Recepčná estetika

Recepčná estetika označuje smer v literárnej vede, ktorý sa venuje výskumu vzťahu predpokladov a foriem recepcie/prijímania (lat. recipere), ako aj procesom kognitívneho a emocionálneho vnímania (starogr. aísthesis) umeleckého diela. Ťažisko výskumu leží na čitateľovi/recipientovi. Záujem o čitateľa je motivovaný rôzne a aj čitateľ ako kategória nadobúda v príslušných konceptoch rôzne podoby. Môže sa skúmať čitateľ ako producent významu textu, alebo sa skúma pôsobenie textu na čitateľa, alebo sa problematizujú korelácie medzi istým druhom textov a istým druhom čitateľov (v zmysle sociológie vkusu alebo v súvislosti so spoločenskými funkciami čítania). Podľa konceptov čitateľa sa pole výskumu recepcie diferencovať na recepčnú estetiku v užšom zmysle, ktorá operuje s kategóriou implicitného čitateľa a na recepčné dejiny, ktorá operuje s kategóriou reálneho čitateľa[i].

Recepčná estetika skúma z mnohých aspektov a mnohými metódami recepciu literárneho diela čitateľom. Proces recepcie je komplexný jav. Predpoklady, efekty a dopad recepcie znamenajú iba najhrubšiu možnú diferenciáciu tohto členitého priestoru. Tým, že sa analýza netýka textu, ale jeho prijímania, dochádza v literárnej vede k paradigmatickej zmene, keďže sa v literárnej vede tradične analyzuje text vzhľadom na jeho význam, intencie autora alebo štruktúry a formy. Táto paradigmatická zmena sa dá vidieť aj v súvislosti s aplikáciami teórie informácie a teórie komunikácie cez spriahnutie prvkov odosielateľ – informácia – príjemca, pričom sa literárna veda zvyčajne zaoberala informáciou a odosielateľom. Na strane recipienta sa výskum sústreďuje na horizont očakávania ako bázu porozumenia literárneho textu. Na druhej strane je predmetom výskumu štruktúra literárneho diela ako materializácia predpokladov pôsobenia estetického predmetu. Tomuto aspektu sa venuje estetika pôsobenia a môžeme ju chápať ako súčasť strešného pojmu recepčnej estetiky. Pojem recepčná estetika teda obsahuje viaceré orientácie. V užšom zmysle vychádza z názoru, že význam literárnych textov má konštruktívny a procesuálny charakter a vzniká v akte recepcie.  Dejiny recepcie, integrované do širšej teórie recepcie, zase sledujú historické premeny recepčných procesov.

V rámci recepčnej estetiky sa skúmajú procesy porozumenia, ktoré sú jednak podmienené textovou predlohou a jednak predpokladmi čitateľa (psychologický a sociálny profil, jeho kognitívne a emocionálne predpoklady atď.).

---

Recepčná estetika sa koncom 60. rokov 20. storočia zrodila z úsilia zmeniť perspektívu dovtedajších literárnovedných skúmaní, ktoré sa sústreďovali primárne na imanentné fenomény literárnych diel a na aspekty tvorby. Recepčná estetika upriamila pohľad na literárny proces so zreteľom na výskum dialógu medzi estetickým predmetom a jeho recipientom. Pojem literárne dielo získava nový, procesný/komunikačný charakter. Literárny proces sa realizuje na základe aktualizácie literárnych textov. Do zorného poľa literárnej vedy sa dostáva osobnosť recipujúceho čitateľa a s ním pojem horizontu očakávania, v ktorom literárne dielo vzniká a v ktorom sa zároveň recipuje. Literárny proces sa vníma ako pohyb v čase. Literárnohistorický aspekt sa viaže jednak na literárne dielo (dejiny pôsobenia), jednak na recipienta (dejiny recepcie).

Koncept dejín recepcie predstavil v roku 1967 nemecký romanista Hans-Robert Jauß vo svojej prednáške Dejiny literatúry ako provokácia literárnej vedy, kde vyzýva, aby sa literárna veda sústredila na procesovosť prijímania literárnych diel, pričom prijímanie/recepciu definuje ako neustále prekonávanie horizontu očakávania smerom k dielu. Podľa neho estetika tvorby okliesňuje literatúru o podstatnú dimenziu, o dimenziu prijímania a pôsobenia. Jauß vyvinul svoj koncept dejín recepcie pod vplyvom filozofie Hansa-Georga Gadamera a je ukotvený v tradícii nemeckej hermeneutiky.  Aj pojem horizontu si osvojil od Gadamera, ktorý ním upozorňoval na fakt, že texty sa vždy nachádzajú v istom napätí k prítomnosti a sú od nej do istej miery vzdialené. Jauß si od Gadamera osvojuje aj koncept dejín pôsobenia a takisto používa kategóriu splývania horizontov. Čitateľ pri recepcii diela kreuje historický horizont textu, ktorý odlišuje od svojho aktuálneho. V akte splývania týchto dvoch horizontov dochádza k vlastnému porozumeniu textu. Kategóriou horizontu očakávania vyjadruje presvedčenie, že je možné obsiahnuť literárnu skúsenosť a umelecký charakter diela. Ak dielo prekonáva horizont očakávania historického čitateľa, dochádza k jeho modifikácii. To indikuje estetickú hodnotu diela. Ak dielo napĺňa horizont očakávania recipienta, plní nanajvýš funkciu rozptýlenia a kratochvíle. Estetiku produkcie a stvárnenia sa pokúša položiť na fundament recepčnej estetiky, resp. estetiky pôsobenia tým, že dejiny literatúry začne vnímať ako proces čitateľskej aktivity, recepcie textov a ako proces pôsobenia textov spätne na autorov. Úlohou dejín literatúry je potom opis historického nárastu komplexnosti významu, resp. rozvoja zmyslového potenciálu, ako sa aktualizuje v recepcii.

Jauß sa snažil iniciovať skutočnú paradigmatickú zmenu v literárnej vede. Literárne poznanie sa podľa Jaußa a v zmysle Hansa-Georga Gadamera realizuje v akte konvergencie historického horizontu diela (horizontu očakávania objektivizovaného v diele; recepčnej predlohy) a subjektívneho (životného, aktuálneho, literárneho) horizontu poznania (horizontu očakávania) čitateľa.  Jeho pôvodný návrh výskumu pôsobenia diela sa teda mal diať na pozadí referenčného systému očakávaní. Tento systém platí pre každé dielo v jeho historickej ukotvenosti a rodí sa z porozumenia foriem, štruktúr a funkcií literárneho druhu, ako aj z poznania stvárnenia látok a motívov reálne recipovaných diel a takisto z vedomia inakosti poetického jazyka voči jazyku všedného dňa. Potenciál literárneho diela sa rozvíja v procese jeho konkretizácií, v aktoch produktívnej recepcie.

Máme tu dva konkurenčné pojmy, a síce pôsobenie a recepciu. Jauß navrhuje používať pojem pôsobenia na to, za čo je zodpovedný text a pojem recepcie chápať ako moment konkretizácie, ktorý je podmienený čitateľom. Znamená to, že čitateľ má o texte istú predstavu ešte predtým, ako začne s jeho interpretáciou. Gadamer nazýva takúto predstavu predbežné porozumenie[ii].

Hans-Robert Jauß[iii] Gadamerove dejiny pôsobenia pretavuje do dejín recepcie. Ale aj u Jaußa sa, podobne ako u Gadamera, vynára otázka adekvátnosti interpretácie. Pri definícii svojho pojmu dejín recepcie pritom Jauß čerpá aj z pozícií Mukařovského a jeho myšlienok o estetických hodnotách literárnych diel. Podľa neho ide o uspôsobenosť artefaktu, umožňujúcu pripisovať mu v priebehu dejín vždy istú aktuálnu hodnotu. Táto schopnosť je určená štruktúrou diela a zároveň i štruktúrami vyšších kultúrnych súvislostí. Jaußov postoj k tejto téze sa premietol do jeho pojmu horizontu očakávania, orientujúceho sa na literárne dielo, ako aj na horizont všeobecnej životnej praxe. Estetické poznanie vychádza preto zo stretu uvedených dvoch horizontov.  

V Jaußovom koncepte dejín recepcie sa zrkadlí celá paleta smerovaní snažiacich sa doceniť štatút recipienta v literárnom procese počínajúc tradičnou vplyvológiou a dejinami vkusu cez príslušné aspekty štrukturalizmu (hlavne u J. Mukařovského a F. Vodičku) až po sociológiu literatúry, ktorú zastupujú napr. Robert Escarpit (Escarpit 1961, 1967)[iv] alebo Alphons Silbermann (Silbermann 1981)[v], kde sa riešia otázky ako napr. v akej situácii sa knihy kupujú alebo čítajú, ktorá sociálna vrstva aké knihy uprednostňuje, koľko času sa v ktorej krajine trávi čítaním a pod.  

Jaußov koncept sa v kontexte recepčnej estetiky vyníma ako komplement estetiky pôsobenia nemeckého anglistu Wolfganga Isera. Iserova hlavná téza hovorí o tom, že fiktívne texty obsahujú štruktúru kalkulovanej neurčitosti, v ktorej je ukotvený implicitný čitateľ ako inštancia predurčujúca adekvátnu realizáciu aktu recepcie. Iserova estetika pôsobenia vychádza z fenomenológie textu, čo mu umožňuje proces recepcie opísať cez prizmu textu, resp. prostredníctvom analýzy štruktúry textu ako predpokladu jeho pôsobenia. Iser si v štúdii Die Appellstruktur der Texte (Apelačná štruktúra textu ,1970) kladie za úlohu modelovať vzťah textu a čitateľa a vychádza z premisy, že štruktúra textu predurčuje jeho recepciu. Významy sa podľa neho generujú v procese čítania a sú produktom interakcie textu a čitateľa. Iser vraví, že text nie je čistá projekčná plocha pre čitateľa, ale že text mu ponúka regulátory alebo perspektívy, ktoré ozvláštňujú bežné poznanie a v dôsledku toho vzniká istá neurčitosť, ktorú čitateľ prijíma rôznym spôsobom. To znamená, že kategória historickosti u Isera nezohráva takú rozhodujúcu úlohu ako u Jaußa a že tu ide skôr a analýzu repertoárov textov ako o rekonštrukciu ich historických kontextov. O pomere týchto dvoch faktorov, teda textového (fenomenologického) a historického (hermeneutického), nemožno podať záväznú výpoveď a táto problematika zostáva otvorenou a diskutovanou aj v kontexte aplikácií teórie komunikácie v literárnej vede.  Tieto dve perspektívy sa v recepčnej estetike neskôr ďalej diferencujú a konceptualizujú buď smerom k pragmatike recepcie, alebo pod vplyvom spomínanej teórie komunikácie získavajú štrukturalistickú podobu. Pragmatickú vetvu recepčnej estetiky podnietili hlavne výskumy Stanleayho Fisha. V anglosaskej oblasti sú to práve práce Stanleyho Fisha, ktoré vnikli do koncepcie Reader-Response Criticism. Jeho teória je postavená na premise, podľa ktorej obsah básne je daný efektom, ktorý vyvolá. Fish zastával názor, že recepciu primárne ovplyvňujú vlastnosti textov, ich štruktúra. Tento fenomenologický prístup uňho neskôr ustupuje a do popredia sa dostáva čitateľ s jeho konštruktívnym potenciálom, ktorý sa rozvíja v akte recepcie. Fish ale nepredpokladá suverénneho a individuálneho čitateľa, ale čitateľa, ktorý sa nachádza pod vplyvom diskurzov, ktorý využíva praktiky a stratégie, ktoré v danom historickom kontexte ponúkajú isté orientačné záruky. Recepčný akt sa stáva sociálnym fenoménom, fenoménom, na podklade ktorého možno rekonštruovať kontingentnosť prakticky všetkých kategórií, platných v danom čase a priestore.

Na druhej strane štrukturalistický, primárne semioticky fundovaný prístup Jonathana Cullera odhaľuje mechanizmy aplikácií znakových systémov v procese recepcie, čím texty nadobúdajú význam. Jeho teória, ktorú predložil spisom The Pursuit of Signs[vi], ale smeruje, podobne ako to bolo v pragmaticky orientovanom prístupe Fisha, k odhaľovaniu konštruktívneho charakteru významu a jeho kontingentnosti vzhľadom na aplikované prekondicionované operácie, ktoré Culler nazýva v nadväznosti na de Saussureov pojem jazykových kompetencií literárne kompetencie.

Vzťah systému diela a interpretačného systému zostáva samozrejme problematický aj u Wolfganga Isera, ktorého teória estetického pôsobenia je rovnako v Európe, ako aj v anglosaskom prostredí etablovaná a uznávaná, a to nie nevyhnutne v literárnej vede, ale aj v iných oblastiach, v ktorých sa upriamuje pozornosť na procesy textovej komunikácie. V knihe Akt čítania. Teória estetického pôsobenia (Der Akt des Lesens. Theorie ästhetischer Wirkung - 1976) Iser používa jeden veľmi úspešný pojem. O texte hovorí ako o partitúre, ktorú čitateľ konkretizuje. Na rozdiel od Jaußovho sociologického modelu historickej recepcie vychádza Iserov model z teórie textu. Podľa Iserovho textologického modelu literárne diela obsahujú elementy, prázdne miesta, ktoré vyzývajú k recepčným aktivitám. Tieto majú apelatívnu funkciu a sú vpísané do textu ako implicitný čitateľ (Wolfgang Iser: Der implizite Leser. UTB, München 1979). Implicitný čitateľ neznamená ani fiktívny, ani reálny čitateľ, a ani čitateľ ideálny. Naopak, tento pojem opisuje štruktúry textu, ktoré organizujú recepciu, opisuje procesuálny charakter čítania, ktorý je vpísaný to textu (Wolfgang Iser: Der implizite Leser, S. 9). Koncept Wolfganga Isera, ktorý sa sústreďuje na štruktúry textu riadiace aktivitu čitateľa v procese konštituovania zmyslu literárneho diela, podstatne dominuje diskurz recepčnej estetiky a všeobecne aj metodológie literárnej vedy v 70. rokoch 20. storočia. Iserov prístup nadväzuje na fenomenologické premisy a sústreďuje sa na odhaľovanie skúsenostných štruktúr v ich procesuálnom bytí. Proces čítania má preto skúsenostnú povahu, pričom text je plochou, na ktorej je skúsenosť možná. Interakcia medzi  textom a čitateľom je analogická k interakcii komunikačných partnerov. Text ako taký nevlastní a neobsahuje význam. Význam nadobúda vtedy, keď pôsobí, keď spôsobuje skúsenosť. Významné postavenie v jeho teórii má dichotómia umeleckého a estetického, resp. jazykovej a afektívnej štruktúry. Jedno značí inventár textu, ktorý zostáva vždy rovnaký a zamedzuje úplnú arbitrárnosť reakcií, druhé  značí uplatnenie toho, čo je v jazyku textu preštruktúrované (Der Akt des Lesens s. 39 a n.). V tomto kontexte zohráva okrem pojmu štruktúra texte (Textstruktur) komplementárnu úlohu pojem štruktúra aktu (Aktstruktur), ktorý znamená realizáciu recepčných predpokladov textu recipientom. Estetické pôsobenie pritom vzniká z diferencie vypovedaného a zamlčaného. (Der Akt des Lesens s. 79). Určujúcim princípom celej Iserovej  teórie je interakcia a kategória implicitného čitateľa, v ktorej sa skrýva presvedčenie, že konanie čitateľa je v texte preštruktúrované. Jeho pozíciu reálny čitateľ aktualizuje, čím dochádza k estetickému pôsobeniu.  Táto principiálne fenomenologická pozícia sa koncentruje hlavne na štruktúru diela, do ktorej vkladá aj čitateľskú aktivitu. Z toho je zrejmé, že sa nechal inšpirovať teóriou rečových aktov J. L. Austina a začleňuje sa do oblasti pragmatiky textu. Austin rozoznáva konštatácie (opisné výpovede) a performatívne výpovede. Iser svoj model textu postavil na kategórii performatívnych výpovedí a tvrdí, že literatúra imituje ilokučné rečové akty (Iser, Akt des..., s. 95), resp. že literatúra je ilokučný rečový akt, ktorý plní komunikatívnu funkciu, pričom komunikácia je možná iba za predpokladu istých momentov neurčitosti. Iser uvádza kategóriu prázdnych miest (Leerstellen), ktorú preberá od Romana Ingardena (miejsca niedookreślenia, miesta nedourčenia, Unbestimmtheitsstelle) a adaptuje ju na potreby svojho modelu parciálne otvoreného textu. Práve takáto parciálna otvorenosť textu spôsobuje potrebu jeho aktualizácie v zmysle konštruovania toho, čo v texte nebolo vypovedané. Čitateľ v akte recepcie odbúrava kontingenty neurčitosti podľa konvencií a procedúr, ktoré sú vpísané do štruktúry textu, čím je text ukotvený zároveň v historickom kontexte.

---

Pojem recepčná estetika subsumuje aj ďalšie čiastkové výskumné smery. Poznáme modely, ktoré sa orientujú na empirického čitateľa, a súhrnne ich začleňujeme do historických výskumov čítania (historische Lesefor­schung) (napr. Rudolf Lesňák a jeho koncepcia spoločenskej komunikácie literatúry[vii]). Od 70. rokov 20. storočia možno pozorovať veľkú diskrepanciu medzi teoretickým modelovaním procesu recepcie a historickým výskumom čítania a výskumom historického čitateľa, kde nedochádza prakticky k žiadnej plodnej diskusii, t. zn. ale aj, že historicky  orientovaní vedci tieto teoretické ponuky, aspoň čo sa týka štrukturácie problému recepcie, nezúročili. Dôvodiť by sa dalo rôznorodosťou výskumných záujmov, špecifickosťou analyzovaných a opisovaných procesov a objektov. Aj výskum procesov knižného trhu alebo empirické výskumy čítania (napr. vo voľnom čase, v škole) operujúce s faktormi, ako je vzdelanie čitateľa, vek, pohlavie, sociálne prostredie, rodina, konzumácia iných médií a pod., neovplyvňujú historický výskum čítania v podstatnej miere, aj keď prvé systematické výskumy môžeme zaznamenať už v 50. rokoch 20. storočia napr. v SRN[viii] a v 60. rokoch aj na Slovensku a v Čechách[ix]. Svojou cestou idú aj výskumy čítania v kontexte dejín knižníc. V kontexte historického výskumu čítania sa aplikujú prístupy fundované sociálnymi dejinami[x], sociológiou komunikácie[xi], ako aj teóriou konania[xii].  Práve empirická teória literatúry poukazuje na deficity empirickosti poznania, s akým operuje literárna veda. V kontexte historického výskumu čítania sa takisto ako v empirickej literárnej vede kladie dôraz na pravidlá verifikovateľnosti a intensubjektívnosti vedeckých výpovedí a na ich metodologicko-epistemologickú fundovanosť.

S recepčnou estetikou majú mnohé spoločné aspekty aj metódy sociálnych dejín literatúry (Sozialgeschite der Literatur).

---

V medzinárodnom meradle sa Jaußove dejiny recepcie a Iserova estetika pôsobenia stretli s relatívne veľkou odozvou. Oba koncepty však narazili aj na isté rezistencie z radov marxistickej recepčnej teórie (Naumann, Weimann), ale aj z tábora tzv. reader response criticism. Takisto je známa vyhrotená a kontroverzná debata medzi Wolfgangom Iserom a Stanley Fishom.

Jauß svoj pôvodný koncept dejín recepcie neskôr relativizoval a doplnil o aspekty produkcie a literárnej komunikácie, čo sa pretavilo do súbornej teórie estetickej skúsenosti. (Ästhetische Erfahrung und literarische Hermeneutik. 1. Auflage. Frankfurt am Main: Suhrkamp, 1982).

Iser svoj model estetiky pôsobenia ďalej rozvinul na model dejín funkcie textu, kde vychádza zo sprostredkujúceho vzťahu medzi skutočnosťou a fikciou, pričom pod fikciou rozumie komunikačnú štruktúru a nepýta sa, čo znamená, ale čo spôsobuje. Iser sa odvoláva na koncepty pragmatiky, sociológie a teórie komunikácie.

V rámci Kostnickej školy (Konstanzer Schule) bol vyvinutý širší model literárnej komunikácie, ktorý bol však aplikovaný  iba na vysvetlenie vzťahu medzi elementmi textu a tzv. implicitným čitateľom. Napriek tomu tento spôsob výskumu „ideálneho dialógu“ ovplyvnil sociologicky motivované výskumy empirického čitateľa fundované psychologickými metódami a teóriou rečových aktov (empirická literárna veda), ako aj  historické výskumy recepčných procesov, procesov porozumenia literárnych textov aj čitateľskej motivácie, literárnej socializácie, literárneho vzdelania, sprostredkujúcich funkcií literárnych inštitúcií (literárna kritika atď.) a iných determinantov recepčných procesov spojených s médiom knihy. Z abstrahovania synchrónne iniciovaných empirických dát (interview, anketa, cloze procedure atď.) a diachrónne získaných informácií súkromného alebo verejného priestoru (denníky, korešpondencia alebo kritiky, recenzie, eseje, štúdie, cenzúra, reklama atď.) možno rekonštruovať potenciál kultúr pri produkcii významov a pokúšať sa o opis interkultúrnej komunikácie vnímania inakosti cudzích kultúr (medziliterárna komunikácia)[xiii].

Kostnická škola viedla literárnu vedu smerom k sociológii historickej komunikácie. Integrovala  analytické inštrumentárium štrukturalizmu, ako aj poznanie modernej hermeneutickej fenomenológie (Gadamer, Heidegger). Ešte na začiatku 70. rokov 20. storočia sa zdalo byť prínosné prepojenie hermeneuticky fundovaných modelov so štrukturalistickými modelmi alebo modelmi textovej lingvistiky. Výsledok mala byť akási textologická paradigma.

Fakt, že pražskí štrukturalisti, na rozdiel od ruských formalistov, začali komplexnejšie študovať javy na úrovni stretu fiktívneho (či iného) textu s čitateľom, inšpiroval viacerých literárnych vedcov, aby hľadali korene recepčnej teórie práve v intenciách štrukturalistických výskumov. Napr.  Peter V. Zima vo svojej knihe Literarische Ästhetik (Literárna estetika, 1991) uvádza: „Súčasná recepčná estetika [...] sa dá na jednej strane chápať ako kritické pokračovanie istých tendencií v rámci pražského štrukturalizmu, na druhej strane ako replika na „estetiku stvárnenia“ imanentnej interpretácie diela podľa Wolfganga Kaysera a marxistických „estetík produkcie“ a kritickej teórie.“[xiv]

Za filozofické pozadie recepčnej estetiky sa považuje transcendentálna teória poznania Immanuela Kanta. Literárnu fenomenológiu považujeme za pokus o zmysluplné naplnenie Kantovej transcendentálnej filozofie. Takýto postoj zastáva aj poľský filozof Roman Ingarden predovšetkým vo svojom diele Vom Erkennen des literarischen Kunstwerks (O poznaní literárneho diela, 1968) (taktiež Ingarden: Das literarische Kunstwerk (Literárne umelecké dielo, 1931)[xv]. Vychádza z objektívneho predmetu poznania a z jeho zvnútorňovania. Aj Wolfgang Iser sa podobným spôsobom približuje k problematike obsiahnutia vzťahu medzi textom a čitateľom. Domnieva sa totiž, že sa v štruktúre diela dajú definovať: „prázdne miesta, ktoré čitateľovi dovoľujú pripojiť cudzie poznanie textu k vlastnej skúsenosti.“[xvi]

Iser vidí primárnu funkciu textu v jeho schopnosti „pripojiť“ sa k ľudskému vedomiu. Prázdne miesta vytvárajú vzhľadom na ich vlastnosti zdanlivo uzavretý, a preto identifikovateľný systém. Priebeh ich vyplnenia riadi štruktúra diela podľa určitých systémovo-referenčných pokynov (apelov):  „Zjavne [...] musí text poskytnúť priestor na možnosti aktualizácie, pretože v rôznych časoch ho rôzni čitatelia rozumeli vždy trochu ináč...“[xvii]

Predpoklad pôsobenia literárnych diel Iser hľadá v ich neurčitosti. Zaujíma ho predovšetkým možnosť určenia stupňov neurčitosti a takisto rôzne druhy ich vzniku[xviii]. Rozhodujúcim je  vlastné poznanie skutočnosti, ktoré sa stretáva s fiktívnou (formálne konštruovanou) skutočnosťou diela, teda jeho súčasťou. Prostredníctvom konfrontácie oboch skutočností, z ktorých jedna predstavuje cudzie poznanie štruktúr textu a druhá vlastné poznanie čitateľa, sa môžu sformulovať závery o javoch, ktoré sprostredkúva text. Úlohou výskumu preto je: „[...] pomenovať tie formálne podmienky, ktoré v texte samom produkujú neurčitosť“[xix] alebo inými slovami  „[...] zviditeľniť repertoár štruktúr prostredníctvom ktorého v texte vzniká neurčitosť.“[xx]