Climate fiction

Climate fiction alebo cli-fi je žánrové označenie umeleckej literatúry, najmä prózy (zväčša poviedok a románov), ktorá tematizuje fenomén klimatickej zmeny.[i] Môže pritom ísť o realistický aj špekulatívny typ prózy, ktorá sa inšpiruje poznatkami z klimatológie a ekológie; odohrávať sa môže v minulosti, prítomnosti či v budúcnosti, často obsahuje znaky science fiction, špekulatívnej fikcie, dystopického či utopického románu. Cli-fi teda literárne stvárňuje príčiny, znaky alebo dôsledky klimatickej zmeny ako prírodného aj spoločenského javu.

Termín cli-fi, climate fiction, odvodený od sci-fi, science fiction, uviedol do diskurzu novinár a klimatický aktivista Dan Bloom v rokoch 2007 – 2008. Od nasledujúceho desaťročia sa toto označenie začalo uplatňovať najmä prostredníctvom teoretikov a teoretičiek ekokriticizmu na súčasné, ale retroaktívne aj na staršie diela (napr. Julesa Verna, J. G. Ballarda, Franka Herberta, Octavie E. Butler, ale i Margaret Atwood a i.).

Od 90. rokov 20. storočia sa vedecké poznatky o antropogénnej, teda človekom zapríčinenej klimatickej zmene dostávajú do širšieho spoločenského, politického aj kultúrneho diskurzu. Na túto situáciu reagovala aj literatúra, a od začiatku 21. storočia mnohí autori a autorky klimatickej fikcie píšu s aktivistickým zameraním v nádeji, že upozornia svoje publikum na vážnosť hrozby a potrebu okamžite konať. Podľa Caren Irr diela cli-fi spájajú didaktický a na problém orientovaný prístup aktivistickej beletrie s bujným opisom a zvláštnosťou, špecifickosťou miesta (site specificity) romantického opisovania prírody (nature writing). Ako však podotýka, „hoci je cli-fi rozhodne súčasná a venuje sa vytváraniu nových príbehov adekvátnych pre súčasné podmienky, kritika venovaná tomuto žánru starostlivo dokumentuje pretrvávanie národných, maskulinistických a antropocentrických tendencií v niektorých jeho hlavných dielach“[ii] (2017).

Matthew Schneider-Meyerson píše o prepojení cli-fi na ekokritické myslenie, keď sa „od polovice druhého desaťročia 21. storočia identifikácie, analýzy a diskusie o klimatickej fikcii stali bežným spôsobom, ako ekokritická a environmentálno-humanitnovedná odborná verejnosť uplatnili svoje vedomosti a schopnosti v súvislosti s klimatickou krízou. Tvrdili, že klimatické zmeny v konečnom dôsledku nespôsobujú osobné voľby životného štýlu alebo konkrétne politiky, ale svetonázory, hodnoty a priority, ktoré sú vštepované a legitimizované dominantnými kultúrnymi naratívmi“[iii] (2020, 337). Preto podľa neho môže klimatická fikcia zohrávať rozhodujúcu úlohu pri rozpoznávaní, chápaní a preciťovaní katastrofickej trajektórie, na ktorej sa nachádzame, a pri vytýčení inej cesty vpred.

Indický spisovateľ Amitav Ghosh vyjadril vo svojej knihe The Great Derangement: Climate Change and the Unthinkable (2016) znepokojenie, že klimatická zmena je v súčasnej literatúre prítomná v omnoho menšej miere než vo verejnom diskurze, pričom však zastáva názor, že ak od nás klimatická kríza čosi žiada, tak sú to predstavy iných foriem ľudskej existencie, čomu podľa neho literatúra zodpovedá najlepšie. Extrémne klimatické zmeny nemožno podľa neho popísať „realistickými“ žánrami, ktoré opisujú každodenné pravdepodobnosti: naopak, nepravdepodobnosť v podobe radikálne extrémnych poveternostných udalostí a nie-ľudskej Prírody, ktorá je vnímavá a proaktívna, si vyžadujú žáner cli-fi.

Formálnym otázkam žánru cli-fi sa venujú i Andrew Milner a J. R. Burgmann v štúdii „A Short Pre-History of Climate Fiction“ (Krátka prehistória klimatickej fikcie, 2018). Argumentujú, že cli-fi nie je samostatným žánrom, ale skôr subžánrom sci-fi, pretože texty a tí, čo cli-fi praktizujú, 1) sa vzťahujú prvorado na „výberovú tradíciu“ sci-fi a 2) „vyjadrujú ,štruktúru pocituʻ, ktorá prisudzuje ústredné postavenie vede a technológii, v tomto prípade zvyčajne vede o klíme“[iv] (1). Autori delia texty cli-fi podľa toho, či predstavujú extrémnu zmeny klímy ako antropogénnu (zavinenú ľudským pôsobením, kam by spadal aj subžáner cli-fi), teogénnu (teda zavinenú božstvom, ako napr. príbeh o potope v Biblii), geogénnu (zavinenú geologickou činnosťou Zeme, napr. zemetrasením, výbuchom sopky a pod.) alebo xenogénnu (zavinenú cudzími bytosťami, „votrelcami“).

Okrem štúdií, ktoré opisujú formálne a štrukturálne znaky cli-fi či ich ideové ukotvenie, vznikajú aj práce o ich recepcii a potenciálnom vplyve tejto prózy na čitateľstvo, ale aj širšie na environmentálne povedomie a politiky. Popri mierne pozitívnom dopade krátkej prózy a trvácnejšom efekte väčších epických foriem, ako je román, na presvedčenia a postoje k téme globálneho otepľovania u čitateľstva Matthew Schneider-Mayerson (2018) podotkol, že „klimatické fikcie by mohli viesť k tomu, že niektorí ľudia si budú spájať klimatické zmeny s intenzívnymi negatívnymi emóciami, čo by mohlo byť kontraproduktívne pre snahy o environmentálnu angažovanosť alebo presvedčenia“[v] (473). Aj v ďalšom výskume Schneider-Mayerson ukazuje, že klimatické fikcie môžu byť efektívne vo výchove o témach klimatickej zmeny, nespravodlivosti, migrácie a viesť k empatizácii s ich obeťami, no do úvahy treba brať aj „reakčnú“ čitateľskú odpoveď na dystopické klimatické naratívy (2020).