Autorstvo

Ak chceme definovať pojem autora alebo autorstva podľa Michaila Bachtina, musíme sa zamyslieť nad príspevkom Rolanda Barthesa Smrť autora. V sekundárnej literatúre sa totiž Bachtinovo uvažovanie o týchto kategóriách diskutuje v súvislosti s Barthesovou teóriou autorstva.

Nachádzame tu však signifikantné rozdiely. Bachtin autora „nezabíja“, ale uvažuje o dialogickom vzťahu medzi autorom a hrdinom či rozprávačom. Nemecká slavistka Sylvia Sasse v tomto zmysle uvádza: „V podstate sa Bachtinov autor vyznačuje týmito vlastnosťami: Vždy je vo vzťahu s hrdinom – bez tohto vzťahu neexistuje autor a autorstvo.“ (Sasse 2010, 53)[1]

Podľa Vladimíra Bitiho Bachtin a Barthes vychádzajú z veľmi odlišných definícií autora. Pre Barthesa je autor fiktívna abstrakcia. Práve takýmto metafyzickým rámcovaním pojmu autora Barthes zdôvodňuje jeho prehovor o smrti autora.

Podľa Barthesa žiaden výrok nemôže nikdy byť originálny, vždy je ‚tkanivom citátov‘.  V istom zmysle v tomto chápaní autora možno rozpoznať odkaz na Bachtina. Julia Kristeva referovala o Bachtinovi na Barthesovom seminári. Hovorila tam s odkazom na Bachtina o „mozaike citácií“. Jednou z mála podobností medzi Barthesovými a Bachtinovými konceptmi autora je teda Barthesovo tvrdenie, že text je ‚tkanivom citátov‘. Autor síce pri písaní cituje rozmanité prehovory, ale do románu vnáša vlastný duktus a vytvára dialóg so svojím hrdinom.

Výpoveď o „smrť autora“ by sa podľa Bitiho dala však chápať ako nahradenie autora textom a píše: „Preto štrukturalistická koncepcia textu, namiesto toho, aby sa stala (ako sa tvrdí) hrobárom koncepcie autora, sa v skutočnosti ukazuje ako jeho skrytá náhrada prostredníctvom svojho tichého transcendentálneho horizontu.“ (Biti 2000, 86)[2]

Avšak namiesto toho, aby Bachtin nahradil autora textom, spája ho v duchu jeho konceptu dialogickosti s hrdinom. Vzťah medzi autorom a hrdinom je podľa neho výsostne dialogický a musí existovať autor, ktorý prehovára k hrdinovi.

V dialogickom románe Bachtin necháva hrdinu hovoriť, necháva mu priestor, aby si našiel vlastné slová. Autor v ňom nepíše slová, ktoré by hrdinovi predpisovali celý jeho charakter.

Tento dialogický vzťah medzi autorom a hrdinom v románe je ukotvený v konštelácii každodenného jazyka, v ktorom autor a jeho hrdina tvoria jeden komunikačný priestor.

Myšlienka takéhoto kvázi spoluautorstva sa premieta do konceptu textu ako dialógu.

Bachtin v diele Slovo v románe píše: „Každý moment rozprávania vnímame zreteľne v dvoch vrstvách: vo vrstve rozprávača, v jeho reprezentačno-sémantickom a výrazovom horizonte, a vo vrstve autora, ktorý hovorí týmto rozprávaním a prostredníctvom neho. Vlastné slová rozprávača vstupujú do autorovho horizontu so všetkým, čo sa rozpráva. [...] Nevnímať túto druhú vrstvu autorových zámerov a akcentov znamená nepochopiť dielo.“ (Bachtin 2015, 204)[3]

Bachtin však vrstvu rozprávača chápe ako prerušenie autorského slova, keďže rozprávač má v románe svoj vlastný hlas. Preto autor môže len organizovať rôznorodosť reči: „Autor nemá takpovediac svoj vlastný jazyk, ale má svoj vlastný štýl, svoj organický, jednotný zákon hry s jazykmi a lámania svojich pôvodných sémantických a výrazových zámerov v týchto jazykoch.“ (Bachtin 2015, 201)[4]

Podľa Bachtina autor, ako napokon zdôrazňuje aj Biti, organizuje rozmanitosť reči prostredníctvom rôznych typov rečí a žánrov. Reč autora a reč hrdinu či rozprávača sú tie kompozičné jednotky, pomocou ktorých sa do románu vnáša rozmanitosť reči. (Bachtin 2015, 157)