Autobiografia

Pomenovanie, odvodené z gréckeho auto, sám, vlastný, bio, život a grafein, písanie, označuje písanie o vlastnom živote. Hoci spôsoby sebavyjadrenia sú známe zo staroveku  –  podľa niektorých teoretikov bol prvou autobiografiou Skutočný príbeh Luciana zo Samosaty (Colonna, 2004, s. 21-65) – samotný pojem autobiografia je v európskom kultúrnom priestore pomerne nový. Na konci 18. storočia sa označenie Selbst-biographie objavilo v Nemecku, neskôr self-biography v Anglicku. Vo Francúzsku sa v roku 1832 začala používať forma adjektíva, substantívum o desať rokov neskôr. Dobová kritika neakceptovala bezvýhradne hybridné pomenovanie zložené z prvého komponentu anglosaského pôvodu a druhého, prevzatého z gréčtiny. Poukazovala aj na nemožnosť teoretického vymedzenia pojmu, a to pre rozmanité podoby sebavyjadrenia, ako retrospektívne rozprávanie, denníky, osobná korešpondencia, memoáre, autoportréty a i. Už v 19. storočí sa však kritici zhodli na základnej podmienke autobiografie, a to totožnosti autora, rozprávača a hlavného hrdinu. Označenie sa ustálilo v 20. storočí i napriek tomu, že kontúry autobiografie ostali naďalej nejasné: napríklad André Maurois v Aspektoch životopisu (Aspects de la biographie, 1928) nerobí deliacu čiaru medzi biografiou a autobiografiou, ktorú považuje za variant životopisu.

   Najznámejšiu definíciu autobiografie ponúkol v sedemdesiatych rokoch minulého storočia Philippe Lejeune. Nazval tak „retrospektívne rozprávanie v próze, ktoré skutočná osoba sprostredkúva o vlastnej existencii, pričom kladie dôraz na svoj osobný život, zvlášť na príbeh vlastnej osobnosti“[1] (Philippe Lejeune, 1996, s. 14). Francúzsky teoretik, akcentujúci „trojitú totožnosť medzi autorom, rozprávačom a hlavnou postavou“[2] (P. Lejeune 1996, s. 15), vychádzal z „autobiografického paktu“, čo je  explicitná[3] alebo implicitná „dohoda o čítaní“[4] (P. Lejeune 1996, s.8) medzi autorom, zaväzujúcim sa písať pravdivo a úprimne, a čitateľom vstupujúcim do autorovej intimity a považujúcim osobnú autorskú výpoveď za vierohodnú. Zameranie rozprávania na súkromie rozprávajúceho subjektu je jedným z kritérií rozlíšenia autobiografie a memoárov, zachytávajúcich verejný život autora v historickom kontexte, často očitého svedka konkrétnych dejinných udalostí. Retrospektívna rekonštrukcia vlastného bytia ako spôsob sebavyjadrenia orientujúci sa na sebapoznanie, oddeľuje autobiografiu od denníka či korešpondencie: tieto žánrové varianty zachytávajú bytie subjektu súbežne, bez časovej dištancie. Neskôr, najmä v deväťdesiatych rokoch, revidoval  P. Lejeune svoje nazeranie na autobiografiu, ktorá už nemusí byť výlučne rozprávaním v prvej osobe (P. Lejeune, 1980) dokonca ani homodiegetickým textom v próze.[5]  Upozornil, že „samotný autobiografický projekt sa mení, podlieha dynamike života“,[6] (P. Lejeune, 1998), čo neuľahčuje teoretické uchopenie tejto formy sebavyjadrenia, považovanej často za egocentrickú až narcistickú. Vychádzajúc z rôznorodosti autobiografických výpovedí, resp. výpovedí s autobiografickými prvkami, ako aj z prelínania postupov a techník v rámci tej istej výpovede, viacerí teoretici nepovažujú autobiografiu za kodifikovaný žáner, „generickú formu“[7] s vlastným štýlom. (Jean Starobinsky, 1970, s.257). Mnohí poukazovali na faktuálnosť autobiografickej výpovede v zložitej súhre fikcie a faktov (Timothy Dow Adams, 1999, Paul John Eakin, 1992). Hoci „v postštrukturalistických časoch [...] je samotná myšlienka referenčnej estetiky neudržateľná, autobiografia nie je ničím iným ako referenčným umením[8] (P.J. Eakin, 1992, s. 28). Na nemožnosť pravdivého uchopenia skutočnosti upozorňovali však už objavy a poznatky zo začiatku 20. storočia prinášajúce koniec istôt. Mnohí autori (ako L.-F. Céline, J. Genet a i.) odmietli preto autobiografický pakt, keďže pri rekonštrukcii života podlieha píšuci subjekt sebaklamu alebo aj vedome zavádza. Vo francúzskom jazykovo-kultúrnom prostredí napríklad Alain Robbe-Grillet spochybňoval autobiografický projekt, „ktorý sa tvári, že do jednej knihy nahromadil prežitý život bezo zvyšku“[9] (Alain Robbe-Grillet, 1984,s. 58). Jeho označenie nová autobiografia je v analogickom vzťahu k tradičnej autobiografii ako francúzsky nový román k tradičnej tzv. balzacovskej románovej forme. Aj postštrukturalistické koncepcie, v nadväznosti na esej Paula de Mana Autobiography as De-facement (1979), kritizovali tradičné chápanie autobiografie ako presne definovaného žánru faktuálneho naratívu. Upozornili, že autobiografia nie je autentickým a priamočiarym dokumentom o bytí, ale svojbytnou umeleckou konštrukciou skutočnosti vyrovnávajúcou sa často aj s procesom literárneho písania.

Vo Francúzsku je vznik autobiografie spätý s nástupom romantizmu ako epochy indivídua a jeho subjektívneho prežívania. Po introspektívnych Spovediach Jeana-Jacquesa  Rousseaua (Les Confessions, 1782-1789), prvej autobiografie v modernom význame slova vydanej posmrtne, vychádzajú v 19. storočí autobiografické romány Benjamina Constanta, Alfreda de Musseta, Reného de Chateaubrianda, George Sandovej  a iných. K rozmachu autobiografie, presnejšie „alternatívnych autobiografických tvarov“ (Blanckeman 2002, 115) –  ako sú napriklad Célinove či Genetove výpovede, Malrauxove Antimemoáre, Les Antimémoires,1967, Yourcenarovej Zbožné spomienky, Les souvenirs pieux, 1974 a i. –  významne prispel rozvoj psychoanalýzy, čoho dôkazom je napríklad Vek dospelosti Michela Leirisa (L´Age d´homme,1939) alebo Sartrove Slová (Les Mots, 1963). Po exponovanom formalistickom období sa v osemdesiatych rokoch minulého storočia vrátil do francúzskej literatúry subjekt a jeho príbeh, čo prispelo k výraznému vzostupu „autobiografických variácií“ (DominiqueViart – Bruno Vercier, 2005, s. 27-60). Rozmanité texty s rôznou mierou a usporiadaním  autobiografických prvkov –  W alebo spomienky na detstvo ( W ou les souvenirs d´enfance,1975) Georgea Pereca, s graficky oddelenou autobiografickou a fiktívnou časťou,  Detstvo (L´Enfance,1983) Nathalie Sarrautovej,  Durasovej Milenec (L´Amant, 1984) a mnohé iné) –  sú najmä pokusmi autorov, veľmi často odmietajúcich označenie autobiografia, o inováciu umeleckej praxe postavenej na retrospektívnej rekonštrukcii osobného príbehu a na introspekcii zameranej na proces sebapoznávania v procese tvorby.