Autopatografia

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Autopathographie, Autopathografie (D)
Autopathography (En)

Explikácia pojmu

Autopatografiu definuje Diego León-Villagrá ako „autobiografickú formu, ktorá kladie osobitný dôraz na individuálny, lineárny proces choroby a jeho semiotiku.“ (León-Villagrá 2022, 305)[1]

Prepojenie medzi individuálnou anamnézou, biografiou a dielom autorov možno sledovať v dejinách literatúry najneskôr v období romantizmu. Od prelomu 19. a 20. storočia v kontexte psychoanalýzy vzrástol záujem o patologické fenomény. Pojem patografia, ktorý sa na tento druh spisby zvyčajne používa, sa spája s autobiografickými formami písania. León-Villagrá odkazuje na príslušnú štúdiu Karla Birnbauma, ktorý definoval patografiu ako biografiu z patologického hľadiska, pričom zároveň odkazuje na ergografický aspekt tejto spisby. (León-Villagrá 2022, 307)[2]

León-Villagrá rekonštruuje dejiny pojmu autopatografie a odkazuje na fakt, že Joyce Carol Oatesová v roku 1988 použila v recenzii pre New York Times termín patografia. León-Villagrá poukazuje na fakt, že Thomas Couser termín patografie preberá z Oatesovej recenzie, pripája k nemu autoreferenčnú predponu „auto“, ale termín autopatografia používa vágne na označenie akéhokoľvek autobiografického textu, ktorého ústrednou témou je choroba. Pojem autopatografia je preto v súčasnom literárnovednom diskurze pomerne neustálený. Na tento fakt upozorňuje aj Christoph auf der Horst, ktorý hovorí o nediferencovanom používaní rôznych ekvivalentov, ako sú „Biographie“, „Autopathographie- und biographie“, „biopathography“, „metapathography“, „Psychographie“, „Krankengeschichte“, „Patientengeschichte“,  „Lebensbeschreibung“ , „Illness Narrative“ , „Life Writing“ , “studies in pathography“ , „historisch-kritische Pathographie" etc.“[3] Podobne konštatuje Hayley Mitchell Haugen: „Whether we call works in this genre “pathographies,” “autopathographies,” “auto/body/ographies,” or just “life writing,”“[4] Jeffrey Aronson cituje a pridáva svoje návrhy: „The critic Mark Lawson, recognising the genre, has called autopathographies “medical confessionals,”[5] but I prefer to call them “patient's tales”—or … “plain tales from the ill.”[6]  (Aronson, 2000, s. 1599)

V zásade ide o autobiografické rozprávanie o vlastnom ochorení, ako o tom píše Thomas Couser: „autopatografia je [...] skúmaním nášho stavu ako stelesneného ja. (Couser, 2011, s. 134)[7] Autobiografi majú špecifickú pozíciu v procese reflexie patologických stavov v zmysle autentickosti ich prežívania. Takúto pozíciu patograf nie je schopný obsiahnuť.

Podobne ako sú patografie nedoceniteľnými referenčnými textami pri štúdiu vzťahu literatúry a lekárskych vied, aj v prípade autopatografií sa rozpráva o chorobe, rozpráva sa o tom, čo sa v skutočnosti deje. Otázka pomeru subjektívneho a objektívneho/reálneho vzhľadom na existujúcu kontingentnosť života sa stáva naivnou.[8]

V autobiografii je osobné prežívanie choroby zásadným aspektom definície tohto žánru. Choroba sa považuje za fenomén, ktorý dáva skorším zážitkom a udalostiam nový/iný zmysel. Ak sa v autobiografiách spomína, potom sa spomína cez prizmu skúsenosti choroby a choroba preto zostáva v centre všetkých reflexií prežívajúceho a rozprávajúceho subjektu. Arthur Frank tento proces nazýva dekonštrukciou. (Frank, 1994, s. 13) Choroba je preto hybným mechanizmom rozprávania v autopatografii, stimuluje reflexiu telesnosti, zdravotného postihu a vlastnej smrteľnosti, a tým aj reflexie o vlastnej identite a jej kontingentnosti.

Choroba podľa Franka a s odvolaním sa na Judith Zaruches znamená „stratu "cieľa a mapy", ktoré v minulosti usmerňovali život chorého: chorí ľudia sa musia naučiť "myslieť inak".“ (Frank, 1995, s. 1)[9] Ústredným motívom autopatografie je „potreba chorých rozprávať svoje príbehy, aby si vytvorili nové mapy a nové vnímanie svojho vzťahu k svetu.” (Frank, 1995, s. 3)[10]

Podľa Franka postmoderné prežívanie vlastnej choroby je spojené s motívom subjektu získať svoj individuálny príbeh, ktorý bol anektovaný diskurzom lekárskych vied, späť. (Frank, 1995, s. 10)[11] Vo všeobecnosti sa v autopatografiách odrážajú rôzne motívy: snaha o sebapoznanie, ako aj vôľa pomôcť recipientom v podobnej životnej situácii. Autori sa teda neusilujú iba vysporiadať sa s vlastnou meniacou sa identitou. Autopatografia nemá iba autoterapeutickú funkciu. Nesnažia sa, ako o tom píše Frank, vykonštruovať mapu, ktorou by sa mohli riadiť ostatní. Skôr sa snažia podávať autentické svedectvo skúsenosti s rekonštrukciou vlastnej mapy. Tieto naratívy sú určené druhému rovnako ako sebe samému, majú osobný a sociálny aspekt (Frank, 1995, s. 17). Menej evidentným sociálnym aspektom autopatografií je, že tieto naratívy nevznikli v priestore bez kultúrneho poznania, kognitívneho rámcovania, bez rétorických prostriedkov, žánrových rámcov etc. V naratívoch sa tieto predpoklady do istej miery vždy prehodnocujú a modifikujú, v čom spočíva aj estetická a noetická funkcia autopatografie. Sociálny charakter autopatografie sa odráža aj v aspekte tabuizácie spojenej s istými druhmi ochorení. León-Villagrá konštatuje: „Kým do 70. rokov 20. storočia bola rakovina zväčša tabuizovaná, Anz už v roku 1989 formuloval, že "patologizácia autora v literárnokritickom diskurze dnes sotva slúži ako stratégia vylúčenia a hanobenia, ale je oveľa vhodnejšia na jeho valorizáciu".“[12]

Frank upozorňuje však aj na aspekt telesnosti v autopatografiách: „Ľudia, ktorí rozprávajú svoje príbehy o chorobe, neopisujú len svoje choré telo, ale ich telo dáva príbehom konkrétny tvar a smer.“ (Frank, 1995, s. 27)[13]

Autopatografia sa v kontexte literatúry nemeckej jazykovej oblasti začína dynamizovať v rámci literárneho smeru novej subjektivity (Neue Innerlichkeit). V 70. rokoch 20. storočia priniesol veľké množstvo autopatografických textov, ktoré sa často označujú pejoratívnym pojmom „Verständigungs­literatur“ (literatúra porozumenia). Skutočnú konjunktúru prežíva autopatografia v období po roku 1980. Od začiatku nárastu počtu publikovaných autopatografií sa kriticky reflektovala aj ich diskusia vo fejtónoch. Literarizácia choroby bola hodnotená z aspektu literárnosti autobiografických výpovedí, a táto bola opäť relativizovaná s odvolaním sa na ich autentickosť, na dokumentárny charakter tejto spisby. León-Villagrá za touto dynamikou vidí vzostup psychosomatiky: „Najmä v 70. a 80. rokoch 20. storočia a v kontexte dobových diskurzov psychosomatiky zažil tento žáner renesanciu, ktorá priviedla koncept patografie aj do literárnej a kultúrnej vedy, najmä prostredníctvom populárno-vedeckých publikácií kazuistík v 80. rokoch.“ (León-Villagrá, 2022, s. 307)

Spomínaný rozvoj literárnej autopatografie v kontexte novej subjektivity viedol k diferenciácii žánru, a zároveň k  zmene perspektívy. León-Villagrá tvrdí: „Zatiaľ čo lekári, ktorí sa najneskôr od 19. storočia čoraz viac hlásia k ideálom štandardizácie, objektivity a normatívnosti a používajú špecifický odborný jazyk, vo svojich naratívoch plnia úlohu objektivizujúcej interpretácie subjektívnych skúseností postihnutých, ako ich sprostredkúva anamnéza [...], jadrom autobiografickej literatúry je subjektivizácia skúsenosti s chorobou.“[14] V tomto bode je ústredným aspektom autopatografie subjektivita rozprávača a jeho postoj voči spomínanej štandardizácii a normalizačným tendenciám v rámci medicíny. Kľúčovým je pritom individuálny priebeh choroby, hlavne s dôrazom na jej symptomatiku. Individuálnosť priebehu choroby podčiarkujú prevažne používané diaristické či protokolové formy zápisu. Aj keď autopatografie konfrontujú individualitu prežívania priebehu choroby a jej symptomatiky, často podčiarkujú záujem o odborné diskurzy lekárskych vied a pravidelne sa v tomto žánri diskutujú metódy a výsledky výskumu, cituje sa odborná literatúra a používa sa odborná terminológia. Známym príkladom je kniha Davida Wagnera Leben. Lekársky diskurz tu zohráva zásadnú úlohu a výrazne zasahuje do obsahu rozprávania. Lekárske poznatky a osobné úvahy sa prekrývajú. [15]

Autopatografia ako žáner má pomerne bohatú tradíciu. Johanna Zeisberg vo svojej štúdii Zwischen Rettung und Unrettbarkeit. Biochemische Ich-Irritationen in Autopathographien der Gegenwart pomerne precízne opisuje posun od patografickej spisby okolo roku 1900 až po súčasnosť. Autori, ktorí sú zároveň protagonisti týchto textov, či už ide o rakovinu (Zorn: Mars) spomínanú problematiku transplantácie (Wagner: Leben), alebo demencie (Bernlef: Hersenschimmen) zápasia s otázkou identity, s disociáciou, zmenami osobnosti, poruchami vnímania. Mnohé témy poznáme z literatúry okolo roku 1900. Novšie formy autopatológie ale sú bližšie k odbornému diskurzu lekárskych vied a ponúkajú alternatívne možnosti konceptualizácie a uvažovania a chorobe. Diela, ktoré vznikli 30 rokov po vlne autobiografickej spisby v kontexte novej subjektivity, nazýva Anne-Kathrin Reulecke nové patografie, v ktorých základnou výpoveďou nie je, ako Reulecke píše: „že "nesprávne" sociálne štruktúry vedú priamo k psychickým defektom a viac či menej priamo k fyzickým chorobám. Súčasní autori vo svojich dielach opisujú skôr telesné choroby alebo telesné nedostatky, ktoré sa už nehodnotia ako nevyhnutné dôsledky antihumánnej spoločnosti, ale uznávajú sa ako súčasť ľudského života, ako súčasť condition humaine.“ (Reulecke, 2018, s. 465)[16] Tieto texty[17] nie sú kritikou praktík lekárstva, ale odrážajú komplexnosť tenzií medzi technologickými výdobytkami medicíny na jednej strane a ich psychosociálnou realitou na strane druhej.



[1]Die Autopathographie soll als autobiographische Form konstituiert werden, die besonderen Fokus auf den individuellen, linearen Krankheitsprozess und seine Semiotik legt.“

[2] Birnbaum, 1933.

[3] Auf der Horst, 2004, s. 124.

[4] Haugen, 2011, s. 41.

[5] Lawson, 1998.

[6] Aronson, 2000, s. 1599.

[7] autopathography is [...] an exploration of our condition as embodied selves. (Couser, 2011).

[8] Porovnaj Frank, 1994, s. 1.

[9] Serious illness is a loss of the "destination and map" that had previously guided the ill person's life: ill people have to learn "to think differently."

[10] the need of ill people to tell their stories, in order to construct new maps and new perceptions of their relationships to the world.

[11] Frank, 1995, s. 10.

[12] Während Krebs bis in die 1970er Jahre weitestgehend tabuisiert wurde, formulierte Anz bereits 1989, dass „[d]ie Pathologisierung eines Autors […] heute im literaturkritischen Diskurs kaum mehr der Strategie der Ausgrenzung und Diffamierung [dient], sondern […] sich weit eher zu seiner Aufwertung [eignet].“

[13] People telling illness stories do not simply describe their sick bodies; their bodies give their stories their particular shape and direction.

[14] Während Mediziner:innen, die sich spätestens seit dem 19. Jahrhundert zunehmend Idealen der Standardisierung, Objektivität und Normativität verschreiben und sich spezifischer Fachsprachen bedienen, in ihren Narrationen die Leistung erbringen, die in der Anamnese mitgeteilte subjektive Erfahrung Betroffener objektivierend zu interpretieren und in das Format der Krankengeschichte zu übersetzen, ist der Kern autobiographischer Literatur die Subjektivierung der (Krankheits-)Erfahrung.

[15] Porovnaj Mikuláš, 2021, s. 117 130.

[16] geht es nun nicht mehr in erster Linie um das Narrativ, dass ‚falsche‘ gesellschaftliche Strukturen unmittelbar zu psychischen Defekten und mehr oder weniger direkt zu physischen Krankheiten führten. Vielmehr beschreiben die Gegenwartsautor(inn)en in ihren Werken physische Krankheiten bzw. körperliche Unzulänglichkeiten, wobei diese nicht mehr als vermeidbare Effekte einer menschenfeindlich ausgerichteten Gesellschaft evaluiert, sondern als Bestandteil des menschlichen Lebens, als Teil der condition humaine, anerkannt werden. (Reulecke, 2018, s. 465)

[17] Tu možno okrem spomínanej knihy Leben (2014) Davida Wagnera uviesť aj román Du stirbst nicht (2009) Kathrin Schmidtovej.

Bibliografia

ARONSON, Jeffrey: Autopathography: the patient's tale. In BMJ, 2000, Vol. 321, s. 1599–1602.
BIRNBAUM, Karl. 1933. „Methodologische Prinzipien der Pathographie.“ In Z. f. d. g. Neur. u. Psych., 1933, 143, s. 69 – 83.
COUSER, Thomas: Autopathography: Woman, Illness, and Lifewriting. In Johnson, Merri Lisa – Mintz, Susannah B. (eds.): On the Literary Nonfiction of Nancy Mairs. Studies in Gender, Sexuality, and Culture. Palgrave Macmillan’s Critical. New York: Palgrave Macmillan, 2011, s. 133 – 144.
FRANK, Arthur W.: Reclaiming an Orphan Genre: The First-Person Narrative of Illness. In Literature and Medicine, 1994, vol. 13 no. 1, s. 1 – 21. Project MUSE, doi:10.1353/lm.2011.0180.
FRANK, Arthur W.: The Wounded Storyteller. Body, Illness, and Ethics. Chicago: The University of Chicago Press, 1995.
HAUGEN, Hayley Mitchell: On Difficult Gifts: A Biographical Portrait of Nancy Mairs. In Johnson, Merri Lisa – Mintz, Susannah B. (eds.): On the Literary Nonfiction of Nancy Mairs. Studies in Gender, Sexuality, and Culture. Palgrave Macmillan’s Critical. New York: Palgrave Macmillan, 2011, s. 25 – 41. https://doi.org/10.1057/9780230337688_3
HORST auf der, Christoph: Historisch-kritische Pathographien und Historizität: Eine kritische Auswertung der Heine-Pathographien am Beispiel der Syphilisdiagnosen Heinrich Heines. In Labisch, Alfons – Paul, Norbert (eds.): Historizität. Erfahrung und Handeln – Geschichte und Medizin. Wiesbaden: Franz Steiner Verlag, 2004, s. 121 – 151.
LAWSON, M. Cricket Books. In Wisden's cricketer's almanac.136th ed. Guildford: Wisden, 1999:1435 – 45.
LEÓN-VILLAGRÁ, Diego. 2022. Der Krebs des Autors. Autopathographie und Autoethnographie als autobiographische Schreibweisen der Gegenwart. In Zeitschrift für Germanistik. Neue Folge XXXII, 2022, č. 2, s. 305 – 320. Bern: Peter Lang.
MIKULÁŠ, Roman: Zur poietischen Funktion von Analogien und Metaphern im interdiskursiven Blickpunkt der Transplantationsmedizin. In World Literature Studies, 2021, vol. 13, no. 4, s. 117 – 130.
REULECKE, Anne-Kathrin: Neue Pathographien. Transplantation als Grenzerfahrung in David Wagners Text „Leben“. In Zeitschrift für Germanistik. Neue Folge, 2018, Vol. 28, No. 3, s. 465 – 485.

<< späť