Autobiografické zabúdanie

Autobiografické zabúdanie je najdôležitejším typom zabúdania v súvislosti s otázkou personálnej identity. Problematika autobiografického zabúdania je aspektom, ktorý je v kontexte autobiografických štúdií podstatný pre rozkrytie súvislostí medzi pamäťou a biografickou identitou. Tento aspekt sa zvyčajne pertraktuje v súvislosti so selektivitou a nespoľahlivosťou spomínania (pozri aj heslo ars ablivionalis).

Rôzne formy demencie či amnézie môžu spôsobiť stratu veľkých častí životného príbehu. (por. Oshana 2010, 88 – 95). Ide o existenciálnu skúsenosť a ide o jeden z najhorších možných konštelácií stotožňovaných so stratou osobnej identity[1]. Stretávame sa však aj so situáciami, v ktorých indivíduá túžia zabudnúť alebo ich zabúdanie je spôsobené psychickými traumami. V takýchto prípadoch ide o konštelácie, kedy naopak neschopnosť zabudnúť je spojená s ohrozením identity postihnutých.[2] Z uvedeného vyplýva, že bude potrebné rozlišovať medzi rôznymi formami a typmi zabúdania.

Autobiografické zabúdanie súvisí so sémantickým a procedurálnym zabúdaním. Procedurálne zabúdanie sa týka obsahu procedurálnej pamäti alebo schopností na nej založených, ako je chôdza, šoférovanie alebo ovládanie cudzieho či rodného jazyka. Sémantické zabúdanie sa týka faktických znalostí ako obsahu sémantickej pamäti, ako napríklad neschopnosť znovu nájsť predmety alebo zabúdanie mien či dôležitých dátumov. Podstatné je tiež rozlišovať medzi dočasným a trvalým zabúdaním.

Autobiografické spomienky, ktoré sú v súlade s istými životnými preferenciami, sa ľahšie sa vybavujú, zatiaľ čo spomienky, ktoré sú s takýmito preferenciami v rozpore, majú negatívne emocionálne konotácie alebo ich indivíduá považujú za nepodstatné, sú blokované (Conway 2005, 605 – 607). V tomto zmysle môže zabúdanie na určité zážitky alebo udalosti prispieť k dosiahnutiu istých životných cieľov. Ide o selekciu spomienok motivovanú implicitným sebaobrazom indivídua.

Zistenia o povahe a funkcii zabúdania majú v literárnovedných kontextoch dôležité epistemické koreláty. Jedným z nich je téza, že zabúdanie nie je možné chápať len ako výraz chyby alebo absencie pamäti (Michaelian 2011, 399). Na pozadí názoru, že zabúdanie je poruchou ľudskej mysle, je zanedbávanie fenoménu zabúdania pochopiteľné.

Avšak ak je autobiografická pamäť výnimočne dobrá, indivíduum sa prostredníctvom nezadržateľného vynárania sa spomienok dostáva do pasívneho stavu voči spomínanej minulosti.

Michaelian postuluje tri čiastkové funkcie pamäti, ktoré majú ilustrovať epistemologický význam zabúdania v zmysle výberu a „triedenia“ spomienok: „[F]unkciou pamäti je sprístupniť (1) aktuálne relevantné informácie získané v minulosti opäť na súčasné použitie (2) v zvládnuteľnom množstve a (3) včas.“ (Michaelian 2011, 416.)[3]

Okrem toho si kladie otázku, ktoré spomienky sa v pamäti stávajú obeťou zabudnutia, t. j. podľa akých kritérií sa vyberajú „zabudnuteľné“ spomienky a čo sa rozumie pod „správnym“ alebo „určitým stupňom“ zabudnutia. Michaelianova téza znie, že záujmy spomínajúceho subjektu určujú, ktoré spomienky sa zabudnú.

Autobiografická pamäť tvorí základ pre vznik, vnímanie a formovanie životného príbehu subjektu a jednou jej podstatných funkcií je vytváranie kontinuity.