Crossover

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Explikácia pojmu

CROSSOVER (z angl. crossover = prekríženie, križovanie, priechod) označuje také príbehy rôznej mediálnej proveniencie, v ktorých dochádza k vzájomnej interakcii postáv diel rôznych autorov, resp. postáv rôznych diel toho istého autora. Za crossover možno pokladať aj kríženie osudov fiktívnych a historických, resp. reálnych postáv v rámci jedného príbehu.

 ---

 Crossover je špecifickým prípadom parciálnej intertextuality, keďže sa zakladá na čiastočnej fúzii samostatných fikčných možných svetov a vedie k vzniku nových – tematicky, žánrovo či štylisticky hybridných útvarov. Hybnou silou týchto sujetotvorných procesov je migrujúca postava, ktorá prekračuje hranice svojho vlastného univerza, vstupuje na cudzie územie, čo sa potom stáva zdrojom zvláštnych, nezvyčajných, niekedy až bizarných a absurdných stretnutí, konfliktov a rozuzlení. Aj z toho dôvodu crossover často vyúsťuje do paródie autora, diela či žánru, ale môže smerovať aj skôr k pastišu.

 

Postup medzitextovej migrácie postavy sa okrem literatúry využíva aj v komiksoch, filmoch, televíznych seriáloch a počítačových hrách, má teda transmediálnu platnosť. Crossover je rozšírený hlavne v populárnej kultúre, v rámci nej je typickým žánrom či subžánrom fanúšíkovskej literatúry (fan fiction). 

 

Za predchodcami crossoveru sa považujú cykly, spájajúce slávnych hrdinov mytologických príbehov, legiend a folklóru (Iasón a Argonauti, rytierske romány Chretiena de Troyesa), ďalej scény z podsvetia, ktoré obsahujú rozhovor s duchmi veľkých osobností histórie, filozofie a umenia (Vergilius: Aeneis, Dante: Divina Commedia) (Nevins 2001). Bližšie k dnešnej podobe žánru sú románové alebo poviedkové cykly vytvorené jedným autorom, ktoré na seba nadväzujú prostredníctvom putujúcich postáv a obyčajne sa odohrávajú v približne rovnakom prostredí. Takýto model tzv. autocrossoveru vytvoril Honoré de Balzac s ambicióznym cyklom románov, noviel a poviedok La Comédie humaine (1829-1850), na neho potom nadviazal svojimi románmi, sledujúcimi osudy jednej rodiny Émile Zola (Les Rougon Macquart, 1871-1893). V týchto prípadoch sa návrat hlavných, vedľajších či epizodických postáv a kríženie ich osudov používa s cieľom podať čím komplexnejší obraz súdobej spoločnosti a vzbudiť v čitateľovi pocit, že sa pohybuje (už) v známom svete. Poukazuje to na úzke spojenie postavy s tematickou kategóriou priestoru. Implicitný crossoverový charakter má tvorba autorov, u ktorých sa priechodnosť naratívnych svetov samostatných diel permanentne a vzájomne naznačuje prostredníctvom intertextuálnych alúzií na kľúčové postavy, miesta a udalosti (Jules Verne, Stephen King).

 

Prvé crossover príbehy v dnešnom slova zmysle vznikli v 19. storočí, resp. na prelome 19. a 20. storočia, ich ozajstný rozkvet však zaznamenávame až v druhej polovici 20. storočia v rôznych žánroch a médiách populárnej kultúry, prednostne vo fanúšíkovskej literatúre.

 

Na základe druhu interakcie postáv možno vyčleniť dva základné typy crossoveru: team up crossoverversus crossover. (1) K team up crossoverom patria príbehy, v ktorých sa stretávajú populárni hrdinovia buď rovnakého žánru alebo odlišných žánrov, aby vytvorili skupinu fyzicky či intelektuálne výnimočných, a to so zámerom úspešne čeliť rôznym, najčastejšie celému svetu hroziacim nebezpečenstvám alebo vyriešiť zložité, nevysvetliteľné záhady. Prvým takýmto dielom boli parodicky ladené krátke poviedky Carolin Wells o slávnych neomylných detektívoch združenia Society of Infallible Detectives (1912-1917), tradícia zoskupenia populárnych veľkých detektívov pokračuje dodnes (Barsi Ödön: Egy lélek visszatér, Carlo Fruttero – Franco Lucentini: La veritá sul caso D., Dana Kapitáňová: Vražda v Slopnej). Postavy team up crossoverov sa často vyberajú z časovo vymedzeného okruhu diel, ako je to v prípade komiksovej série Alana Moorea és Kevina OʼNeilla The League of Extraordinary Gentleman (1999-), kde vytvárajú skupinu výnimočných protagonisti dobrodružných, strašideľných a krimiálnych príbehov anglickej literatúry 19. storočia. Na podobnom princípe stavia svoj románový debut Theodora Gross (The Strange Case of Alchemist´s Daughter, 2017), ibaže si zvolila ženské postavy rovnakých a podobných románov a poviedok tohto obdobia. Vo svete komiksov je spojenie superhrdinov s výnimočnými schopnosťami rozšírený už od štyridsiatich rokov 20. storočia: Avengers (1. časť 1963), Secret Wars (1984-85). Treba dodať, že združenie hrdinov do nového príbehu nie v každom prípade sa spája s dobrými úmyslami a ušľachtilými cieľmi: v comicsovej sérii Acts Of Vengeance (1989-1990) sa pod vedením Lokiho spoja zloduchovia rôznych komiksových príbehov s úmyslom zničiť superhrdinov. (2) V prípade versus crossover ide o konfrontáciu žánrovo typických protagonistov, ktorý sa vďaka intencii tvorcov ocitajú v pozícii vzájomného nepriateľa. Často je to súboj pozitívnych a negatívnych postáv (Lorent D. Estleman: Sherlock Holmes vs. Dracula, 1978, Lois H. Gresh: Sherlock Holmes vs. Cthulhu, 2017), ale antagonistami sa môžu stať aj nositelia rovnakých ideológií a naratívnych funkcií (napr. v komiksoch Superman vs the Amazing Spider-man, Batman vs Superman). Tento postup sa často sa využíva aj v hororových alebo v sci-fi filmoch: Frankenstein meets the Wolf Man (1943), King Kong vs. Godzilla (1962), Freddy vs. Jason (2003), Alien vs. Predator (2004).  

 

V odbornej literatúre sa crossoveru najpodrobnejšie venuje v rámci výskumu fan fiction, či už ide o historické (Nevins 2011), žanrovo-typologické otázky (Derecho 2006, Perzyńska 2015, Jankowiak 2013), o špecifiká intertextuálnych vzťahov (Abbasová, 2018, s. 71-95.) a transformatívnych postupov svetotvorby (Samutina 2016), alebo o spôsoby a motivácie prepisu kanonických fikčných univerzov fanúšikmi (Flynn 2010, Ciotti 2011). Crossover však úzko súvisí aj s teoretickými otázkami postavy a spojovaním, resp. krížením príbehových svetov, s ktorými sa zaoberá naratológia, teória fikcie (Margolin 2017) a literárna semiotika (Benyovszky 2015).

Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy  č. APVV-20-0179

Bibliografia

ABBASOVÁ, Veronika: Fanfikce. Ženská literatura nového věku. Praha: Univerzita Karlova, 2018.
BENYOVSZKY, Krisztián: Semiotika literárnej postavy. Prípad crossover. In Teplan, D. (ed.): Semiotika literatúry. Teoretické východiská a súčasné dilemy. Nitra: UKF v Nitre, 2015, s. 230-243.
CIOTTI, Fabio: Fan fiction, letteratura arcontica e mondi possibili. In Testo & Senso, 2011, č. 12. Dostupné na internete:
https://art.torvergata.it/retrieve/handle/2108/106657.2/277629/68-172-1-PB.pdf
DERECHO, Abigail: Archontic Literature: a Definition, a History and Several Theories of Fan Fiction. In Hellekson,K. – Busse, K. (eds.): Fan Fiction and Fan Communities in the Age of the Internet: New Essays. Jefferson, North Carolina: Mcfarland, 2006, s. 61-78.
FLYNN, Julie: Dean, Mal and Snape Walk into a Bar: Lessons in Crossing Over. In Urbanski, H. (ed.): Writing and the Digital Generation. Essays on New Media Rhetoric. Jefferson, North Carolina – London: McFarland & Company, Inc., Publishers, 2010, s. 132-134.
JANKOWIAK, Daria: Fanfikcja jako przykład instrumentalizacji literatury, czyli niespodziewane (z)użycie tekstów literackich. In Litteraria Copernicana, 2013, č. 12, s. 105-117.
MARGOLIN, Ugo: Postavy a jejich verze. In Mihailescu, C. A. – Hamarnen, W. (eds.): O fikci nově. Praha: Akademia, 2017, s. 153-181.
NEVINS, Jeff: On Crossovers. 2001. Dostupné na internete: http://ratmmjess.tripod.com/crossovers.html
PERZYŃSKA, Anna: Literackie zabawy w środowiskach fanowskich. Studium przypadku. In Teksty Drugie, 2015, č. 3, s. 246-260.

<< späť