Autobiografický pakt

Pojmom „autobiografický pakt“ označuje Philippe Lejeune základnú zložku konvencie autobiografickej spisby, ktorá ako žánrová charakteristika označuje nárok na autenticitu, resp. na pravdivosť, že táto konvencia zahŕňa dohodu medzi adresátom a autorom autobiografického príbehu, že nejde o fiktívny život ani o život inej osoby.

Na strane autora sa vychádza z presvedčenia, že jeho vlastný život je mu prístupný ako zdroj pravdivého poznania, že toto poznanie je v zásade autentické, že v podobe svojich autobiografických spomienok pozná seba samého, a obraz, ktorý jeho autobiografický príbeh sprostredkúva, sa zasa opiera o jeho autobiografickú (epizodickú) pamäť (pozri heslo autobiografická pamäť).

Z tohto pohľadu sa autobiografický príbeh musí javiť ako súbor faktov, má dokumentárny charakter, autor autobiografického príbehu konštruuje realitu autobiografického rozprávania.

Philippe Lejeune sa už v roku 1971 v knihe L'Autobiographique en France pokúsil vytvoriť definíciu autobiografie a v tejto knihe po prvýkrát spomína kategóriu „autobiografický pakt“. Pokus zopakoval v roku 1975 v knihe Le Pacte autobiographique. V tomto opätovnom pokuse o definíciu Lejeune vysvetľuje problém žánru autobiografie ako takého. Lejeune definuje žáner autobiografie nasledovne: „Retrospektívne prozaické rozprávanie skutočnej osoby o jej vlastnej existencii, keď sa kladie dôraz na jej osobný život a najmä na príbeh jej osobnosti.“ (Lejeune, 1994, s. 14)

Pre autobiografiu je podľa Lejeunea podmienkou totožnosť medzi autorom, rozprávačom a protagonistom. V rámci týchto úvah o žánre autobiografie Lejeune definuje autobiografický pakt nasledovne: „Autobiografický pakt je potvrdením tejto identity v texte, ktorý v konečnom dôsledku odkazuje na meno autora na obálke.“ (Lejeune, 1994, s. 27).

Autobiografický pakt je teda dohodou, ktorej podmienkou je, že zámeno „ja“ v texte odkazuje na meno autora, a teda znamená aj tohto autora.

V autobiografickej spisbe nachádzame ale mnoho postupov, ktoré narúšajú túto identitu a celkovú koherenciu autobiografického príbehu (napr. zdvojenie perspektívy rozprávača, použitie fiktívnych prvkov, zavedenie cudzieho pohľadu na „ja“, dialógy so sebou samým. Pokiaľ však autobiografický pakt zostáva platný, čitateľ tieto „defekty“ akceptuje ako prostriedok autobiografickej sebaprezentácie. Podľa Lejeuna autobiografický pakt zaručuje akceptabilitu autobiografickej lektúry so všetkými nejasnosťami, iritáciami a slobodami, ktoré si môže jej autor dovoliť. „Autobiografia je teda spôsob čítania a písania, historicky premenlivý efekt zmluvy.“ (Lejeune, 1994, s. 50).