Dadaizmus
Explikácia pojmu
Dadaizmus
je avantgardné kultúrne hnutie, ktorého zástanci odmietali estetický kánon a
tradičné umenie ešte s väčšou vehemenciou než futuristi. Dadaisti zavrhovali
minulosť a robili to pomocou výsmechu, humoru a na základe presvedčenia, že
umenie by malo byť vo svojej podstate slobodné, inštinktívne a nemalo by
podliehať diktátu rozumu. Hnutie uplatňovalo tieto princípy v rozličných
umeleckých formách, vo vizuálnom umení, v grafike, v literatúre a divadle.
Keďže išlo o revolučný prístup k umeniu, založený na úplnom oslobodení sa od
akýchkoľvek podnetov, jeho predstavitelia predpokladali, že hnutie bude mať
krátky život a naozaj, hnutie aktívne pôsobilo od roku 1916 do približne
polovice dvadsiatych rokov (medzi literárnymi kritikmi ešte stále nepanuje
zhoda o dĺžke jeho trvania). Hnutie sa zrodilo v Zürichu, odkiaľ sa
prostredníctvom literárnych krúžkov rozšírilo nerovnomerne do Európy a
zapustilo korene predovšetkým v Nemecku, Francúzsku a Taliansku.
Mohli
by sme povedať, že zakladatelia hnutia so storočným oneskorením aktualizovali
Schillerovu preromantickú koncepciu umenia ako hry, hoci pravdepodobne si to
ani neuvedomovali, no chýbal im revolučný náboj futuristov a surrealistov. Vo
futurizme a surrealizme provokatívnosť slúžila ako nástroj odmietnutia celého
kultúrneho systému, jedného typu estetiky, ktorú mal nahradiť nejaký nový
alternatívny systém. Hans Richter vo svojich pamätiach pripomenul, že „hnutie
dada nemalo vôbec žiadny program, […] čo dodalo hnutiu výbušnú silu rozletieť
sa na všetky strany a neusilovať sa pritom dosiahnuť nič na poli estetiky
alebo spoločnosti.“ (Richter, 1966, s. 40)
V
dadaizme kritika dobovej kultúry nepredpokladala, že bude nahradená novou
kultúrou. Nebolo by to v súlade s podstatou hnutia, ktoré umeniu nepriznávalo
hodnotu a odmietalo, že by umenie mohlo prinášať posolstvo. Dadaizmus sa od
začiatku profiluje ako vyslovene skeptické hnutie, jeho jediným cieľom je
odmietanie. Podľa Picabia umenie je „liek pre idiotov. Dada nechce nič, nič,
nič. Chce len, aby ľudia vraveli: nechápeme nič, nič, nič.“ (Picabia, 1920, s.
1)
Prví
dadaisti neprestali zavrhovať meštiansku kultúru, časom sa ich postoj ešte radikalizoval,
čo bolo isto spôsobené aj hrôzami prvej svetovej vojny, ktoré zmietali Európou.
Pre predstaviteľov hnutia bol neprijateľný militarizmus a násilie, čím sa
radikálne líšili od futuristov. Je prirodzené, že takéto antimilitaristické hnutie sa zrodilo
práve v politicky neutrálnej krajine, akou bolo Švajčiarsko. Konkrétne v
židovskej štvrti Zürichu, v kozmopolitnom meste (prví členovia hnutia neboli
Švajčiari), kde sa stretávali pacifisti, muži, ktorí odmietli ísť do vojny,
dezertéri. Hoci hnutie nebolo nikdy hierarchicky usporiadané, od začiatku
vystupoval do popredia Tristan Tzara, rumunský žid žijúci prevažne vo
Francúzsku a Hugo Ball, pôvodom Nemec, ktorý prišiel do Zürichu ako dezertér.
Tzaru považovali za charizmatickú postavu hnutia a Ball bol vnímaný ako ideológ
dadaizmu. Za zakladateľov hnutia pokladáme Rumuna Marcela Janca, Alsasana Hansa
Arpa, jedinú Švajčiarku Sophiu Taeuberovú, ktorá sa stala Arpovou ženou a Nemca
Richarda Huelsenbecka. Podľa niektorých literárnych kritikov hnutie začalo
oficiálne svoju činnosť v súvislosti so zahájením činnosti kabaretu Voltaire
Huga Balla, podľa iných sa začiatok činnosti hnutia spája s dátumom 14. Júla
1916, keď sa konal prvý dadaistický večer v spomínanom kabarete. Pokiaľ ide o názov
dada, ten sa objavil prvý raz v jedinom čísle časopisu hnutia nazvanom Dada
ešte v júni 1916. Názov dada vyvolal vlnu špekulácií o pôvode, niekto tvrdil,
že ide o umelecké meno jednej tanečnice, iní tvrdili, že názov pochádza od
slova áno v ruštine, rumunčine alebo od slova tam v nemčine, iní odvodzovali
pôvod od džavotania bábätiek, dokonca niekto videl spojitosť so slovom
označujúcom chvost posvätnej kravy v nárečí senegalského kmeňa „kru“. Podľa svedectva
Richarda Huelsenbecka, ktorá sa
ocitla v Antológii dadaistických umelcov a básnikov zostavenou
americkým maliarom Robertom Motherwellom slovo dada našiel Hugo Ball, keď
otvoril slovník a náhodou natrafil na slovo označujúce detský výraz pre koníka.
Tento detský výraz mohol evokovať nový začiatok pre umenie, ktoré nebude
odkazovať na minulosť. Viac ako význam slova zavážil ale fakt, že vzniklo
náhodou, s čím súhlasil aj Tristan Tzara.
Práve Tzara ponúkol vysvetlenie,
ktoré sa najviac zhoduje s ideológiou hnutia, keď tvrdil, že „dada neznamená nič“, no objavilo sa až v manifeste z roku 1918.
Po
skončení vojny mnohí dadaisti pokračovali v činnosti a šírili princípy dadaizmu
prostredníctvom dadaistických večerov, vydávali mnoho časopisov a manifestov,
ktoré vzbudzovali záujem u mnohých literárnych kritikov. Bola to z veľkej časti
zásluha Tristana Tzaru, ktorý od zurišských začiatkov udržiaval intenzívnu
listovú výmenu s významnými francúzskymi kritikmi a umelcami. Silná skupina
dadaistov uprednostnila Nemecko a svoju činnosť sústredili hlavne do
Berlína, Hannoveru a Kolína. Práve nemeckí dadaisti vymysleli inštalačné
umelecké techniky a začali ich používať. Pripomíname predovšetkým objekty Merz Kurta Schwittersa, ktoré boli predchodcami
moderných umeleckých inštalácii. Ide o techniku asambláže, čiže hromadenie
odpadových materiálov, predmetov dennej potreby, ako napríklad gombíkov,
cestovných lístkov a cigaretových ohorkov, pričom ich nové usporiadanie tieto
predmety zachráni pred zničením a zabudnutím.
Dadaisti
prevzali mnohé prvky od futuristov, čerpali predovšetkým z manifestu
Oslobodené slová, ktorý Hugo Ball dostal priamo od Marinettiho
a dadistický časopis „Kabaret Voltaire“ uverejňoval tiež Marinettiho básne
a aj básne iných futuristov. Princípy uvedené v manifeste ale
dadaisti prispôsobili duchu dada. Z futuristickej básnickej tvorby
prevzali odmietanie literárnych konvencií, slová kombinovali tak, že ignorovali
interpunkciu a pravopisné pravidlá, reprodukovali zvuky a fyzické
tvary. Zahájili proces, ktorý viedol k odstráneniu literárneho ja,
a dadaisti ho doviedli až do krajnosti prostredníctvom stále
abstraktnejšej tvorby, postavenej na náhode, ktorá je predchodcom
surrealistickej tvorby (Finzio, 2018).
Dôležitými
pre vývoj experimentálneho umenia budúcich desaťročí boli fotomontáže Raoula
Hausmanna, ktorý nadviazal na tradície jedného z baltských ostrovov, kde bolo
zvykom povkladať do litografie s vojenským motívom obrazy rodinných
príslušníkov a príbuzných, ktorí odišli do vojny. Túto techniku pokladajú za
novšiu verziu koláže, zaujímavé výsledky pri jej použití dosiahol Max Ernst.
O
rozkol s meštianskou spoločnosťou išlo predovšetkým nemeckým dadaistom, nechali
sa pritom inšpirovať myšlienkami Tristana Tzaru, ktoré boli uverejnené v
manifestoch z rokov 1918 a 1920, a uverejnili iniciatívu Pracovný atlas pre dadaistov v ktorom sa žiadalo, že dadaisti sa
včlenia do meštianskej kultúry ako trójsky kôň a zvnútra ju rozložia. Tzara
túto iniciatívu podporil a keď sa presťahoval do Paríža roku 1920, získal do
radov dada mnoho osobností: Francisa Picabia, André Bretona, Luisa Aragona,
Philippa Soupaulta, Raymonda Radigueta, ktorí neskôr vytvoria jadro
surrealizmu.
Dadaisti
nevytvárali homogénnu skupinu a členovia prichádzali a odchádzali. Berlínčania
sa vyznačovali oveľa radikálnejšími myšlienkami než ostatní dadaisti, v
politickej oblasti mali blízko k extrémnej ľavici a prikláňali sa ku komunistickej
strane alebo Spartakovej lige a nakoniec v umeleckej oblasti ich zaujímala
estetika škaredosti, estetika vyjadrujúca vojnové hrôzy, ekonomické ťažkosti a
spoločenské problémy dobového Nemecka. Spolu s dadaistami z Kolína obdivovali
neoexpresionisticé umenie, čo vyvolalo odpor u ostatných členov, predovšetkým
Maxa Ernsta. Max Ernst sa obrátil na Paríž, kde veľmi oceňovali novátorstvo
jeho fotomontáží, kde nevyzdvihovali poetiku škaredosti, ale revolučnú krásu,
prepojenie objektívnej skutočnosti s umeleckým dielom. Najväčší rozpor sa
vytvoril medzi Tzarom a Bretonom. Tzara bol pevne presvedčený, že dadaizmus by
si mal zachovať svoj radikalizmus, kým Breton stále ovorenejšie tvrdil, že
dadaizmus je len dočasný jav a postupne dospel dokonca k presvedčeniu, že s
dadaizmom treba skoncovať. Konflikt medzi oboma sa natoľko vyostril, že po
skončení jednej Tzarovej divadelnej hry roku 1923 sa Breton s Tzarom pobili.
Roku 1924 Breton vydal svoj prvý surrealistický manifest, čím fakticky spečatil
koniec dadaizmu, hoci niektoré aktivity dadaistov ešte pretrvávali niekoľko
mesiacov.
Dadaizmus
v Európe skončil, no mimo Európy ešte nejaký čas fungoval. V Spojených štátoch
umelci činní vo výtvarnom umení prevzali niektoré princípy dadaizmu. Ide o
franko-španielskeho umelca Francisa Picabia, majiteľa galérie Alfreda Sieglitza
a najmä francúzskeho maliara Marcela Duchampa, ktorý patril v šesťdesiatych
rokoch k zakladateľom neo-dadaistického hnutia Fluxus.
Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-20-0179
Bibliografia
BIGSBY, Christopher W. E.: Dada & Surrealism. London and New York: Methuen, 2018 (1st ed. 1972)
1966)
FINZIO, Luigi Paolo: Astrattismo e dadaismo: poetiche dell’antilirico. Roma: Bibliotheka, 2018
HINGINS, Hannah: Fluxus Experience. Berkeley-Los Angeles: University of California press, 2002
RICHTER, Hans: Dada Arte e antiarte. Milano: Mazzotta, 1966 (orig.: Dada Kunst und Antikunst. Köln: 1964)
SERAFINI, Giuliano: Surrealismo. Firenze: Giunti, 2015
PICABIA, Francis: Manifeste Dada, in 391, Parigi, 12 marec 1920