Buffonáda
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Buffonerie (D)
buffonata (En)
Explikácia pojmu
Typ
divadelného predstavenia alebo spôsob hereckej hry, založený na satirickom
zveličení, gagu, hrubej komike, trikoch.
Buffonáda
(z tal. buffonata vo význame žart, vtip) sa zrodila v antickom
divadle, v stredoveku našla svoje pokračovanie vo fraške a v intermediu. Vrchol
dosiahla v 16. storočí v talianskej komédii masiek. V 18. storočí si
prostriedky buffonády osvojila talianska opera buffa (tzv. komická opera, k najznámejším
autorom patrí Giovanni Battista Pergolesi, 1710 – 1736, a jeho La serva
padrona, 1733, slov. Slúžka paňou) a neskôr vo Francúzsku vaudeville. Postupne
v buffonáde prevážili skôr prvky lacnej komiky a efektných trikov,
podľa Václava Konigsmarka (1984, s. 50) však kladne ovplyvnila komédie autorov
ako William Shakespeare, Jean Baptiste P. Moliére, Nikolaj Vasiľjevič Gogoľ, Vladimír
Vladimirovič Majakovskij, či poetiku avantgardného divadla 20. storočia. Termín
sa dnes používa skôr ako synonymum divadelnej frašky.
V súčasnosti
je známa najmä divadelná hra Mistero buffo (1969, Buffonáda zázrakov, slov.
preklad Blahoslav Hečko, 1990) talianskeho komika a spisovateľa, laureáta
Nobelovej ceny za literatúru za rok 1997, Daria Foa (1926 – 2016). Ide o koláž
príbehov, mystérií a pašiových hier,
ktoré hrávali stredovekí potulní komedianti (jokulátori) na námestiach či
v kostoloch. Autorovým cieľom bolo poskytnúť súčasnému divákovi provokatívny
a vyzývavý dramatický útvar, ktorý nahliada na kresťanské témy
a príbehy cez prizmu sarkazmu. „Dario Fo oživil umenie stredovekých
jokulátorov, alebo dnes zabávačov, spojil ho s improvizačným umením commedie dellʼarte a nebál sa aktuálnych a pálčivých
tém súčasnosti: politiky, pokrytectva, cenzúry, viery, náboženstva,
spoločenskej zodpovednosti“ (Sabolová-Princic, 2009, s. 342). Aj napriek
slovenskému prekladu však ide skôr o „mystérium“, ako uvádza aj samotný autor, aké
podľa neho „používali starovekí Gréci na označenie ezoterických kultov, ktoré
tvorili základ pre vznik performatívnych foriem znázorňujúcich činy bohov.
Neskôr ho prevzali kresťania, ktorí ním pomenúvali hry, resp. scénické obrazy,
prostredníctvom ktorých ilustrovali príbehy svätých“ (teraz v Denci, 2019,
s. 62). K mystériu Fo pridáva prívlastok buffo, čiže komické,
bláznivé (Denci prekladá ako „klaunské“), čím indikuje, že mystériá
interpretuje satiricky a groteskne.
U nás
sa termín zaužíval aj v spojení „americká buffonáda“, napr. ako podtitul hry
Ivana Bukovčana Luigiho srdce alebo poprava tupým mečom (1973).
Bibliografia
DENCI, Michal. Dario Fo: zrodenie klauna. In Slovenské divadlo, ročník 67, 2019, číslo 1, s. 58 – 72.
FO, Dario – RAME, Franca: Mistero buffo. Nuova edizione. Modena : Guanda Editore, 2018.
SABOLOVÁ-PRINCIC, Dagmar. Prečo je Dario Fo nositeľom Nobelovej ceny? [online]. In Slovenské divadlo, 57, 2009, č. 4, s. 337 – 342. Dostupné na internete: https://www.sav.sk/journals/uploads/02180926divadlo4-09-3rozhlad.pdf
VLAŠÍN, Štepán a kol. Slovník literární teorie. Praha : Československý spisovatel, 1984.