Chantefable

Pôvodom stredoveký žáner chantefable (pís. aj cantefable) možno charakterizovať ako genologickú kuriozitu, pretože v literárnom systéme, ktorý ho vyprodukoval, mal podľa zachovaných údajov len jedného reprezentanta. Všetky ostatné texty, ktoré autori či literárni historici zaraďujú do tejto triedy, sú buď imitáciami z 19. a 20. storočia, alebo umelo preklasifikovanými príkladmi z exotických literatúr, ako to bude ďalej vysvetlené. Medievalistika si teda dlhodobo kladie otázku, do akej miery je vôbec legitímne používať chantefable ako termín, ak o žánroch hovoríme s cieľom „zdôrazniť, že sa isté dielo včleňuje do tradície“[1] (Moran, 2018, s. 42, pozri aj s. 40). Na druhej strane sú však formálne aj štylistické črty existujúceho reprezentanta natoľko špecifické, že ho nemožno pričleniť k žiadnej etablovanej kategórii (ani k novele s lyrickými vsuvkami, ku ktorej má relatívne blízko). Text má názov Aucassin et Nicolette a napísal ho anonymný autor z pikardskej nárečovej oblasti (sever Francúzska) koncom 12. alebo začiatkom 13. storočia (Roques, 1929, s. XIII – XVI, sa prikláňa k neskoršiemu, Dufournet, 1984, s. 3, 21, zasa k skoršiemu dátumu). Jeho odpis zaberá fóliá 70r – 80v manuskriptu so signatúrou BnF, fr. 2168 zo zbierok Francúzskej národnej knižnice v Paríži. Naratívna osnova je vystavaná okolo ľúbostných peripetií a dobrodružstiev mladého šľachtica Aucassina a slúžky Nicolette, ktorá je v skutočnosti unesenou saracénskou (moslimskou) princeznou. Ide teda o vysoko konvenčné témy, ich spracovanie je však nekonvenčné.

Samotný termín chantefable má pôvod v záverečnom dvojverší diela, kde čítame: „no cantefable prent fin, / n’en sai plus dire“ (ed. Dufournet, 1984, kap. XLI, verše 24 – 25, dosl. naša chantefable sa končí, nemám viac čo povedať). Z etymologického hľadiska toto slovo poukazuje na hybridnosť textu, v ktorom by sa mal kombinovať spev (cant) a hovorený prejav (fable). Presný profil žánru je však dodnes predmetom diskusií. Pozorovania, ku ktorým sa dospelo, možno roztriediť na všeobecne akceptované, hypotetické a nepravdepodobné.

Prvá kategória sa opiera o rukolapné tvarové atribúty. V diele Aucassin et Nicolette sa pravidelne striedajú veršované pasáže (kapitoly) s prozaickými bez výraznejších estetických či rozsahových disproporcií. Prozaické časti (v počte 20) sú stručné a sú napísané „eliptickým a pestovaným štýlom“[2] (Dufournet, 1984, s. 13). Básnické časti (v počte 21) majú zo štruktúrneho hľadiska blízko k strofe hrdinských eposov – laisse. V jadre koncentrujú variabilný počet (zväčša) sedemslabičných veršov previazaných monoasonanciou a končia sa tzv. „osiroteným“ štvorslabičným veršom (vers orphelin) so zvukovo odlišnou klauzulou (pozri Roques, 1929, s. III – IV, XX – XXI). Podobne ako v eposoch, aj v chantefable boli strofy určené na prednes spevom. V manuskripte je totiž k prvým dvom veršom a k „osirotenému“ záverečnému veršu vždy pridaný notový zápis. Zaujímavé je, že formálna dvojdomosť nachádza svoj pendant aj v poetologickej rovine. Realistické výjavy v próze vytvárajú harmonický kontrapunkt k univerzu ideálov s implicitným metafyzickým a mystickým presahom, ktoré sa buduje vo veršovaných kapitolách (Rogger, 1954, s. 54 – 57).

K hypotetickým črtám chantefable patrí prepojenie s divadlom. Z vysokého podielu priamej reči možno usúdiť, že text bol určený na predstavenie za účasti jedného alebo viacerých hercov (Roques, 1929, s. III – VI; Roussel, 1999, s. 423; Dufournet, 1984, s. 9). Poukazujú na to aj didaskálie, ktorými sú v manuskripte odseparované jednotlivé kapitoly – kým k začiatkom strof je pripísané „or se cante“ (dosl. teraz sa spieva), prózu uvádza formulka „or dient et content et fabloient“ (dosl. teraz sa recituje, rozpráva a zhovára). Mario Roques (1929, s. V – VI) zachádza v úvahách do konkrétností a predpokladá, že predchodcom žánru bol tzv. mime, čiže dramatický útvar, ktorý eliminuje kulisy a „neživé“ vyjadrovacie prostriedky divadla a opiera sa len o gestá a hlas herca. Kurt Rogger (1954, s. 41 – 42) však namieta, že pre mime bol typický burleskný modus, ktorý nie je v diele Aucassin et Nicolette všadeprítomný, a pásmo narátora občas prevláda nad pásmom postáv. Hoci túto poslednú výhradu možno rovnako akceptovať i odmietnuť (zvlášť, ak rátame s prítomnosťou jedného herca), faktom ostáva, že dramatická povaha chantefable je prakticky neverifikovateľná.

K nepravdepodobným atribútom zaraďujeme niektoré tézy K. Roggera (1954, napr. chantefable ako žáner s ústrednou ženskou protagonistkou), ktoré vychádzajú zo subjektívnej interpretácie prameňa a ťažko ich vnímať ako konštitutívne prvky žánrovej matrice.

Zároveň však treba dodať, že žáner bol napriek svojej exkluzivite spriaznený s literárnymi diskurzmi, ktoré sa v 12. a 13. storočí štandardne vyskytovali. Pri pozornejšom čítaní možno v diele Aucassin et Nicolette odhaliť stereotypy dobrodružného a kurtoázneho románu i rozprávky (pozri Dufournet, 1984, s. 10 – 25; Jodogne, 1960; Hunt, 1979; Rogger, 1954, s. 14, 54). Z hrdinských eposov sú okrem strof prebraté aj niektoré motívy (napr. kolektívna bitka), laudatívne epitetá a štylistické repetície, ktoré dosahujú až ritualizovaný rozmer (Rogger, 1951, s. 416 – 417, 419 – 420, 438 – 449; 1954, s. 19 – 40). Mimo hry neostávajú ani lyrické žánre, napr. chanson d’aube o odlúčení milencov na svitaní (Woods, 1965). Otázkou však je, ako treba túto masívnu absorpciu iných žánrov interpretovať. Viacerí medievalisti hovoria o parodických (napr. Jodogne, 1960; 1970; Smith, 1979; Dufournet, 1984) alebo karnevalových (Clamote Carreto, 2008) úmysloch autora. Ich uvažovanie legitimizujú najmä roly protagonistov, ktoré nie vždy podliehajú tradičnej logike mužsko-ženských vzťahov a vyvolávajú komické efekty. Existujú však aj štúdie, ktoré parodickú dimenziu chantefable negujú. Pripisujú jej buď vážny (Rogger, 1951; 1954), alebo iba decentne humorný (Hunt, 1979) charakter. Od konca 20. storočia je v popredí zmierlivý prístup, ktorý Dufournetove či Jodognove argumenty akceptuje, no citlivo koriguje (Roussel, 1999).

V strednej Európe sa dielu Aucassin et Nicolette dostalo nadštandardne veľa priazne a do slovenčiny bolo preložené dvakrát – Valentínom Beniakom v roku 1947 a Marianou Pauliny-Danielisovou v roku 1975 (v spolupráci s Gizelou Slavkovskou). S importom termínu chantefable si však domáci literárni vedci nevedeli obratne poradiť. M. Pauliny-Danielisová (1975, s. 92) a Anton Vantuch (1995, s. 42) si zvolili cestu kalku s explikáciou v zátvorke (hovoria o rozprávaní so spevom a poviedke so spevmi). Azda aj toto váhanie neskôr vyústilo do neoprávneného stotožňovania chantefable s románom (napr. Minárik, 1977, s. 64; rozdielom medzi oboma žánrami sa venuje Rogger, 1954, s. 11, 42 – 54).

Osudy chantefable vo svetovej literatúre 19. a 20. storočia zatiaľ najdôslednejšie zmapoval Claude Roussel (2014, s. 150 – 152). Keďže Aucassin et Nicolette sa stal (aj na Slovensku) predlohou divadelných inscenácií a adaptácií pre detské publikum, termín chantefable si ako prví privlastnili autori detskej literatúry. Spočiatku ho vnímali ako formálny príznak a označovali ním texty, kde sa prozaické časti striedali s básňami. S rovnakým zámerom sa ho zmocnila literárna história a folkloristika, ktorá ho použila na opis hybridných útvarov západoafrickej (Eno Belinga, 1970) či východoázijskej (Bender, 2003) proveniencie. Už od 50. rokov 20. storočia sa však s termínom manipuluje aj v posunutom význame – u surrealistu Roberta Desnosa sa vzťahuje na hravé básne pre deti. C. Roussel (2014, s. 152) teda konštatuje, že sa stal synonymom riekanky.