Črta

ČRTA – kratší prozaický žáner publicistického charakteru, reflektujúci skutočné osoby, udalosti, javy a veci, ktoré existovali alebo existujú v reálnom živote. Vyznačuje sa voľnejšou kompozíciou, stručným a výstižným popisom, ide o bezprostrednú reakciu autora na konkrétne spoločenské udalosti doby. Pohybuje sa na rozhraní beletrie a žurnalistiky, zachováva si prvky obrazného rozprávania. Stavba črty je charakteristická  silnou pozíciou rozprávača, polemickosťou, kritickosťou, konfliktným či moralizujúcim podtónom s prvkami irónie a satiry. Ako epický literárny žáner sa vyznačuje podobnými vlastnosťami ako poviedka, avšak má jednoduchšiu kompozíciu, dôraz kladie na dokumentárnosť, má blízko tiež k cestopisu.   

      Počiatky črty ako žánru sa objavili v satirických časopisoch osvietenského Anglicka, odkiaľ ich prevzala nemecká, talianska a ruská žurnalistika s cieľom zachytiť pestrosť každodenného života obyvateľstva. V 18. storočí sa autori začali zameriavať na kritiku spoločenských pomerov s nádychom ostrej satiry až výsmechu. Špecifickým typom črty boli  série poviedok Honoré de Balzaca - Scény zo života parížskeho, Scény zo života vojenského, Scény zo života politického, ktoré predznačili charakter jeho monumentálneho diela Ľudská komédia  (1830-48). Námetom budúcich románov W. M. Thackeraya sa stali jeho črty Kniha snobov (1847). Cykly Charlesa Dickensa Bozove črty (1836), zamýšľané ako „náčrtky“ skutočného života a mravov (zaujímala ho najmä kriminalita obyvateľstva), zároveň priniesli do anglickej publicistiky tzv. kinematografický pohyb, kedy sa detailný moment pozorovania reality strieda s fantastickými obrazmi, čo vyvolalo veľký záujem čitateľov. Ruská „fyziologická črta“ (termín použil ako prvý Balzac, rozšíril sa  najmä vo Francúzsku a v Rusku) predstaviteľov tzv. naturálnej školy využívala metódy prírodných vied v sociologických „sondách“ do života  veľkomesta - zborníky Fyziológia Petrohradu (1845) a Petrohradský zborník (1846). V slovenskej literatúre v žánri črty rezonujú predovšetkým diela Jozefa Gregora Tajovského, Martina Kukučína a Jozefa M. Hurbana, v modernej próze 20. storočia boli za majstrov reportáže a dokumentaristiky považovaní autori Dominik Tatarka, Ladislav Mňačko, Rudolf Fabry a i.