Dejiny ducha

Dejiny ducha sú literárnovedný smer, ktorý sa začiatkom 20. storočia snaží začiatkom prekonať pozitivistické prístupy k umeniu a literatúre. Takáto kritika dobovej filológie je motivovaná odmietaním údajne prírodovedných kauzalistických metód[i], ktoré ignorujú historický zmysel a zavrhujú individuálne precítenie spätosti s minulosťou. Naopak, dejiny ducha chcú rekonštruovať proces vzniku a transformácií v procese tvorby koherentného celku v nazeraní na svet. Tento sa prejavuje v jasných kontúrach, napr. v podobe epochy alebo národnej kultúry. Dejiny ducha sú rekonštrukciou ducha doby na podklade literárnych diel. Objektom rekonštrukcie sú idey, ktoré majú v histórii tradične podstatný význam a predstavujú prístupy k najzávažnejším ľudským hodnotám alebo problémom. Prominentne sú zastúpené hlavne témy lásky a smrti. Ako metóda je to špecifický druh historiografie literatúry, v rámci ktorého sa skúmajú komplexné prejavy ideovej koherencie v ich reprezentáciách. Skúmajú sa aj určité formy alebo štýly ako prejavy ducha. Preto sa dejiny ducha často realizujú aj ako dejiny ideí, problémov alebo foriem a štýlov.

Dejiny ducha kritizujú hlavne transfer prírodovedných princípov poznávania na výskum manifestácií ducha. Ide o antikauzálnu metódu, ktorej hlavná téza vyjadruje, že literárne diela sa nedajú odvodzovať, teda redukovať na isté príčiny. V diele nevidia odraz reality, ale prejav idey, duchovného bytia, to značí emanáciu ducha. Idealistický náboj tejto metódy sa prejavuje o. i. v tom, že sa literatúra vníma ako manifestácia slobodného ducha.

Hlavná idea dejín ducha spočíva v predpoklade existencie homogénneho prepojenia literatúry, filozofie, náboženstva a pod., v predpoklade celkového ducha doby, ktorý sa odráža vo fenoménoch duchovného života. V diskurze dejín ducha rezonuje hlavne pojem epocha, ktorý predstavuje syntézu všetkých jej kultúrnych prejavov. V Diltheyovom chápaní je duch doby historická kategória a vzťahuje sa na ľudské výkony v istom kultúrnom priestore. Cieľom tejto metódy je konštruovať z celkovej objektivácie fenoménov duchovného života ideu doby, teda celostné obrazy komplexných súvislostí.  V literatúre vidí výraz transsubjektívneho, kolektívneho vedomia istého obdobia. Filozofické fundamenty dejín ducha položil nemecký filozof Wilhelm Dilthey, ktorý za základné etické premisy postuloval humanitu a vzdelanosť. Metodologické východisko dejín ducha sa vyznačuje snahou na fundamente nemeckého idealizmu zvýrazniť hranicu medzi duchovedami a prírodnými vedami, pričom sa zdôrazňuje reciprocita vzťahu medzi duchom a historickými podmienkami.

Dejiny ducha boli hlavne pre nemeckú literárnu vedu dôležitým medzníkom. Razili smer, ktorý sa líši od vývoja vo vedeckom uvažovaní o kultúre, umení a literatúre v Rusku, vo Francúzsku alebo v anglosaskom prostredí. Z inej perspektívy môžeme tvrdiť, že dejiny ducha boli inšpiráciou pre duchovedy  ponad hranice vlastnej disciplíny, ale aj ponad hranice nemeckej literárnej vedy. Inšpiračný potenciál dejín ducha sa dá pochopiť už z faktu, že táto metóda si kládla za cieľ objasniť veľké súvislosti a preniknúť hlboko do podstaty svetonázorových otázok, čím reagovala na krízu exaktnej filológie 19. storočia a rozpad pozitivisticky fundovaného optimistického presvedčenia o poznateľnosti sveta a nezvratnosti pokroku. Tým dejiny ducha získali akcentovaním duchovného princípu umenia  aj spoločenskú relevantnosť, ktorú pozitivistická filológia na začiatku 20. storočia stratila. Dejiny ducha prekonávajú ale aj pozitivistickú diferenciáciu vedných disciplín tým, že sa snažia odhaliť kultúrne procesy ako celostného ducha, z ktorého tieto disciplíny vyrástli a čo majú spoločné. Pre napĺňanie takýchto výziev dejiny ducha využívajú syntetické pojmy, ako je štýl alebo epocha. V pojme štýl zo začiatku 19. storočia sa negovalo všetko preskriptívne v estetike a značí prejav pôvodne nemanifestného bytia, osobnosti s jej individuálnymi pravidlami.  Neskôr sa rozšíril na vnímanie umeleckého objektu v jeho vnútornej, teda ideovej podstate a integroval Hegelov pojem umeleckého štýlu, ktorý sa prejavuje vo všetkých druhoch umenia a znamená tak spôsob vnímania umenia, ako aj spôsob umeleckého stvárnenia.

Literárna veda pod vplyvom dejín ducha hľadala interdisciplinárny dialóg hlavne s filozofiou, čím sa exaktne filologická erudícia pretavuje do viac-menej esejisticky-subjektivistického uvažovania.

Dejiny ducha nie sú exaktne vyčleniteľný výskumný smer. Skôr ide o postupné menšie zmeny pod vplyvom najrôznejších foriem prejavov toho, čo dnes rozumieme pod strešným pojmom dejiny ducha. Ide o idey, ktoré zabezpečujú istú kontinuitu dejín ducha aj po ich zdanlivom zániku pri nástupe imanentnej interpretácie. Okrem toho implikujú spochybňovanie existencie statických zákonov a kauzálnych vzťahov v umení a formulovanie zákonov pre literatúru ako postup literárnej vedy. Ale už priekopníci pozitivizmu používali kategóriu ako „duch generácie“ (Erich Schmidt) alebo „intelektuálny život národa“ (Georg Gottfried Gervinus).

---

V literárnej vede sa dejiny ducha ako nová metóda presadili v roku 1906, keď vyšlo prvé vydanie Diltheyových kapitol z dejín nemeckej literatúry pod názvom Das Erlebnis und die Dichtung. Lessing, Goethe, Novalis, Holderlin (Zážitok a literatúra) a literárnovedné uvažovanie dominujú približne v rokoch 1910 až 1925. Táto metóda nadväzuje na koncepciu literárnej historiografie zo začiatku 19. storočia, ktorá sa vyvinula z idealistického pojmu ducha, ako ho chápali nemeckí idealistickí filozofi Hegel, Herder a F. Schlegel. Hlavne F. Schlegel sa zasadil za literárnu adaptáciu dejín ľudského ducha[ii] a jeho formácie v podobe národných literatúr. Schlegel sa sústredí na dejiny prejavov nemeckého ducha a v jeho zmysle sa dejiny ducha ako metóda z veľkej časti zaoberá práve obdobím a poetikou romantizmu.  

Dilthey rozlišoval humanitné vedy a prírodné vedy, hovoril o ich principiálnom rozdiele. Na úkor prírodovedného princípu vysvetľovania sa do popredia záujmu dostáva proces porozumenia, ktorý je spojený s kategóriou zážitku[iii]. Literárne dielo vychádza zo zážitku, ktorý emerguje vo fantázii, vzniká nová hodnota, akýsi druhý svet, svet diela, kde individuálna skúsenosť sa stáva symbolom, a tým sa táto pôvodne individuálna skúsenosť mení na všeobecnú. Známy je v tejto súvislosti Diltheyov výrok: „Prírodu vysvetľujeme, duševný život rozumieme.“[iv] Pri výskume duševného života Dilthey uplatňuje kategóriu zážitku.

Dilthey dejinami ducha zároveň modernizoval hermeneutiku. Hermeneutický kruh modifikoval v tom zmysle, že nevychádzal z individuálneho repertoára poznatkov a zážitkov čitateľa, ale z intersubjektívne principiálne rovnakých možností prežívania. Takzvaný Diltheyovský kruh znamená, že syntéza a analýza sa majú navzájom podmieňovať a ich výsledky by mali byť funkčne navzájom závislé. Ide o modifikáciu hermeneutického kruhu. Pritom Dilthey vychádza z existencie štrukturálnej analógie akéhokoľvek poznania, zo štrukturálnej analógie prežívania, čo umožňuje vzájomné porozumenie.

Pojem dejiny ducha označuje, podobne ako významovo príbuzné pojmy ako dejiny ideí alebo dejiny problémov, spôsob uchopenia dejín, ako ich autor artikuluje vzhľadom na jednotlivé životné oblasti a v súvislosti s danou epochou. Ide o akýsi autorský svetonáhľad. Rekonštrukcia takýchto materializovaných/objektivizovaných ideí epochy v autorovej poetike je možná iba vzhľadom na abstrakciu intersubjektívnych predpokladov prežívania – a síce v tom zmysle, že idea principiálne predchádza jej materializácii.

Dejiny ducha sú neodmysliteľnou súčasťou filozofického diskurzu moderny. Zodpovedá tomu zvýšený záujem o problematiku schopnosti ľudského poznávania a prežívania. V tomto zmysle rezonoval článok Rudolfa Ungera „Philosophische Probleme in der neueren Litwissenschaft“ z roku 1908[v], v ktorom autor uvažuje o pozitivizme a jeho orientovaní na prírodovedný pojem zákona a konštatuje, že ide o prekonanú metódu, ktorá nie je schopná obsiahnuť génia básnika. Unger zastáva názor, že historické kultúrne systémy obsahujú vnútornú duchovnú koherentnosť, tvoria ideovú jednotu, majú vnútorný zmyslový náboj. Ich objektivácia je podľa neho prítomná hlavne v dielach tzv. veľkých autorov.

Dejiny ducha sa v zmysle filozofie života (Lebensphilosophie) snažia o systematickú kritiku moderných civilizačných procesov rezultujúcich z technických a prírodovedných výdobytkov. Kritické vedomie  moderny, kríza subjektu, kríza poznania a kríza jazyka sa pretavili do zrieknutia sa nárokov na exaktné vyjadrenia objektívnych daností a preferovania subjektu v jeho slobode vyjadriť svoju individuálnosť aj v literárnovedných úvahách, čo súčasne viedlo k marginalizovaniu analýzy a preferovaniu syntézy. Ústredným záujmom takýchto syntéz prenikajúcich duchovné súvislosti v čase a priestore sa stávajú dejiny ideí, dejiny problémov alebo dejiny motívov[vi].

Význam Wilhelma Diltheya spočíva v tom, že humanitným vedám diagnostikoval principiálnu samostatnosť. Literárna veda dostala náboj istej suverenity, keďže literatúru Dilthey považoval za relevantnú pri riešení svetonázorových otázok. Prostredníctvom literatúry je v zmysle filozofických dejín ideí (Ideengeschichte) možné rekonštruovať proces svetonázorových premien[vii]. Odnožami dejín ducha sú aj dejiny problémov (Problemgeschichte)[viii] alebo dejiny štýlu (Stilgeschichte), ktoré skúmajú formálne vlastnosti literárnych diel v kontexte dejín umenia[ix]. Avšak podstatná pozornosť sa venuje ideovým obsahom literatúry, čo citeľne obmedzovalo proces etablovania formalistických postupov pri analýze textu[x].

Dejiny štýlu narábajú s kategóriami ako „forma“ alebo „štruktúra“, ale aj Dilthey používa tieto kategórie ako spôsob vyjadrenia zážitku, resp. estetického prežívania, možných estetických idiosynkrázií.

Prechod od abstraktných dejín ducha k analýze literárnych foriem typických pre istú epochu najlepšie demonštruje Fritz Strich[xi], ktorý sa ako prvý podujal porovnať štýly dvoch sčasti súčasne existujúcich epoch – klasiky a romantizmu. Strich hľadá formálne ekvivalenty ideových obsahov oboch epoch. Ale už Strich, podobne ako neskôr Emil Staiger, hľadá nemennú formu, špecifické manifestácie večnej základnej formy – a práve v štýle vidí „temporálny prejav nadčasového človečenstva“[xii]. Strich posunul dejiny ducha smerom k analýze formálnych aspektov literatúry, smerom k dejinám literárnych foriem (Formgeschichte). Podobným spôsobom postupoval Emil Ermatinger, ktorý sa pokúšal dejiny autorských svetonáhľadov prepojiť s dejinami literárnych foriem. Aj Ermatinger vníma literárnu formu ako vyjadrenie svetonáhľadov, pričom vonkajšia forma sprostredkúva vnútorné prežívanie autora.[xiii] V jeho spise Das dichterische Kunstwerk (Básnické umelecké dielo) však nejde o básnické dielo ako médium poznania, ale skôr o predpoklady jeho vzniku, ktoré situuje do básnika.

V kontexte dejín ducha sa vyvinul aj štýlovo-typologický smer, sústreďujúci sa na umelecký charakter literatúry, na formálne vlastnosti umeleckého diela, pričom využíva kategórie dejín umenia.[xiv]. Na rozdiel od Ruskej formálnej školy ale ťažisko výskumu spočíva v analýze prejavov ducha, teda literárnych obsahov. Rozvinutie formalistických metód analýzy textu preto nebolo  možné[xv].

Od 20. rokov 20. stor. veľké syntézy dejín ducha nahrádzajú menšie práce venujúce sa dejinám štýlov alebo dejinám druhov a žánrov. V neskorých 20. rokoch 20. storočia postupne dochádza ku korumpovaniu dejín ducha a ich využívaniu na obrodu duchovných síl nemeckého národa a neskôr v službách ideológie Tretej ríše.

V roku 1923 bol založený orgán s koncepčným ťažiskom na dejinách ducha, odborný časopis „Deutsche Vierteljahrsschrift für Literaturwissenschaft und Geistesgeschichte“. Bol ideou W. Diltheya, avšak realizovali ju až Erich Rothacker a Paul Kluckhohn. Ide o interdisciplinárne orientované fórum, ktoré podnecuje výmenu medzi filozofiou, historiografiou, sociológiou a literárnou vedou.

V nemeckej literárnej vede neskôr dochádza k úplnému vyňatiu literárneho diela z dejinných kontextov a etablovaniu fenomenologicky fundovanej imanentnej interpretácie. To znamenalo koniec dejín ducha v Nemecku.