Cestopisná literatúra

Cestopisná literatúra predstavuje veľmi širokú žánrovú kategóriu, ktorej hranice  neboli presne určené. Široko definovať žáner by znamenalo, že ide o veľmi hybridný žáner, pretože k všeobecnému označneniu môžeme priradiť veľké množstvo rozmanitých písaných diel ako sú osobný denník, esej, poviedka, báseň v próze. Preto je ťažké určiť hranice s ďalšími príbuznými žánrami ako životopisný žáner, etnografický žáner, románový a naturalistický žáner. Okrem formálnej rôznorodosti tu môžeme nájsť aj bohaté zastúpenie štýlov, pretože takto široko definovaný žáner by mohol obsiahnuť prakticky všetko od pikareskných dobrodružných príbehov, cez filosofický traktát, politický komentár, k ekologickej parabole a k dielu o duchovnom hľadaní. V tomto prípade  sa žáner ustanovuje ako interdisciplinárny žáner, pretože poskytuje pramene k vedeckým disciplínam ako história, antropológia, zemepis, spoločenské vedy.

Nemôžeme tvrdiť, že by sa literárni vedci jednoznačne dohodli na štatúte, na špecifických znakoch, ktoré by určovali žáner, no predovšetkým na akademickej pôde je cítiť úsilie pokúsiť sa presnejšie definovať žáner, priradiť k nemu špecifické vlastnosti.

Väčšina literárnych vedcov sa zhoduje na tom, že do tejto kategórie nepatria denníky, čiže zápisky zaznamenané protagonistom len pre osobné účely (denníky cestovateľov, vojakov, palubné denníky), ktoré boli neskôr použité ako dobové svedectvá alebo denníky napísané s úmyslom, že budú vydané. Cestopisná literatúra musí byť napísaná s jasným literárnym a estetickým zámerom, nemá len opisovať navštívené miesto, ale mala by predovšetkým sprostredkovať dojmy, ktoré v autorovi vyvolala samotná cesta a navštívené miesta. Autor píše o svojej cestovateľskej skúsenosti v 1. osobe, ide vlastne o akési memoáre, v ktorých rozprávanie o sebe sa rodí so stretnutia autora s vzdialenými a neznámymi miestami. Toto rozprávanie si na rozdiel od románu nárokuje svoju literárnu hodnotu a uveriteľnosť ustavičným odkazovaním k prežitej skutočnosti. V tomto chápaní román, v ktorom sa hovorí o cestách, by nemohol byť zahrnutý do žánra cestopisnej literatúry.

Niektorí do tejto kategórie zaraďujú aj diela celkom alebo čiastočne vymyslené, na rozdiel od iných, ktorí sem zaraďujú iba diela, ktoré vznikli na základe osobnej skúsenosti a rozprávajú o nej hoci i v prenesenom význame...diela, ktoré rozprávajú o imaginárnych cestách, diela, ktoré sú výplodom snových predstáv, alebo vymyslené a mytologické príbehy. Terminologická neurčitosť tohto žánru je pravdepodobne odvodená od toho, že tento žáner bol dlho vnímaný ako nedôležitý a priveľmi všeobecný na to, aby sa mohol stať predmetom exaktného vedeckého výskumu. Situácia sa v posledných desaťročiach trochu zmenila, najmä od druhej polovice dvadsiateho storočia, pretože tento žáner začal vzbudzovať záujem v osobitých oblastiach literárneho výskumu a stále väčší počet literárnych vedcov sa začal zaoberať cestopisnou literatúrou. Tento jav sa najviac prejavil v oblasti štúdia postkoloniálnej literatúry. Pre vedcov, ktorí sa zoaberajú postkoloniálnou literatúrou, je cestopisná literatúra hlavným prameňom, z ktorého pri výskume  čerpajú. V čase európskej imperiálnej a koloniálnej expanzie sa v cestopisoch dal vyčítať spôsob myslenia, ktorý sprevádzal a aj ideologicky odôvodňoval túto rozpínavosť. V časoch nedávnych  cestopisy stále častejšie  predstavovali svedectvá ľudí, ktorí boli nútení opustiť svoju rodnú kolonizovanú zem. K obnove cestopisného žánru pomohol aj rozvoj výskumu feministickej literatúry v sedemdesiatych rokoch. Predmetom vedeckého výskumu sa vtedy stala rozsiahla literárna tvorba z 19. a 20. storočia, ktorá bola dlhý čas považovaná ako druhoradá a nehodná vedeckého výskumu. Spoločensko-vedné disciplíny ako zemepis, antropológia a sociológia sú istým spôsobom odvodené od zápiskov z cestovania, cestopisná literatúra sa preto ocitla v centre diskusie pri tvorbe teoretických a metodologických základov týchto disciplín, týkajúcich sa primeranosti metód a prameňov používaných vo vedeckom výskume. V čase keď sa tieto disciplíny konsolidovali ako vedecké disciplíny na akademickej pôde, vedecká obec sa postupne odťahovala od cestopisnej literatúry, lebo ju považovali za málo objektívnu. Keď v sedemdesiatych rokoch začali prehodnocovať údajnú objektívnosť zemepisných a etnografických textov, boli prehodnotené aj cestopisné texty ako plnohodnotné pramene pre poznávanie v týchto oblastiach výskumu. Cestopisná literatúra bola teda prehodnotená a vysoko cenená, ale súčasne podrobovaná kritike, ktorá je platná podnes, týka sa to hlavne anglicky hovoriacich krajín. Mnohí literárni vedci vidia v tomto žánri výraz spiatočníckych hodnôt strednej triedy. V krajinách, ktoré nie sú etnicky a kultúrne až tak jednoliate, kde rozlišovanie “my”a “oni” , “doma” a ”vonku” je menej výrazné ako v minulosti, cestopisná literatúra akoby zvýrazňovala tieto rozdiely, živí v čitateľoch predsudky, stáva sa nositeľom útechy pre privilegovanú západnú strednú vrstvu, ktorá tvorí čitateľskú základňu tohto žánru. Ideologická orientovanosť bola ešte prítomnejšia v cestopisnej literatúre v dávnych časoch. Mnohí odborníci ju považujú za prejav nespravodlivosti a ničomnosti západného imperializmu, napríklad tým, že táto literatúra šírila vedomie o kultúrnej nadradenosti západu.  Táto kritika vyvolala opačnú reakciu tých, ktorí okrem ideologickej stránky poukázali aj na pozitívny prínos a hodnotu tohto žánru pre súčasnú kultúru. Vyzdvihli žáner ako výraz a oslavu slobody, výraz kozmopolitných hodnôt a internacionalizmu, ktorý nabáda k tolerancii, výraz vzájomného pochopenia kultúr a zmyslu pre globálnu komunitu.

Napriek rôznym pokusom upresniť hranice žánru zostáva cestopisná literatúra naďalej veľmi širokým a všeobecným označením, avšak v rámci tejto všeobecnej kategórie môžeme určiť presnejšie definované podžánre, napríklad stredoveké putovanie, cestovateľský denník zo začiatku moderných dejín, “správa” zo začiatku moderných dejín, rozprávanie o objavovaní krajín z 18. Storočia, turistické bedekre z rôznych období.