Citát

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Zitat (D)

Explikácia pojmu

Citát je doslovné prevzatie ľubovoľne rozsiahlej časti písomného alebo ústneho jazykového prejavu do iného komunikátu v písomnej či ústnej podobe, ktoré zväčša sprevádza údaj o autorovi citátu a zdroji. V súčasnej literárnej vede je citát jednou z foriem intertextových vzťahov. Pojem sa však uplatňuje aj v iných disciplínach, najmä lingvistike, masmediálnych štúdiách a vedách o umení. Hovoríme o hudobnom, filmovom, architektonickom či výtvarnom citáte. V takomto prípade ide o nepozmenené prevzatie jednej časti umeleckého diela do iného diela. V rámci intermediality možno v literárnom texte citovať aj diela z iných druhov umenia (napr. notový zápis alebo fotografiu), rovnako možno v diele z iného druhu umenia citovať literárny text (napr. verše básne vo filme). Pri interdiskurzivite dochádza v literárnom texte často k citovaniu vecných, najmä odborných textov.

 

Slovo „citát“ pochádza z latinského „citare“ vo význame „zavolať, predvolať niekoho“. V slovenčine má sloveso „citovať“ dodnes aj hovorový a zastaraný význam „predvolávať, predvolať niekoho v úradnej veci“ (Slovník súčasného slovenského jazyka 2006). V tomto administratívno-právnom význame je sloveso doložené koncom 16. storočia, od druhej polovice 17. storočia existujú doklady aj o význame „uvádzať, uviesť cudzí výrok“ (Historický slovník slovenského jazyka 1991 –  2008).

Tento dnes najbežnejší význam  je základom použitia pojmu v literárnej vede, pre ktorú je citát jednou z foriem intertextových vzťahov. (Pozri Intertextualita) Podľa Gérarda Genetta, ktorý intertextualitou rozumie „vzťah koprezencie medzi dvoma alebo niekoľkými textami, t. j. [...] efektívnu prítomnosť jedného textu v druhom“ (Genette 1982, 8),[1] je citát najjednoduchšou a najviac doslovnou formou z trojice ním vymedzených intertextových vzťahov – citát, alúzia, plagiát (pozri 8).

Od alúzie a parafrázy sa citát odlišuje doslovnosťou, od plagiátu deklarovaním vzťahu k citovanému komunikátu. Na rozdiel od citátu vo vecných textoch, najmä v objektívnych štýloch (náučný a administratívny štýl) a subjektívno-objektívnych štýloch (publicistický, rečnícky a esejistický štýl), v ktorých sa vyžaduje deklarovanie vzťahu k citovanému uvedením autora citátu a citovaného zdroja, pri citáte v literárnom texte však nie je povinné uvedenie týchto skutočností. Deklarovanie vzťahu k citovanému sa môže realizovať aj v podobe všeobecného explicitného upozornenia na to, že sa cituje. Toto deklarovanie chýba pri plagiáte ako protiprávnom osvojení si cudzieho duchovného vlastníctva.

Znakom deklarovania vzťahu k citovanému komunikátu sú v napísanom texte najčastejšie úvodzovky, niekedy aj iný typ písma (najmä kurzíva). V ústnom jazykovom prejave sa citát okrem explicitného upozornenia na akt citovania deklaruje neverbálnou komunikáciou (napr. gestami), prípadne aj paralingválnymi prostriedkami (napr. tempom reči, hlasovým registrom).

Medzi intertextovými vzťahmi má citát osobitné postavenie aj preto, že citovanie sa môže stať štruktúrnym prvkom celého textu a aj konštruktívnym prvkom jeho produkcie. Takto vznikli samostatné žánre (cento) alebo techniky písania založené na citáte (koláž, montáž). Spomedzi paratextov (pozri Paratextualita) je citát obligátnym znakom motta a ako fakultatívna súčasť iných paratextov (napr. názov diela a venovanie) môže osvetľovať súvis diela s literárnou tradíciou či poskytovať kľúč k interpretácii diela. Vďaka autocitátom, pri ktorých autor doslovne preberá časť z jedného svojho diela do druhého, môžu vyniknúť vzťahy medzi jednotlivými dielami autora (pozri Schweikle 2000, 511).

Vladimír Macura upozorňuje, že zo semiotického hľadiska je citát indexovým znakom. Citát si v novom prostredí zachováva väzby k pôvodnému textu, čím dochádza ku konfrontácii citujúceho a citovaného diela (pozri 1984, 56). Toto však nemožno považovať za špecifickú vlastnosť citátu. Aj ostatné intertextové vzťahu sú indexovými znakmi metonymického charakteru, pri ktorých použitá časť odkazuje na celý pôvodný text.  

Hoci je slovo „citát“ doložené až od novoveku, literárny citát je zrejme taký starý ako literatúra sama. Antická rétorika tento pojem nepoznala, ale jav ním dnes označovaný sa bežne používal v podobe odvolávanie sa na autority. Stelesnením tejto praktiky bol v stredoveku  latinský pojem „auctoritas“. Citáty v stredovekých dielach pochádzali často z Biblie a iných náboženských textov. V ranom novoveku slúžili citáty ako doklad napodobňovania a adaptácie klasických, najčastejšie antických vzorov. Zároveň sa začali vydávať samostatné zbierky citátov zostavené na základe kompilačnej metódy. Od začiatku 18. storočia vzrástla úloha autorskej originality a koncom tohto storočia sa so vznikom autorského práva citáty stali predmetom duchovného vlastníctva (pozri Helmstetter 2007, 897). Nie je však celkom primerané tvrdiť, že citát sa začal vnímať až od 20. storočia ako „konštruktívny, štylistický a sémanticky produktívny prvok, ktorý vytvára a inscenuje vzťahy k literárnej tradícii“ (896).[2] Túto základnú funkciu platnú až dodnes spĺňajú už aj citáty autorov novších európskych literatúr 18. a 19. storočia. Od vzniku teórie intertextuality v 60. rokoch 20. storočia zažíva pojem „citát“ a citovanie samotné konjunktúru. Vo svojich koncepciách ho využívajú predstaviteľa  postštrukturalistických  teórií intertextuality. Podľa Julie Kristevy sa každý text buduje ako „mosaique de citations“ (1969, 146) –  „mozaika citácií“, Jacques Derrida používa pojem „greffe citationelle“ – „citačné štepenie“ (pozri Intertextualita). S pojmom účinne pracujú aj predstavitelia štrukturalisticko-hermenutických teóríí intertextuality. Okrem vyššie citovaného Genetta treba uviesť nemeckého anglistu Heinricha F. Pletta, ktorý považuje citát za ideálny objekt pre prípadovú štúdiu o ntertextualite, a v rámci „gramatiky citátu“ („grammar of quotation“) používa parametre kvantita, kvalita, distribúcia, frekvencia, interferencia a markery (pozri Plett 1991, 8 – 12). Od 60. rokov vznikajú aj samostatné monografie venované literárnemu citátu (napr. Meyer 1961; Compagnon 1979; Oraić Tolić 1990).



[1]„une relation de coprésence entre deux ou plusieurs textes, c′est-à-dire [...] la présence effective d′un texte dans un autre.“

 

[2] „konstruktives, stilistisches und semantisch produktives Element, das Bezüge zur literarischen Tradition stiftet und inszeniert“

Bibliografia

CITOVAŤ. In Slovník súčasného slovenského jazyka A – G, H – L, M – N z r. 2006, 2011, 2015. [online] [cit 09.01.2023] Dostupné na internete: https://slovnik.juls.savba.sk/
CITOVAŤ. In Historický slovník slovenského jazyka z r. 1991 – 2008. [online] [cit. 09. 01.2023] Dostupné na internete: https://slovnik.juls.savba.sk/
COMPAGNON, Antoine. 1979. La seconde main ou le travail de la citation. Paris: Seuil.
GENETTE, Gérard. 1982. Palimpsestes. La littérature au second degré. Paris: Seuil.
HELMSTETTER, Rudolf. Zitat. 2007. In Reallexikon der deutschen Literaturwissenschaft. Bd. 3. P – Z, eds. Jan-Dirk Müller et al., 896 – 899. Berlin – New York: de Gruyter
KRISTEVA, Julia. 1969: Le mot, le dialogue et le roman. In Sémiotiké. Recherche pour une sémanalyse, Julia Kristeva, 145 – 173. Paris: Éditions du Seuil.
MACURA, Václav. 1984. Citát. In Slovník literární teorie. 2. vydanie, ed. Štěpán Vlašín, 56. Praha: Československý spisovatel.
MEYER, Herman. 1961. Das Zitat in der Erzählkunst. Zur Geschichte und Poetik des europäischen Romans. Stuttgart: Metzler.
ORAIĆ TOLIĆ, Dubravka. 1990. Teorija citatnosti. Zagreb: Grafički zavod Hrvatske.
PLETT, Heinrich F. 1991. Intertextualities. In Intertextuality, ed. Heinrich F. Plett, 3 – 29. Berlin – New York: de Gruyter.
SCHWEIKLE, Irmgard. 2000. Zitat. In Metzler Literatur Lexikon. Begriffe und Definitionen. 2., prepracované vydanie, ed. Günther Schweikle – Irmgard Schweikle, 511. Stuttgart: Metzler.

<< späť