Cantiga

Cantiga je literárny termín pochádzajúci zo španielskej a portugalskej literárnej vedy (španielsky a portugalsky cantiga, f. sg.; cantigas, pl.) označujúci stredovekú lyrickú básnickú skladbu galícijsko-portugalského pôvodu určenú na spievanie a zároveň aj strofu tejto lyrickej skladby. Cantiga sa vyznačuje štruktúrou vybudovanou na paralelizme, strofickým členením s osobitým rýmovým nadväzovaním a špecifickou tematikou. Predstavuje jednu z najstarších foriem lyriky pestovanej na Pyrenejskom polostrove, s centrom v jeho severozápadnej oblasti, ktorej rozvoj spadá do obdobia konca 12. až prvej polovice 14. storočia, s vrcholným rozkvetom v 13. storočí. Galícijsko-portugalská lyrika stojí pri zrode portugalskej literatúry, galícijskej literatúry, a je aj súčasťou kastílskej literatúry ako najstaršia forma lyrického básnictva pestovaná kastílskymi autormi, hoci je písaná v odlišnom jazyku[1].

Pojem cantiga je veľmi starobylý a historicky sa používal primárne na označenie galícijsko-portugalských skladieb, ale nadobudol aj širší význam a používal sa aj na označenie „niektorých básní s refrénom“[2] zo stredovekých kastílskych spevníkov. V kastílskej poézii ho však od 15. storočia sa začal nahradzovať pojem canción (dosl. pieseň) (Estébanez Calderón, 2004, s. 128).

Niektorí literárni teoretici prijímajú široké poňatie termínu cantiga a definujú ho ako výraz označujúci „akúkoľvek skladbu z galícijsko-portugalských spevníkov, bez ohľadu na formu a obsah, pričom jedinou podmienkou je jej určenie na spievanie a odtiaľ pochádza jej názov.“[3] (Marchese – Forradellas, 2013, s. 49 – 50)

Z hľadiska portugalskej literatúry bol pojem cantiga taktiež používaný už stredoveku a označoval

 „starobylú básnickú formu ekvivalentnú s provensálskou cansó a francúzskou chanson. Preto sa môže nazývať aj cantar [t. j. spev, poznámka autorky] alebo canção [t. j. pieseň, poznámka autorky]. Spájali sa v nej slová a zvuk: bola to báseň zladená s notovým záznamom; bola určená na spev alebo na hudobnú inštrumentalizáciu.“[4] (Massaud, 2004, s. 66)

 

Ako tvrdí profesor M. Massaud, od 15. storočia sa v portugalskej literatúre slovo cantiga  začalo používať na označenie akejkoľvek lyrickej skladby s krátkymi (päť- až sedemslabičnými) veršami (Massaud, 2004, s. 67).

Výraz cantiga možno teda preložiť ako „pieseň“, v zmysle v akom definuje jej podstatu T. Žilka: „Pieseň: najrozšírenejší typ básne, spravidla spájajúci poéziu s hudbou.“ (Žilka, 2006, s. 283) alebo F. Štraus: „básnický žáner, jedna z najstarších básnických foriem lyrickej a lyricko-epickej poézie; viaže sa na nápev, melódiu a vyjadruje [....] prudké emócie, citové stavy a nálady.“ (Štraus, 2005, s. 260)

Z hľadiska presnosti by však to nebolo správne termín v slovenčine prekladať alebo nahrádzať domácim pojmom, pretože ide o špecifický druh piesne. V slovenských slovníkoch literárnej teórie sa doposiaľ nenachádza zaradený a opísaný. V odbornej literatúre z oblasti dejín španielskej a portugalskej literatúry v slovenskom a českom jazyku, ale aj v iných jazykoch (pozri ekvivalenty pojmu v iných jazykoch) sa používa termín cantiga (pl. cantigas) a neprekladá sa, ale zároveň sa zvykne prekladať pomenovanie špecifických druhov strofických útvarov a tematických druhov cantíg, napr. v češtine „písně o lásce“, „písně o milém“, „písné výsměšné a hanlivé“ (Chabás – Bělič, 1916/1960, s. 59; 1964, s. 46 – 48; Bělič, 1968, s. 17). Český hispanista O. Bělič cituje tieto české ekvivalenty k pojmom v zátvorkách v zmysle vysvetľujúceho prekladu. Rovnako postupuje aj M. Havlíková (1999, s. 46 – 47) v prehľade dejín portugalskej literatúry a F. Córdoba Rodríguez (1999, s. 28) v prehľade dejín galícijskej literatúry. Takéto preklady však nemajú za cieľ „nahradiť“ termín iným, domácim, ale priblížiť či objasniť jeho význam.

Termín cantiga súvisí s pojmom „pieseň“,  pochádza z lat. cantica, t. j. plurál od canticum – „pieseň, piesne; spev, spevy“. Existuje aj názor, že je výraz odvodený z latinčiny canticulum, plurál canticula, „krátka pieseň, pesnička“ (canticum –ulum, diminutívum), čo pravdepodobne súvisí s tým, že pôvodne išlo o rozsahom krátku skladbu.

Cantiga sa vyznačuje špecifickou formou aj obsahom.

Z formálneho hľadiska je cantiga stroficky členená skladba a na základe štruktúry sa rozlišujú dva druhy podľa toho, či obsahuje alebo neobsahuje refrén.

Skladby bez refrénu sú označované ako cantiga de maestria (v galicijsko-portugalskom a portugalskom jazyku), cantiga de maestría (v španielčine), v preklade do slovenčiny majstrovská pieseň. Ich pôvod sa situuje do provensálskej trubadúrskej poézie. Pozostávajú zväčša zo štyroch sedemveršových strof, v ktorých sa používa kombinácia troch rýmových dvojíc s tendenciou k vytváraniu pevných schém abbacca, abbaccb, ababcca, ababccb. Špecifikom majstrovských piesní je používanie osobitného druhu paralelizmu, spočívajúcom v opakovaní alebo variovaní podobného obsahu vo všetkých strofách.

Pieseň s refrénom, v galícijsko-portugalskej poézii označovaná ako cantiga de refram  (v portugalčine sa používa termín cantiga de refrão), sa vyznačuje používaním refrénu a paralelizmu ako základných výstavbových prvkov. Tento typ strofy sa označuje ako paralelistická strofa galícijsko-portugalská (Chabás, 1960, s. 413) a spočíva v systéme paralelných strof s refrénom, v ktorých sa motív z jednej strofy paralelne opakuje ako variácia v strofe nasledovnej, a to s nepatrne obmenenými slovami, ale s iným rýmom. Príklad uvádzaný J. Chabásom (ibid.) (citovaný podľa R. Menéndeza Pidala, 1946, s. 212):

Ay flores, ay flores do verde pino.	Ach kvety, ach kvety zelenej jedle,
se sabedes novas do meu amigo?	viete niečo nového o mojom milom?
Ay Deus, e hu é?	Ach Bože, kde len je?
Ay flores, ay flores do verde ramo,	Ach kvety, ach kvety zelenej halúzky,
se sabedes novas do meu amado?	viete niečo nového o mojom milovanom?
Ay Deus, e hu é?	Ach Bože, kde len je? [Doslovný preklad RB]

Táto štruktúra sa zhoduje so štruktúrou zéjelu alebo zadžalu a prevzala ju aj kastílska pieseň villancico. V kastílskej poézii, ktorá vychádza zo vzorov chronologicky staršej galícijsko-portugalskej lyriky, sa tento typ skladby označuje ako cantiga de estribillo (španielsky výraz, doslova znamená pieseň s refrénom).

Z tematického hľadiska sa cantigy vyznačujú svetským zameraním a rozlišujú tri druhy: cantiga d’amigo, cantiga de amor, cantiga de escarnio o de maldecir – cantiga de escarnho e mal dizer. (Tu citované pôvodné termíny sú v galícijsko-portugalskom jazyku, ale paralelne existujú s miernymi obmenami v španielskom aj portugalskom jazyku, uvádzame ich ďalej v texte.)

Cantiga d’amigo (v galícijsko-portugalskom jazyku), cantiga de amigo (v španielčine, v portugalčine), v preklade do slovenčiny pieseň o milom (doslova znamená pieseň o priateľovi), spočíva v monologickej lyrickej výpovedi ženského lyrického subjektu, ktorý vyjadruje pocit osamotenia po rozlúčke s milým, označovaným slovom – amigo (doslova priateľ, milý). Je to ľúbostný povzdych dievčaťa zdôverujúceho sa so svojím trápením priateľkám, matke alebo prírode. Týmto obsahom je blízka ľudovej poézii, ale aj mozarabskými chardžiam alebo jarchiam. Osobitnými variantmi cantigas d’amigo sú, podľa klasifikácie Alana Dereymonda (1999), bailadas (prekl. tanečné piesne), barcarolas o mariñas (prekl. morské piesne), albas alebo alboradas (prekl. piesne za svitania) a cantigas de romería alebo de santuario (prekl. pútnické piesne).

Cantiga d’amor (v galicijsko-portugalskom jazyku), cantiga de amor (v španielčine, v portugalčine), v preklade pieseň o láske, je lyrická skladba ľúbostného obsahu, v ktorej mužský lyrický subjekt vyjadruje ľúbostný cit k idealizovanej nedosiahnuteľnej dáme, lamentuje nad svojím ľúbostným súžením a vyjadruje bolesť z odmietnutia a jej „krutosti“. Zároveň však vyzdvihuje prednosti a chváli dokonalosť dámy svojho srdca, označovanej výrazom senhor. V popredí je pocit utrpenia a smútku z nedosiahnuteľnej lásky v duchu trubadúrskej dvornej lásky. Cantiga d’amor sa považuje za galícijsko-portugalský variant provensálskej trubadúrskej lyriky, konkrétne jej žánru cansó. Formálne sa vo väčšine prípadov realizuje vo forme majstrovskej piesne.

Cantiga d’escarnho e de maldizer (v galicijsko-portugalskom jazyku), cantiga de escarnio y de maldecir (termín v španielčine), cantiga de escárnio e maldizer (termín v portugalčine), prekl. piesne výsmešné a hanlivé, sú satirické skladby obsahujúce výsmech alebo napomenutie nejakej osoby alebo kritiku jej správania. Napomenutie, kritika alebo slovný útok sa vyjadruje skryto – escarnio (výsmech), alebo otvorene – de mal decir (pohanenie). Tento typ piesní sa nachádza aj v starobylej talianskej, okcitánskej a francúzskej lyrike. Obsahom je blízky provensálskej piesni sirventés a kastílskej decir.

Náboženská tematika, v princípe neobvyklá pre cantigas, sa objavila v diele kastílskeho kráľa, básnika a vzdelanca Alfonza X. Učeného (1221 – 1284). Jeho spevník Cantigas de Santa María (Piesne na Pannu Máriu) obsahuje vyše štyristodvadsať skladieb v galícijsko-portugalskom jazyku na oslavu Panny Márie v duchu stredovekého mariánskeho kultu. Niektoré majú charakter naratívny, iné sú lyrické, tieto sa nazývajú cantiga de loor (prekl. oslavné piesne) alebo cantiga sacra (prekl. posvätné, náboženské piesne).

V 14. storočí písal náboženské cantigas v kastílskom jazyku, v španielčine nazývané canticas, Juan Ruiz, Arcikňaz z Hity, (cca. 1283 – 1350, 1351) a zakomponoval ich do svojho rozsiahleho, žánrovo aj tematicky heterogénneho diela Libro de Buen Amor (1. redakcia, 1330; 2. redakcia, 1343) (Kniha pravej lásky), ktoré je vrcholom stredovekej klerickej poézie.

K rozvoju galícijsko-portugalskej poézie prišlo pod vplyvom provensálskej trubadúrskej poézie a vďaka kultúrnym vzťahom medzi južným Francúzskom a galícijskou oblasťou podnieteným svätojakubskou cestou do Santiaga de Compostela. Cantiga je najstarším prejavom galícijsko-portugalskej literatúry, a zároveň je súčasťou troch literatúr (galícijskej, portugalskej, španielskej alebo kastílskej). Písomné záznamy galícijskej lyriky sú, napríklad, starobylejšie než záznamy kastílskej lyriky, keďže táto mala zväčša ľudový charakter, bola „nearistokratická“ a dlho existovala iba v ústnej podobe. Galícijská lyrika bola zaznamenaná písomne vďaka svojmu aristokratickému dvorskému pôvodu, preto je označovaná ako dvorská galícijsko-portugalská lyrika (Bělič, 1964, s. 46), hoci okrem tejto kultivovanej podoby má aj „odnož ľudovú“ (Chabás, 1960, s. 59).

Rozkvet galícijsko-portugalskej lyriky sa kryje s vládou kráľov-trubadúrov Alfonza X. Učeného (reg. 1252 – 1282) v Kastílii a Alfonsa III. (1210 – 1279) a Dinisa I. v Portugalsku (1261 – 1325), ktorí sú aj jej reprezentantmi. Od polovice 14. storočia ustupuje a prenecháva priestor formujúcej sa portugalskej literatúre na území Portugalska a literárnej tvorbe v kastílčine na ostatnom území Pyrenejského polostrova. Posledným reprezentantom tejto básnickej školy je, podľa Félixa Córdobu Rodrígueza (1999, s. 27), trubadúr a mecenáš Peter Alfonz Portugalský, vojvoda z Barcelosu (cca. 1287 – 1354), ktorým sa v polovici 14. storočia končí zlatý vek galícijsko-portugalskej lyriky.

Po mene poznáme okolo stovky autorov cantíg, k najznámejším patria, okrem už spomínaných autorov, Johan Airas de Santiago (12. – 13. st.), Bernal de Bonaval (13. st.), Martin Codax (13. st.), Pero Meogo (13. st.), Johan Zorro (13. st. – pol. 14. st.).

Písomné zápisy ich piesní sa zachovali v troch spevníkoch, v najstaršom Ajudskom spevníku (Cancioneiro da Ajuda) z konca 13. storočia, a v dvoch spevníkoch zo 16. storočia, v  Spevníku Národnej knižnice v Lisabone (Canconeiro da Biblioteca Nacional,  známy aj ako Cancioneiro Colocci-Bracuti) a vo Vatikánskom spevníku (Cancioneiro da Vaticana alebo Canzoniere della Biblioteca Vaticana), oba v odpisoch zo 16. storočia. Cantigy Alfonza X. Učeného sa zachovali v štyroch kódexoch nachádzajúcich sa v súčasnosti v knižniciach v Madride, El Escoriale a vo Florencii. Okrem toho, sedem cantíg Martina Codaxa s textom aj notami sa nachádza na Vindelovom pergamene (Pergaminho Vindel) z 13. storočia a fragmenty cantíg kráľa Dinisa I. sa zachovali ma Sharrerovom pergamene (Pergamino Sharrer) z konca 13. a začiatku 14. storočia, nájdenom v roku 1990.