohistorického materiálu sa dnes najčastejšie spája postmoderná metóda diachrónnych rezov, teória „historických bodov, uzlov či siete“ (ZAJAC, 1993). Ide o súčasnými vedcami preferovaný flexibilný model nelineárnych, tzv. problémových dejín literatúry, pohybujúcich sa  naprieč  historickými  epochami,  odhaľujúc tak stopy významných literárnych udalostí (premeny poetík a žánrov, tendencií a smerov, motívov a tém, kultúrnych mýtov a archetypov, vznik literárnych kánonov a pod.). Výhodou uvedených koncepcií je interaktivita, schopnosť obsiahnuť množstvo rôznorodých poznatkov a prepojiť ich na základe relevantných súvislostí v otvorenom, no  zároveň vzájomne usporiadanom systéme  (v praxi sú to predovšetkým encyklopedické práce, slovníkové heslá, ale aj čiastkové dejiny literatúry, literárnohistorické štúdie a monografie, zamerané na určitý problém).  V uvedenej súvislosti   dnes vedci skloňujú  pojmy  ako čas, priestor a kontext, prepisovanie dejín, dosah predošlých koncepcií a predstáv. Na tomto procese sa podieľa  aj  potreba historikov neustále vyhľadávať tie časové obdobia (literárne smery, prúdy, diela, osobnosti), ktoré sú v danom momente vnímané ako inšpiratívne a naliehavé, napríklad doteraz nepreskúmané, nedostatočne spracované či marginalizované etapy literárnej histórie (v období posledných desaťročí to bol intenzívny  záujem o výskum literárnej moderny a avantgardy, integrácia  emigrantskej tvorby do procesu dejín post-komunistických literatúr a pod.).

Moderná historiografia hľadá alternatívne stratégie a metódy výskumu dejín, pričom na pozadí jedného konceptu často vznikajú jeho viaceré podoby. Pri tvorbe konkrétneho projektu je potrebné si uvedomiť, že neexistuje univerzálny model literárnych dejín. Výsledok práce literárneho historika je vždy istým pokusom o rekonštrukciu literárneho procesu a jeho mimoliterárnych súvislostí, naratívnym konštruktom a kompromisom, poznačeným subjektivitou autora, kontextom  doby a prostredia, z ktorého pochádza.  Historik spravidla pristupuje  k písaniu dejín cez prizmu vlastnej národnej literatúry a kultúry, jej aktuálnych potrieb (na dané  „úskalia“ autori zvyčajne upozorňujú v úvode publikácie). Pri voľbe metodologickej koncepcie literárnych dejín je významnou kategóriou ich adresát, publikum, recipient, ktorému sú dejiny určené. Zvyčajne sa  preto vo výsledku jedná  o viacúčelovú publikáciu s orientáciou na vedecko-výskumnú sféru, pedagogickú prax, prekladateľskú obec, kultúrne inštitúcie a   vydavateľstvá, redakcie, ale aj médiá (internet) a pod., v neposlednom rade významnú  úlohu zohrávajú ekonomické ukazovatele (vydavateľská a edičná situácia). 

Krízu metodológie a skeptické postoje vedcov k tradičným postupom literárnej historiografie  (aditívny a chronologický model literárnych dejín) by mohli prekonať nové koncepty, v súčasnosti predstavované  viacerými nosnými modelmi:

1. ambíciou kultúrnych (areálových) dejín je širší  nadnárodný kontext, presahujúci priestor jednej národnej literatúry a kultúry (dejiny európskych a svetových literatúr). Ide o tvorbu kontextových dejín literatúry širšieho geografického priestoru, založených na vzťahu literárnych artefaktov, autorov či umeleckých tendencií s príbuzným spoločenským vývinom  a kultúrno-historickým pohybom. Literatúra tak vo vymedzenom socio-kultúrnom systéme zahŕňa dejiny spoločnosti, kultúry, recepcie a reflexie udalostí, opiera sa o sociálne dejiny a dejiny mentalít. Nezanedbateľný je  však v tejto súvislosti aj opačný proces: pôsobenie literárnych diel na formovanie národného kultúrneho povedomia;

2. metodológia porovnávacích (komparatívnych) dejín literatúry ako výmeny kultúrnych hodnôt  je  založená na genetických  a kontaktových súvislostiach literárneho vývinu v rámci väčších celkov (skúmajúcich estetické modely,  paradigmy a spôsoby  ich prekonávania), podoby literárneho kánonu v nadnárodnom priestore a čase, s týmto aspektom úzko súvisí otázka periodizácie literárneho procesu. Od tradičného skúmania typologických a genetických súvislostí zaznamenáva moderná komparatistika počas 20. storočia zásadný posun k výskumu nadnárodných celkov, medziliterárnych spoločenstiev (termín D. Ďurišina) a k areálovým štúdiám (I. Pospíšil) a získava tak legitímne miesto na poli literárnovednej historiografie. Komparatívne dejiny literatúry prinášajú výzvy aj úskalia, vyžadujú  si odborníkov, vzdelaných a fundovaných vo viacerých filológiách (jazykoch a literatúrach): „aby sme mohli porovnávať, musíme v prvom rade poznať“. Porovnávaním sa však môžeme dopracovať k vyššej miere zovšeobecnenia, pričom porovnávame prvky príbuzné alebo odlišné, v rámci literárneho procesu napríklad literárne spoločenstvá na základe jazykovej, kultúrnej, etnickej príbuznosti alebo naopak geografické oblasti, geopolitické celky (stredoeurópske literatúry, dejiny krajín bývalého východného bloku a pod.);

3. dejiny  literárnych kánonov  sú skúmaním literatúry ako súčasti socio-kultúrneho systému, literárneho procesu ako utvárania estetických konvencií. Ide o dobové, druhové a skupinové poetiky, kontext ich genézy a pôsobenia na literárnej scéne, výskum ich recepčného dosahu. Literárny kánon ako relatívna a historicky premenlivá kategória súvisí s rozličnými, nie vždy estetickými faktormi (ideológia, cenzúra a pod.). V centre utvárania literárnych kánonov stoja podmienky a okolnosti, za ktorých jednotlivé modely literárnej tvorby vznikajú (historický, spoločensko-politický či kultúrny kontext literárneho vývinu) a spôsob, akým v daných súvislostiach fungujú. Dejiny literárnych kánonov možno rovnako chápať aj  ako dejiny mimoriadne inšpiratívnych a nosných období, spojených s otázkou kontinuity a diskontinuity literárneho procesu, ktorá nadobúda  nový aktuálny význam. Široko diskutovaná je najmä otázka, do akej miery sa estetické (literárne ) modely vyvíjajú plynule alebo v tzv. skokoch.[v]

4. v zmysle diachrónnych rezov pri skúmaní literárneho procesu „naprieč históriou“ v súčasnosti svoj význam zohrávajú aj slovníkové práce,  pričom do úvahy prichádza viacero žánrovo-tematických podôb: Slovník/lexikón európskych/svetových literatúr, Slovník spisovateľov, Lexikón literárnych diel a pod. Heslovitosť a encyklopedickosť, premostené čitateľskou pútavosťou jednotlivých hesiel (heslo typu štúdie), ich vzájomnou nadväznosťou a istou kontinuálnosťou sú špecifickým typom literárnohistorického prierezu. Slovníky spisovateľov a literárnych smerov, doplnené úvodnou prehľadovou literárnohistorickou štúdiou, predstavujú alternatívnu interpretáciu reflektovaných autorov pri odstránení ideologických deformácií, doplnení chýbajúcich oblastí (emigrácia, disent a pod.) ako prehľadu i súvislejšej predstavy o literárnom procese minulosti konkrétnej národnej literatúry a literárnych spoločenstiev. Výhodou slovníkovej podoby literárnych dejín je spracovanie veľkého množstva faktov, rozsiahleho literárnohistorického materiálu s ohľadom na potreby a aktuálne či naopak absentujúce javy domáceho prostredia. Pragmatický, ale i vedecký význam slovníkových projektov,  ideálne v prepojení s tradičnou literárnohistorickou syntézou, zvyšuje ich ambíciu stať sa legitímnym žánrom postmodernej  literárnej histórie.[vi]   

„Nově je třeba zhodnotit žánr tzv. slovníku spisovatelů. Slovník byl dosud chápán převážně jako žánr pomocný, doplněk klasických literárních dějin. V souladu s „mnohočetností“ literárních kontaktů a kontextů se naopak jeví jako žánr perspektivní, neboť nesugeruje autoritativní syntézu, ale ponechává otevřeny různosměrné možnosti, jak nastínit synchronní i diachronní síť literárních vztahů.“ (SVATOŇ 2006, 4);

5. v neposlednom rade sa v období elektronických médií stále viac preferuje flexibilný model internetových (hypertextových) dejín literatúry, elektronickej podoby slovníkových hesiel, výhodou ktorých  je otvorenosť a interaktívnosť systému (poznatky možno priebežne aktualizovať a kedykoľvek previesť do tlačenej podoby) pri zachovaní vedeckej a odbornej úrovne prezentovaných informácií.  

K otvorenej sieti kultúrno-historického pohybu (ako k premenlivej entite, spochybňujúcej autoritu textocentrizmu a „overené“ hranice literárneho kánonu),  odkazuje aj Stephen Greenblatt,[vii] autor pojmu a hlavný predstaviteľ významného smeru  80. rokov 20. storočia  Nového Historizmu (New Historicism). Umelecké dielo Greenblatt situuje do zložitého historického kontextu a vníma ho ako mimoriadne silné centrum sémiotických síl. V. Papoušek (v práci Nový historizmus a kontext americké literární vědy) považuje novohistorizmus za jeden z najproduktívnejších  prúdov v súčasnom americkom myslení o literatúre aj vzhľadom na stále rastúci záujem o interdisciplinaritu v literárnej vede, výskumy hraničných kultúr a textovú komparáciu mimo jeho prirodzeného prostredia. Novohistorizmus prináša výskumný potenciál, presahujúci metodologické možnosti iných literárnovedných škôl a smerov (štrukturalizmu, recepčnej estetiky), zásadným spôsobom sa vymedzuje  voči textocentrickým koncepciám americkej  Novej Kritiky a dekonštruktivizmu J. Derridu a znovu vracia dôraz na historicitu skúmania literárneho materiálu. 

Akcentujúc pluralitný model literárnych dejín ako autonómny pohyb nelineárnych procesov sa postmoderná historiografia vyjadruje aj o novom čítaní, novej interpretácii, intertextovosti a dialógu kultúr.  Ku konceptu univerzálnej, objektívnej literárnej vedy v spojení s významným prvkom komparatistickým sa hlásil jeden z najvýznamnejších predstaviteľov americkej Novej kritiky (New Criticism),  bývalý člen Pražského lingvistického krúžku René Wellek.[viii] Iniciačné momenty pražských štrukturalistov, odkazujúce k ruskej formálnej škole a jej chápaniu dejín ako vývinu pojmu formy (J. Mukařovský, F. Vodička), analogické súvislosti s konceptami teoretikov nemeckej Kostnickej školy v oblasti estetiky dejín literatúry tu otvárajú niekoľko okruhov pre kreativitu príjemcu pri osvojovaní estetického objektu:  dialóg diela s čitateľom (H. R. Jauss), proces  čitateľskej aktualizácie (W. Iser) a dobovej konkretizácie textu (F. Vodička), horizont očakávania  (H. R. Jauss), vplyv hierarchie dobových hodnôt a noriem (F. Vodička), komunikatívna povaha literatúry a nedourčenosť textu (W. Iser). Rozvíjajúc fenomenologickú estetiku Romana Ingardena protagonisti Kostnickej školy Hans Robert Jauss (Literárne dejiny ako výzva literárnej vede, 1967) a Wolfgang Iser (Akt čítania, 1976) analyzujú proces vnímania  umeleckej kvality diela  vo vzťahu k implicitnému či reálnemu (historickému) čitateľovi  (recepčná estetika). 

V českom a slovenskom vedeckom prostredí sa dnes pociťuje intenzívna potreba vytvoriť flexibilný, polyfunkčný model utvárania nášho vedomia o minulosti. V premenách  historických modelov v čase literárna veda zaznamenáva  posun od pozitivistického modelu (sociologický, marxistický) k štrukturalistickému konceptu literárnych dejín F. Vodičku. Vychádzajúc z prác Jána Mukařovského  (imanencia literárneho procesu) uznáva prirodzene selektívnu povahu literárnej histórie, ktorej materiál musí byť filtrovaný z určitého aspektu. Predstava histórie ako jednoduchého lineárneho a kauzálneho vývinového radu je naďalej neudržateľná. Po ojedinelej stati Félixa Vodičku Literární historie. Její problémy a úkoly (1942) a neskoršej ťažiskovej práci M. Bakoša Literárna história a historická poetika (1973) sa otázka tvorby literárnych dejín stáva jednou z najaktuálnejsích a najdiskutovanejších českej literárnej vedy začiatku 21. storočia.  Súčasný model literárnohistorickej práce  vychádza z relativizácie reflexie dejín ako konštrukcie. Časopisecké články P. Janouška, Petra A. Bílka, T. Glanca, H. Šmahelovej, podobne ako  pozoruhodná knižná práca bohemistov D. Turečka a V. Papouška: Hledání literárních dějin (2005)[ix] a inšpiratívne úvahy v zborníku z rovnomennej konferencie O psaní dějin (Teoretické a metodologické problémy literární historiografie, 2007)[x], vyvolali na stránkach českých odborných literárnych časopisov  Česká literatura (1/2006), Svět literatury (34/2006), Host (6/2006),  a Tvar (7/2006) veľký ohlas. Za najpolemickejšie formulovanú a zároveň najkonštruktívnejšiu možno považovať reakciu Pavla Janouška v štúdii Ztráty a nálezy. Glosy ke krizi současného českého myšlení o literární historii.[xi] Poukazuje na to, že pozoruhodná a v českom literárnovednom kontexte nebývalá frekvencia diskusií o možnosti či skôr nemožnosti písania literárnych dejín posilňuje podozrenie, že sa nachádzame v zlomovom momente konštituovania novej paradigmy literárnej histórie. Väčšina vedcov spochybňuje dosiaľ zdanlivo nespochybniteľné istoty literárneho historika, problematizuje predpoklad kontinuity a kauzality vo vzťahu minulosti a prítomnosti, relativizuje význam národnej literatúry ako kľúčového faktoru literárnych dejín daného národa. Z tohto aspektu je radikálne prehodnocovaná aj kategória literárneho kánonu, hierarchizácia literatúry ako estetickej hodnoty. Dejiny národných literatúr či nadnárodných celkov nie sú mysliteľné bez  porovnávacieho aspektu,  mnohojazyčnosť a multikultúrnosť konkrétnej doby  tvoria prirodzenú súčasť akéhokoľvek synchrónneho rezu či uzlového bodu.  Jednoduchý komunikačný model autortextčitateľ preto navrhuje D. Tureček rozšíriť na autor – recepčný horizont – text – recepčný horizont – čitateľ. Literárnu históriu by tak bolo možné chápať ako interpretačný proces, pri ktorom by literárny historik vždy  reflektoval podiel vlastnej konštrukčnej práce pri utváraní predstavy o recepčnom horizonte.

Na Slovensku flexibilný model literárnych dejín vo svojich koncepciách preferujú vedci Peter Zajac, Tomáš Horváth, Libuša Vajdová a i. Postmodernú literárnu vedu v tejto súvislosti v európskom meradle oslovila predstava Zajacových pulzačných dejín literatúry[xii] ako dynamických premien, prelínajúcich sa uzlových bodov histórie („siete“), ktorý posúva ďalej Mukařovského pojem štruktúry ako vzájomného presieťovania, uchopuje pluralitný charakter literárnych dejín ako nelineárnych procesov.

Analogické procesy v súčasnosti prebiehajú aj v ruskom vedeckom prostredí, kde sa v  posledných rokoch nastoľuje sa otázka „budúcnosti literárnych dejín“. Poukazuje sa na nevyhnutnosť prehodnotenia  zaužívanej metodologickej schémy literárnej histórie minulosti. Azda najvýraznejšia polemika sa udiala na stránkach literárnovedného časopisu  Novoje literaturnoje obozrenije (59/2003) pod názvom Iné dejiny literatúry (Drugije istoriji literatury).[xiii]

Prekonávaním národno-filologických konceptov literárnych dejín sa otvára priestor kultúrnych univerzálií,  istých kontextuálnych podmienok, ktoré sa do disciplíny dostali v podobe pojmu „literárna komunikácia“. Ak sa dejiny literatúry konštruujú v procese literárnej komunikácie, poskytujú  väčšiu komplexnosť poznania  - vrátane dejín prekladu a literárnej recepcie. Zároveň vyvstáva otázka, aký podiel nesie literárny text pre porozumenie v literárnej komunikácii v perspektíve od objektov k procesom, od autoračitateľovi, od vysielajúceho prostredia k prijímajúcemu.

Uvedomenie si relatívnosti literárnohistorickej práce a s tým súvisiacej metodologickej  skepsy neznamená, že sa dejiny vôbec písať nedajú, samotná skepsa a relativizácia však nový model literárnej histórie nevytvorí. Moderná historiografia by sa mala zaobísť bez kánonov a mýtov, mala byť nelineárna a diskontinuitná, konštrukcie umelých historických línií by mali byť nahradené analýzami jednotlivých historických bodov. To v praxi znamená  odklon od historických syntéz  k fragmentárnym čiastkovým analýzam, v redukovaných formuláciách dokonca k slovníkovým heslám. Je potrebné  zároveň si uvedomiť, že aj nové prístupy k histórii sú len novými konštruktami, ktoré sa môžu v určitej chvíli svojou novosťou a odlišnosťou javiť ako príťažlivejšie a produktívnejšie.

Zo súčasného pohľadu však nastal čas pre pokus (prinajmenšom pre oblasť dejín  literatúry 20. storočia) rozšířit metodologické spektrum a vyskúšať, ktoré prístupy sa ukazujú ako nosné a produktívne. K tomuto faktoru sa vzťahuje základná otázka, prečo sa dejiny literatúry vôbec píšu? Chceme nimi dokázať prepojenosť literatúry so společenským kontextom, posilniť kultúrne povedmie národa alebo nadnárodného celku písomným fixovaním kultúrnej pamäte? Tvorba dejín je vždy výsledkom konštrukcie celého spektra súradníc (paradigiem), ktoré literárny historik musí reflektovať.  

„Chybějí nám dějiny jdoucí napříč jednotlivými oblastmi umění včetně literatury, chybějí nám dějiny zacílené na programově selektované spektrum textů či jevů, z jejichž interpretací by se teprve odvozovaly potenciální historické soudy, chybějí nám dějiny literatury v rámci konceptu každodennosti či v rámci konceptu civilizačních proměn, chybějí nám dějiny literatury jakožto knižních produktů, chybějí nám dějiny pozdějších ‚životů‘ literárních děl či jevů.“ (BÍLEK 2005, 84-85)

Podoby novej paradigmy literárnej histórie sú v podstate orientované do dvoch   výskumných rovín: teoretickej a pragmatickej.  Na margo presvedčenia, že dejiny, resp. syntetické dejiny literatúry,  sa vôbec napísať nedajú, sa súčasní vedci vyjadrujú nasledovne:

„Hovořit a psát o tom, proč se dějiny nedají napsat nebo jak by se ideálně napsat měly, je dnes daleko přitažlivější a přestižnější než se o to osobně pokusit. A také je to daleko více oceňováno, neboť historie je vnímána jako krajně konvenční záležitost, nudné řemeslo kdesi na pokraji oboru, které stejně vytváří zbytečné konstrukty.“ (...)  „A přece, jestliže jsem výše napsal, že literární paměť nemúže být bez jejích živých nositelú, stejně pak tvrdím, že věci, které „všichni víme“, se nestávají součástí literární paměti, dokud je někdo nenapíše a nezafixuje, byť jen formou opovrhovaného přehledu.“ (...)  „Přes svou vykonstruovanost a mýtický rozměr jsou historické sebereflexe pro každé zdravé společenství nezbytné.“ (JANOUŠEK 2006, 63).



[i] O problematike viac Tureček, D. a kol. 2012. České literární romantično. Brno: Host, tiež Haman, A. - Tureček, D. a kol.. 2015. Český a slovenský literární parnasismus. Brno: Host. 

[ii] Metaforický termín „koniec dejín“ použil ako prvý americký vedec Francis Fukuyama v prácach Koniec dejín?  (The End of History?, 1989) a Koniec dejín a posledný človek (The End of History and the Last Man, 1992)  a po ňom mnohí ďalší, v danej súvislosti obraciame pozornosť na práce Perkins, D.: Is Literary History Possible? (1992) Basner, R. – Zens, M.: Methoden und Modelle der Literaturwissenschaft (2001), Uspenski, Boris A.: Semitotik der Geschichte (1991).  

[iii] Postmoderná literárna veda si v súvislosti s definovaním kategórie literárneho kánonu kladie otázky orientované jednak smerom k literárnovednej historiografii, ktorá  problematiku kánonu reflektuje z metodologického aspektu tvorby/písania literárnych dejín,  jednak sa v tomto procese stretáva s istým štrukturalistických prístupom skúmania kánonických/ žánrových radov a zoskupení, vznikajúcich a rozpadávajúcich sa na základe najrozličnejších (literárnych a mimoliterárnych) vplyvov. 

V centre bádateľského záujmu sú preto otázky prekonávania estetickej tradície, skúmanie literárneho procesu ako procesu utvárania literárnych a umeleckých konvencií. Odhalenie genézy medzníkov ako iniciačných momentov premien, ku ktorým zdanlivo alebo reálne dochádza, musí brať do úvahy nekonečný proces interpretačných možností literárneho textu.

Funkcie literárneho kánonu sú generované primárne sociokultúrne a historicky ako predstavy o tom, čo, za akým účelom a akým spôsobom by sa malo čítať, aké osoby, skupiny či ustanovizne sa podieľajú na formovaní kánonu ako normy, aké hodnotové orientácie dynamizujú literárny proces.  V 90. rokoch 20. storočia sa zintenzívnila diskusia o „potrebe“ kánonu v literatúre, tendencie ku skúmaniu predpokladov literárnej tvorby, resp. procesu dekanonizácie a rekanonizácie. Aktualizujú sa otázky naratívu kánonu, stratégií argumentovania a logiky kanonického úsudku.

[iv] Pozri Vajdová L. 2007. Problémy historicity. In: Kontinuita a diskontinuita literárneho procesu poézie, prózy a drámy. Libuša Vajdová, 14-26. Bratislava: Veda.

[v] Pri prekonávaní estetického kánonu majú pravdepodobne kľúčový význam periodizačné medzníky (skoky)   literárneho procesu, literárne prúdy a smery. Tie je potrebné hľadať v momentoch literárneho vývinu, ktoré sa vyznačujú krízou dovtedajšieho chápania  literatúry a nástupom kvalitatívne nových prvkov systému. Dané obdobie možno charakterizovať ako prienik literárnych javov s prvkami mimoliterárnymi (spoločenské, politické, filozofické, náboženské, etické a pod.). Z hľadiska diferenciácie literárnych prúdov a smerov prejavuje obdobie staršej literatúry (stredoveká, renesančná, baroková) zvýšenú tendenciu k univerzálnejšiemu prístupu k literárnej tvorbe. Vznik literárnych smerov  sa vo väčšine európskych literatúr začína až v období klasicizmu. Klasicizmus má pritom normatívny charakter, jeho normou sa stáva antický vzor   s preferovaním racionálneho prístupu k tvorbe. Vyžaduje sa presne dodržiavaná forma literárneho prejavu, tematická záväznosť, monumentálnosť a vznešenosť (ódické žánre, v divadle jednota miesta, času  deja a pod.).

[vi] Vhodným príkladom je voľná séria slovenskej literárnovednej rusistiky SLOVNÍK ruskej literatúry 11.-20. storočia. Bratislava: Veda, Ústav svetovej literatúry AV, Filozofická fakulta UK, 2007 a RUSKÁ  LITERATÚRA  18. – 21.  STOROČIA. Literárny proces v kultúrno-historických súvislostiach. Bratislava: VEDA, Katedra ruského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a Ústav svetovej literatúry SAV 2013.

[vii] napr. Greenblatt, S. – Gallagher, C. 2001. Practicing New Historicism. Chicago: University of Chicago Press  ai.

[viii] Wellek, R. 1982. The Attack on Literature and Other Essayes. Chapel Hill: University of North Carolina Press.

[ix] Papoušek, V. – Tureček, D. 2005.  Hledání literárních dějin.  Praha-Litomyšl; Wiendl, L, J. 2006. ed. Hledání literárních dějin v diskusi. Praha-Litomyšl.

[x]psaní dějin. Teoretické a metodologické problémy literární historiografie. 2007. ed. Kateřina Bláhová – Ondřej Sládek. Praha: Academia.  

[xi] Janoušek, P. 2007. Ztráty a nálezy. Glosy ke krizi současného českého myšlení o literární historii. In O psaní dějin. Teoretické a metodologické problémy literární historiografie. ed. Kateřina Bláhová – Ondřej Sládek. Pavel Janoušek, 41-56. Praha: Academia.  

[xii] Pozri Zajac, P. 1993. Pulzovanie literatúry. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1993.  

[xiii] Novoje literaturnoje obozrenije. 2003. N. 59, Moskva.  

 


 

Bibliografia

Bílek, Petr A. 2005. Literární historie: Hledání esence či vertikální i horizontální konstruování sitě? (Pár poznámek na okraj úvah Dalibora Turečka a Vladimíra Papouška). In Papoušek, V. – Tureček, D. 2005. Hledání literárních dějin. Praha-Litomyšl. Petr A. Bílek, 78-85. Praha-Litomyšl.
Haman, A. - Tureček, D. a kol.. 2015. Český a slovenský literární parnasismus. Brno: Host.
Janoušek, P. 2006. Ztracená literární historie, aneb Hledání Levelu 2. Česká literatura (54), 1: 29-63.
Janoušek, P. 2007. Ztráty a nálezy. Glosy ke krizi současného českého myšlení o literární historii. In O psaní dějin. Teoretické a metodologické problémy literární historiografie. ed. Kateřina Bláhová – Ondřej Sládek. Pavel Janoušek, 41-56. Praha: Academia.
Janoušek, P. 2012. Černá kočka, aneb Subjekt znalce v myšlení o literatuře a jeho komunikační strategie. Praha: Academia.
Národní literatura a komparatistika. 2009. Brno: Host.
Novoje literaturnoje obozrenije. 2003. N. 59, Moskva, venovaný otázkam tvorby literárnych dejín.
Nünning, A. ed. 2006. Lexikon teorie literatury a kultury. Brno: Host.
O psaní dějin. Teoretické a metodologické problémy literární historiografie. 2007. ed. Kateřina Bláhová – Ondřej Sládek. Praha: Academia.
Papoušek, V. – Tureček, D. 2005. Hledání literárních dějin. Praha-Litomyšl.
Papoušek, V. – Nünningová, V. 2006. Nová historie a kontext americké literární vědy. Česká literatura. č. 1.
Pašteková, S. – Podmaková, D. ed. 2007. Kontinuita a diskontinuita literárneho procesu poézie, prózy a drámy. Bratislava: Veda.
Pašteková, S. 2013. Proces, kánon, recepcia (historiografické, translatologické a interpretačné aspekty skúmania ruskej literatúry). Bratislava: Ústav svetovej literatúry SAV, Veda, vydavateľstvo SAV.
Svatoň, V. 2006. Pojmy a kontexty komparativního myšlení. Svět literatury (16), 34: 4.
Tureček, D. 2004. K Vodičkovu modelu literární historie. In: Felix Vodička. Praha.
Tureček, D. a kol. 2012. České literární romantično. Brno: Host,
Uspenskij, B. A. 1994. Izbrannyje trudy, t. 1. Semiotika istorii. Semiotika kuľtury. Moskva.
Uspenski, Boris A. 1991. Semitotik der Geschichte. Wien: Verlag der Österrechischen Akademie der Wissenschaften.
VAJDOVÁ, L. 1996. La Nouvelle Histoire, jej podoby a význam pre náš dnešok. Slovak Review, (8), 2: 133-150.
VAJDOVÁ, L. 2007. Problémy historicity. In: Kontinuita a diskontinuita literárneho procesu poézie, prózy a drámy. Libuša Vajdová, 14-26. Bratislava: Veda.
Wiendl, L, J. 2006. ed. Hledání literárních dějin v diskusi. Praha-Litomyšl.
World Literature Studies 2010, č. 4.
Zajac, P. 1993. Pulzovanie literatúry. Bratislava: Slovenský spisovateľ.
Zajac, P. 1993. Existuje čosi ako pulzačné dejiny literatúry? Slovenská literatúra 6: 417-425.

Ďalšia literatúra:
Bolton, Jonathan. 2007. (ed.): Nový historismus / New Historicism. Brno, Host.
Basner, R. – Zens, M. 2001. Methoden und Modelle der Literaturwissenschaft. Berlin: Erich Schmidt.
Čepan, O. 2002. Literárne dejiny a literárna veda. Bratislava.
Greenblatt, S. – Gallagher, C. 2001. Practicing New Historicism. Chicago: University of Chicago Press..
Horváth, T. 2002. Rétorika histórie. Bratislava: Veda.
LE GGOFF, Jacques 1998. Vytvárať dejiny, vytvárať Európu (Faire l'histoire, faire l'Europe). Interview. Kultúrny život (27), 8.
Perkins, D. 1992. Is Literary History Possible? Baltimor: University Press.
POMIAN, Krzysztof: Dejiny národa nie sú dejinami štátu (L'histoire de la nation n'est pas l'histoire de l'Etat), Interview. Kultúrny život (27), 10.
RUSKÁ LITERATÚRA 18. – 21. STOROČIA. Literárny proces v kultúrno-historických súvislostiach. Bratislava: VEDA, Katedra ruského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a Ústav svetovej literatúry SAV 2013.
Sokel, W. H. 1978. ed. Probleme der Komparatistik und Interpretation. Bonn.
Strutz, J. 1991. Komparatistik als Dialog. Frankfurt am Main: Lang.
Wellek, R. 1981. The Attack on Literature and Other Essayes. Chapel Hill: University of North Carolina Press.

<< späť