Autor

Autor je ten, kto „dáva znepokojujúcej reči fikcie jednotu, puto súvislosti, včlenenie do reality.“ (Foucault 2006, 19) Foucault tvrdí, že autora treba chápať nie ako prvok diskurzu, ale skôr ako rolu, resp. funkciu v rámci diskurzu.[1] Ide skôr o druh roly, presnejšie o priestor v diskurze, ktorý môže byť obsadený autorským subjektom. To je opak bežnej predstavy, že autor je neobmedzeným zdrojom tvorivosti.

 

Foucaultovo skúmanie úlohy autora v kontexte literatúry nadobudlo jasné kontúry v prednáške Qu'est-ce qu'un auteur? (Foucault [1969] 1994; Čo je to autor?), ktorú predniesol vo februári 1969 pred Société Française de philosophie. V nej sa priamo zaoberá myšlienkou ‚smrti autora‘.

Pre Foucaulta znamená tradičné chápanie autora zdroj tvorivej invencie. Ak však autora chápe ako druh diskurzívnej pozície (ako funkčný princíp), tento pojem neoznačuje zdroj tvorivej invencie, ale autor skôr funguje ako limitovanie toho, ako možno texty komunikovať a usporiadať ich.

Foucault sa nezaoberá kategóriou autora v tradičnom chápaní, ale funkciou, ktorú táto kategória má v rôznych historických kontextoch. Na margo metafory o ‚smrti autora‘ hovorí o absurdnosti popierania existencie píšuceho indivídua (Foucault 1971, 21). Osoba autora sa v tradičnom chápaní bežne zhoduje s tvorcom textu a preto Foucault uvádza: „Pri každom básnickom alebo beletristickom texte sa pýtame, odkiaľ pochádza, kto ho napísal, v akom čase, za akých okolností alebo s akým zámerom. Význam, ktorý mu človek pripisuje, status alebo hodnota, ktorú mu pripisuje, závisí od toho, ako si na tieto otázky odpovie“ (Foucault [1969] 1994, 800)[2]. V  prednáške Qu'est-ce qu'un auteur? kriticky komentuje najnovšie tendencie odmietania týchto bežných predstáv o autorovi ako o subjekte, ktorý textu predchádza a ktorého individualita je v ňom vyjadrená. Termín ‚smrť autora‘ v skratke označuje tendenciu vo francúzskej literárnej kritike v 60. rokoch 20. storočia, ktorá sa snažila prekonať myšlienku, že text je produktom autorského subjektu a schránkou intencií svojho tvorcu. Táto myšlienka bola najprominentnejšie sformulovaná v eseji Rolanda Barthesa La mort de l'auteur (Smrť autora)[3] z roku 1967. Tieto predstavy vyjadrujú, že individualita autora zaručuje, že jeho jednotlivé texty sa odlišujú od diel iných autorov (Foucault [1969] 1994, 811) Foucault obmedzuje úlohu autora na produkciu textu a popiera funkciu tvorcu.  Foucault sa ale stavia proti myšlienke autorského subjektu a zdôrazňuje, že aj predstava oslobodenia textu a jeho šírenia bez akéhokoľvek obmedzenia je naivná. Podľa Foucaulta je zbytočné neúnavne opakovať že autor je mŕtvy a neustále odmietať myšlienku autora ako obyčajnú ilúziu, ale je mu sympatické, že písanie sa pojmovo oslobodilo od problematiky ‚výrazu‘ (vyjadrenie zámerov píšuceho subjektu), čím preberá od Saussura názor, že jazyk možno chápať ako systém bez odkazu na hovoriaceho jednotlivca, že jazyk si pre svoju vnútornú koherenciu nevyžaduje hovoriaceho jednotlivca.

Vo svojej inauguračnej prednáške L’ordre du discours na College de France (1970; Rád diskurzu, 2006) spomína autora spolu s rôznymi mechanizmami regulujúcimi diskurz: „vyžaduje sa, aby autor zodpovedal za jednotu textu, ktorý nesie jeho menu; vyžaduje sa od neho, aby odhalil alebo aspoň uchovával skrytý zmysel prenikajúci jeho textami; vyžaduje sa od neho, aby ich skĺbil s jeho osobným životom a so svojimi vlastnými zážitkami, s reálnymi dejinami, v ktorých sa tieto texty zrodili.“ (Foucault 2006, 19)

Ak je subjekt zbavený funkcie pôvodcu zmyslu, neznamená to, že autor nie je vôbec ničím: „Stručne povedané, ide o to zbaviť subjekt (alebo jeho náhradu) jeho úlohy pôvodného základu a analyzovať ho ako premenlivú a komplexnú funkciu diskurzu.“ (Foucault [1969] 1994, 811)[4] Jednotlivec už nestojí na začiatku diskurzu, ale vstupuje do diskurzu ako subjekt. V modeli diskurzov sú prázdne miesta, ktoré sú funkciami subjektu. Subjekt hovorí, ale nie je jeho indivíduom, pretože v diskurze vystupuje len ako hovorca, avšak nie ako indivíduum vo funkcii hovorcu.

Od konca 18. storočia je prepojenie autor a text právne podložené. Autor má autorské práva a je zaň aj zodpovedný (porovnaj Qu'est - ce qu'un auteur?). Foucault sa pýta, akú funkciu teda majú mená autorov, ak sa autor už nepovažuje za skutočného tvorcu textu, ktorý je s ním spojený menom? Foucault navrhuje, že autor by mal byť odsunutý do pozadia v prospech skúmania špecifických foriem diskurzu (Foucault [1969] 1994, 798)[5] a pýta sa, čo nám doktrína zmiznutia autora umožňuje. Foucault predpokladá, že nám táto doktrína umožňuje odkryť pravidlá hry autorskej funkcie, spôsoby, akými sa autorská funkcia realizuje. (Foucault [1969] 1994, 817)

Foucault považuje autora predovšetkým za obmedzenie toho, čo možno povedať a čítať a preto uvádza, že základným atribútom autora je, že nie je len autorom svojich diel, že vytvoril viac, a síce možnosť a pravidlá tvorby ďalších textov. (por. Foucault [1969] 2001, 1022).

Ak chce literárny vedec inšpirovaný Foucaultovými ideami z textov vyčítať niečo iné alebo viac, niečo čo sa nevzťahuje na autora, na jeho predpokladaný spôsob myslenia, niečo, čo neprichádza do úvahy, hoci to môže byť z jazykového hľadiska možné, musí abstrahovať od autora, musí zrušiť predstavu jednoty autora a diela, ako aj jednotu diela, aby mohol analyzovať diskurzy za hranicami autorov a textov. Keď sa texty podrobia literárnovednému spracovaniu, autor začne slúžiť ako miesto projekcie určitého druhu prístupu k textu tým, že predstavuje psychologický ekvivalent hlbšieho úsilia, sily alebo projektu, ktorý sa má z textu vyčítať. Autor je teda konštrukt, ktorý literárna veda vytvára zo svojho zaobchádzania s textami.

Foucaultovi ide o analýzu podmienok, za ktorých sa jednotlivec stáva autorom. Jeho kritika idey autora a z toho vyplývajúcieho pojmového páru ‚autor – dielo‘ je známa ako foucaultovská metóda archeologického čítania. Dielo (oeuvre) možno definovať len prostredníctvom určitého odkazu na tie texty, ktoré sú vytvorené na základe nejakého predpokladaného autorského zámeru. Vzťah medzi autorom a dielom spočíva pre Foucaulta však v neprítomnosti autora. V Foucaultovom chápaní dielo konštituujú vzťahy medzi textami v zmysle celkovej štruktúry, ktorú možno vysvetliť takým spôsobom, ktorý sa neopiera o žiadny pojem autora. Foucault nachádza inšpirácie v modeli literárnej teórie navrhnutom Richardsom, v ktorom ide o „znovuobjavenie hlasu subjektu, ktorý je akoby neprítomný vo svojej reči“. (Foucault, Michel. [1964] 1994, 435)[6]

Roland Barthes tvrdí, že písanie neznamená prekladanie vlastných intencií do materiálnej podoby. Foucault sa týmito myšlienkami približuje k Barthesovi, pretože jeho štrukturálna analýza narácie sa nevzťahuje na subjektívne charakteristiky autora, ale na vnútorné štruktúry textu a ich vzájomné pôsobenie. Analýza, ktorú Foucault predložil v diele Slová a veci, sa zasa namiesto textu orientuje na archív, na odkrývanie diskurzívnych vrstiev.

Problematizáciu (funkcie) autora nemožno interpretovať ako snahu o jeho zrušenie. Ani Barthesovo diktum o smrti autora nie je popretím účasti subjektov na diskurze, ale iba predstavy absolútne slobodného autora a s ním spojenej predstavy autora ako ústredného referenčného bodu pre analýzu textu. Foucault kriticky analyzuje funkcie autora v poriadku diskurzu, nie jeho zmiznutie z diskurzu, pretože diskurz nie je miestom, do ktorého zasahuje subjektivita. Preto Foucault nemôže vysvetľovať zmeny v diskurzoch tým, že sa odvoláva na autorské subjekty.