Autopoietický systém

Luhmann umenie konceptualizuje umenie ako autopoeticky uzavretý komunikačný systém. V tomto prípade sa dôraz nekladie ani na umelecké dielo, ani na jeho vlastnosti, ale na jeho komunikačné predpoklady.

Ak chceme individuálne umelecké dielo chápať ako systém, chápeme ho ako systém pozostávajúci z jednotlivých prvkov a ich interakcií. Z tohto pohľadu sa pozornosť pozorovateľa zameriava predovšetkým na vnútornú organizáciu tohto systému.

V teórii sociálnych systémov sa však pojem systém vzťahuje na umenie ako sociálny systém, ktorý označuje funkčný systém poskytujúci funkčné výkony pre spoločnosť (Schmidt 1994).

Umenie ako sociálny systém zabezpečuje komunikáciu medzi členmi spoločnosti prostredníctvom umenia. Členovia sociálneho systému umenia sú jednotlivci, pokiaľ pôsobia vo vzťahu k určitej funkcii v systéme. Typickými príkladmi takýchto aktérov sú umelci, kritici, majitelia galérií, riaditelia múzeí, umeleckých združení, návštevníci výstav a pod. Prostredníctvom interakcií medzi nimi sa sociálny systém umenia reprodukuje z prvkov, z ktorých sa skladá. Stáva sa autopoeticky uzavretým komunikačným systémom.

Rozhodujúcimi zložkami umeleckého systému sú komunikácie. V tomto prípade by bol systém umenia autopoetickým systémom, ktorý produkuje sám seba (t. j. komunikáciu) a neustále sa nanovo reprodukuje prostredníctvom tejto permanentnej sebaprodukcie (t. j. komunikácie). Tak vzniká autonómny, sociálny systém umenia.

Známe je Luhmannovo tvrdenie, že umenie je autopoetický systém, ktorý je založený na komunikácii a pozostáva len z komunikácie. Keď hovoríme v Luhmannovom duchu, že umenie je komunikačný systém, nehovoríme o sociálnom systéme, ale o komunikačnom systéme. Umenie ako systém je komunikačné médium, pomocou ktorého môžu komunikovať jednotlivci v sociálnych systémoch.

Rozhodujúcim myšlienkovým prúdom v konceptualizácii autopoietických systémov je, že vo svojich operáciách fungujú ako uzavreté systémy, t. j. nevymieňajú si žiadne informácie so svojím okolím. Len v tejto operačnej uzavretosti, ktorá zároveň umožňuje predovšetkým štrukturálne prepojenie, spočíva podmienka možnosti autonómneho ľudského konania a myslenia a možnosti vzťahovania sa na iných.

Komunikačné systémy sú preto autopoietické systémy (Luhmann 1987). Termín autopoiesis pochádza od čílskeho neurobiológa Humberta Maturanu (Maturana 1982, 157 – 169). Niklas Luhmann potom tento termín použil na organizáciu sociálnych systémov a charakterizoval ich ako autopoietické systémy (Luhmann 1984). Tento transfer otvoril pohľad na procesy v sociálnych systémoch, ktoré do veľkej miery prebiehajú bez vonkajšieho vplyvu. V modeli teórie systémov sa mohol začať riešiť problém autoreferencie, reflexívneho alebo rekurzívneho odkazovania systému na seba samého (Schmidt 1994).

Sociálne systémy sú komunikačné systémy, ich základnými jednotkami sú komunikačné akty. Autopoietické systémy sú systémy, ktoré vytvárajú prvky, z ktorých sa skladajú z prvkov, z ktorých sa skladajú (Luhmann 1986). Autopoietické systémy vytvárajú, reprodukujú a udržiavajú sam seba. Neustála autopoéza systému stabilizuje jeho organizáciu a zároveň ho oddeľuje od okolia. Autopoéza prvkov vedie k rekurzívnej organizácii systému. Sociálny systém umenia vďaka autoreferenčnej uzavretosti komunikácie stáva autonómnym vo vzťahu k svojmu prostrediu (Luhmann 1986, 620). Operačná uzavretosť znamená, že autopoietický systém generuje operácie, ktoré potrebuje generovať, prostredníctvom siete svojich vlastných operácií. (Luhmann 2004).