Cezúra

Cezúra (z lat. caesūra – prerývka) je druh medzislovného predelu rozdeľujúci aj stopu.

V klasickej poézii môže mať pozíciu blízku začiatku alebo koncu verša, najčastejšie sa však vyskytuje v jeho strede. V ustálených typoch verša má svoje záväzné miesto, napr. v hexametri sa nachádza po prvej slabike tretej stopy, pričom delí tak verš, ako aj stopu. Vníma sa preto popri dieréze aj ako druh polveršovej prestávky. Antická metrika rozoznávala niekoľko typov cezúr podľa toho, na ktorom mieste vo verši sa nachádzali:

 

a) cezúra trithemimeris, ktorá rozdeľuje druhú stopu verša:

 

Od vetrních trúchľiť hrdlíčka ňeprestaňe brestov

–    ∪ ∪ ∣ – ∥ – ∣ –     –  ∣ –  ∪ ∪ ∣  – ∪ ∪   ∣ –  ∪ ˄

(Vergílius: Titir, preložil Ján Hollý)

 

b) cezúra penthemimeres (nazývaná aj mužská cezúra) rozdeľuje tretiu, daktylskú stopu po prvej slabike. Ďalšie dve krátke slabiky daktylu cezúra umiestňuje do druhého polverša, ten tým nadobúda zostupný charakter.

 

Aj, zde leží zem ta, před okem mým slzy ronícím,             

–    ∪    ∪ ∣ –   – ∣  – ∥ ∪   ∪  ∣ –    – ∣  – ∪ ∪ ∣ –  –

                                               (Ján Kollár: Slávy dcera)

 

c) cezúra hepthemimeres podobným spôsobom rozdeľuje po prvej slabike štvrtú, daktylskú stopu:

 

A z makkím mochem obrostlú hrču naproťi sadnul

–       –   ∣  –    ∪    ∪  ∣ –  – ∣ – ∥ ∪ ∪ ∣ – ∪ ∪ ∣ –  ∪ ˄

(Ján Hollý: Jaroslav)

 

d) cezúra kata triton trochaion („po treťom trocheji“ alebo ženská cezúra) takisto rozdeľuje daktylskú stopu, ale až po druhej slabike, čím pred prestávkou zostáva trochej:

 

Všecko plné veselosti, plné též všecko radosťi!

–      ∪   ∪ ∣ – ∪ ∪ ∣– ∪ ∥∪∣ –  – ∣ –   ∪   ∪ ∣ – ∪ ˄

(Ján Hollý: Jaroslav)

 

Niektoré typy cezúr penthemimeres a hepthemimeres môžu rozdeľovať aj spondejskú stopu:

 

Sotva sa červenavú zarďívala ďeňňica žárú

–   ∪   ∪ ∣ – ∪ ∪ ∣ – ∥ – ∣– ∪ ∪ ∣ – ∪  ∪ ∣ – –

(Ján Hollý: Jaroslav)

 

V slovenskej sylabotonickej poézii sa cezúry realizujú najmä pri jambe, ktorý má nestopový charakter (hranica stopy sa v ňom zväčša nekryje s hranicou slova). Ak sa cezúra nachádza po prízvučnej slabike (téze), hovoríme o mužskej cezúre, ak po neprízvučnej (arze), ide o ženskú cezúru (ako v tejto ukážke): 

 

Ach, všednosť v dušu, ∣∣ jako mlha šedá

v dolinu, ∣∣ mĺkvo, ∣∣ jednotvárne sedá.

 (Ivan Krasko: Moje piesne)