Autonómia

Pojem autonómia pochádza z gréčtiny, kde pôvodne označuje „samosprávu“. V bežnom chápaní ide predovšetkým o politickú a právnu nezávislosť. Vo filozofii sa tento pojem viac presúval k indivíduu a spájal sa s predstavou slobodnej vôle. V súčasnosti sa politický význam tohto pojmu týka problému sebaurčenia sociálnych skupín.

 Koncept autonómie podľa Niklasa Luhmanna

Autonómiu systému vytvára operačná uzavretosť interakcií autopoietického (sociálneho) systému s jeho prostredím. Systém sa tak vo svojich vnútorných operáciách stáva do značnej miery nezávislým od svojho prostredia. Organizáciu systému možno teda chápať ako jeho dlhodobý a nadradený poriadok, z ktorého vyplýva jeho autonómia a identita, zatiaľ čo štruktúra systému opisuje jeho aktuálny stav. Štruktúra ako skutočná realizácia organizácie sa pritom môže meniť. Prvky štruktúry sa môžu nahrádzať inými bez toho, aby to zásadne ovplyvnilo organizáciu systému. Žiaden systém nemôže fungovať mimo svojich systémových hraníc. Operačne uzavreté systémy získavajú svoju autonómiu len cieleným prerušením svojich závislostí od prostredia. Toto prerušenie vzájomných závislostí je výsledkom konštruktívneho úsilia umelca alebo pozorovateľa. Práve prerušenie závislostí medzi systémom a prostredím vedie k autonómii umenia. Operatívna uzavretosť a vnútorná diferenciácia zabezpečujú autonómiu umeleckého systému. Umelecký systém pôsobí len vo svojich vlastných hraniciach a zaoberá sa viac svojimi vnútornými problémami ako výmenou informácií s okolím. Keď sa systém umenia stane takým autonómnym, že prakticky všetky zložky už nemôžu navzájom interagovať, zvyšuje sa selektívnosť organizácie. To vedie k procesom vnútornej diferenciácie. (Hejl 1992, 204 a nasl.)

Skúsenosti jednotlivých členov systému umenia sa líšia v závislosti od toho, kde sa v interakčnej sieti nachádzajú. Vznikajú rôzne perspektívy systému, ktoré vedú k rôznym identitám a rolám. V dôsledku toho selektivita interakcií poháňa proces individualizácie členov systému.

 Ich relatívna autonómia vo vzťahu ku komunitám, ktorých sú členmi, sa pre nich stáva realitou. Prostredníctvom selektívnosti interakčných vzťahov sa začína proces emergencie sociálnej identity ako základnej skúsenosti sociálnej diferenciácie (Hejl 1992, 202). Vnútorná diferenciácia ako selektívnosť interakčných vzťahov je výsledkom existujúcej komplexnosti.

Potreba selektívnej interakcie, ktorá vyplýva zo zložitosti systému, vedie k vnútornej diferenciácii systému umenia. Užšia spolupráca medzi určitými podoblasťami systému má za následok silnejšiu súdržnosť medzi týmito oblasťami a slabšiu súdržnosť s inými podoblasťami systému umenia. Z toho vyplýva tendencia k autonómii a tendencia k operatívnemu uzatváraniu.

Tendencia k autonómii a operatívnej uzavretosti rôznych čiastkových oblastí systému umenia vedie k rôznym formám účasti na interakciách systému. Pri pohľade z perspektívy jednotlivca sa celý systém stáva neprehľadným a nepozorovateľným, zatiaľ čo detailné operácie, na ktorých sa jednotlivec podieľa ako člen, sa vďaka vnútornej autonómii stávajú identifikovateľnými. (Luhmann – Schorr 1986; Schmidt 1994, 33).

V tomto zmysle má systém relatívnu autonómiu, keďže môže sám rozhodovať v závislosti od vnútorných podmienok o vlastnom type systému, o tom, od čoho je závislý a čo emituje do prostredia ako výstup alebo ako výkon. (Luhmann 2004, 47)

Ak berieme pojem autonómny alebo autopoetický systém vážne, systém by mal vlastne obsahovať svoju vlastnú negáciu. Systém nie je dokonale autonómny, nie je sebestačný, ak neobsahuje práve túto svoju vlastnú negáciu. A to vyvoláva otázku, či aj teória systémov má miesto, na ktorom je schopná negovať samu seba (Luhmann 2004, 193).

Koncept autonómie podľa Pierra Bourdieua

V Bourdieovom zmysle koncept autonómie sa dotýka sociálnych polí. Tu však vytvára habitus isté predpoklady, ktoré smerujú k vylúčeniu autonómie. Podľa Bourdiea je však autonómia poľa možná. V jednotlivých poliach aktéri konajú podľa istých regulí, ktoré v inom poli nemajú vôbec žiadnu relevantnosť. Preto kľúč k pochopeniu Bourdieuho konceptu autonómie spočíva vo vzťahu medzi habitom a poľom. Teória habitu určuje relevantné charakteristiky aktérov. Najlepšie sa chápe ako systém dispozícií sociálnych aktérov. Habitus určuje dispozície aktérov, ktorí sa vyznačujú absolútnou heteronómiou práve pod tlakom habituálneho systému, ktorý akoby vylučoval akúkoľvek formu osobnej autonómie, čo napokon vedie k výlučne sociologickej konceptualizícii človeka.

Avšak sociológia musí predpokladať istý stupeň heteronómie jednotlivca. Podobný pohľad na absenciu autonómie nájdeme u Luhmanna (por. Nassehi – Nollmann 2004).