Autofikcia

Označenie autofikcia po prvý raz použil francúzsky spisovateľ Serge Doubrovsky (1928-2017) v reakcii na Lejeunov autobiografický projekt,[1] pretrvávajúce diskusie okolo problematického označenia autobiografia a zvlášť na bohatú a rôznorodú umeleckú prax s väčším či menším podielom autobiografických prvkov. Modernú podobu autobiografie, akúsi postfreudovskú verziu diskurzívnej sebaprezentácie či postmoderné predvádzanie sa na mediálnej scéne, priblížil z perspektívy umelca v texte s dvojvýznamovým titulom Fils, 1977, syn a nite, vlákna. Zachovaním autentického mena autora, totožného s rozprávačom a postavou otca, zobrazeného vo vzťahu k svojmu vlastnému synovi, ohlásil S. Doubrovsky intenciu podeliť sa, bez autocenzúry ba akoby až exhibicionisticky, s vlastnou bolestivou osobnou skúsenosťou. V neologizme autofikcia neoznačuje výraz fikcia invenciu či imagináciu v tradičnom význame, ale zámerné obchádzanie subjektivity pri zachytávaní vlastného bytia. Exponovaný metatext v autofikcii Fils, explicitne označenej ako „fikcia striktne skutočných udalostí a faktov“[2] (Serge Doubrovsky, 1977, paratext), upozorňuje na  komplexnosť vybavovania subjektívneho zážitku v sebapoznávacom procese písania, jeho zložitého pretavovania do jazyka umeleckej výpovede, na jazykovú nekomunikovateľnosť vlastných pocitov. Pripomína, že jazyk vytvára nové asociácie, stretnutia výrazov a významov, exponuje nové a nečakané súvislosti-nite, ako upozorňuje jeden z významov titulu. Nekonečné vlákna slov sú prostriedkom na uchopenie a pochopenie vlastného neľahko dostupného života. Subjekt sa pritom v procese písania dostáva do konfliktov a treníc (friction) sám so sebou. V snahe zachytiť tieto nezhody so sebou samotným (od autofriction, zložené z auto, sám a friction, trenie, nezhoda) ich píšuci subjekt „masochisticky“, “sebabičujúco“ a „onanisticky“ omieľa. Analógiou medzi autofiction (písaním o sebe resp. sebapísaním) a autofriction (nezhoda so sebou samým) vysunul S. Doubrovsky do popredia problematiku exponovaného subjektu zameraného na vlastné rozpory (S. Doubrovsky, 1979,  1988), pričom vyzdvihol paradoxy a potenciál autofikcie, ktorá je z optiky tradičnej genológie  „zlým žánrom“ (Jacques Lecarme, 1992) s neuchopiteľnými hranicami medzi faktuálnym a fiktívnym, autobiografickým a románovým.

Autofikcia, spätá s poetikou existencionálneho písania na spôsob psychoanalýzy, bola od zavedenia označenia predmetom diskusie. Jednotliví bádatelia pristupovali k tejto umeleckej praxi rôznymi spôsobmi. Vincent Colonna (2004), s akcentom na referenčnosť a transformáciu faktuálnosti, predstavil typológiu s rozlíšením fantastickej, biografickej, spekulárnej a autorskej autofikcie. Laurent Jenny (2003) sa pokúšal uchopiť autofikciu štylisticky. Joël Zufferey (2012) uvažoval nad žánrovými a diskurzívnymi variantmi autofikcie. Napriek rozmanitosti prístupov sa však väčšina teoretikov zhodla, že autofikcia ako literárna prax a  hybridná forma písania o sebe reaguje na spoločensko-kultúrne podmienky konca 20. a začiatku 21. storočia. V súčasnosti zahŕňa autofikcia veľmi širokú škálu textov (napr. od Annie Ernauxovej, Hervého Guiberta, Patricka Modiana až k Michelovi Houellebecqovi a i.).  Niektoré autofikcie majú výraznejšiu autoterapeutickú funkciu ( Chloé Delaume, Lydie Salvayre a i.), iné zas podobu verejnej spovede, pre niektorých recipientov až škandalózneho pretriasania najintímnejších zážitkov (napr. Incest, L´Inceste, 1999, Christine Angotovej a i.), mnohé nesú explicitné označenia román.