Ateliér potenciálnej literatúry

Ouvroir de Littérature Potentielle, dielňa alebo ateliér potenciálnej literatúry, je pôvodne francúzska literárna skupina, respektíve multidisciplinárne zoskupenie, známe pod akronymom OuLiPo (aj Oulipo), nazerajúce na literatúru z nezvyčajnej perspektívy. 24. novembra 1960 ho založil básnik, prozaik a esejista Raymond Queneau s matematikom a chemikom Françoisom Le Lionnaisom. Cieľom skupiny, v ktorej mali silné zastúpenie matematici, bolo prepojiť literatúru s matematikou tak, aby sa poodhalili nové možnosti jazyka a literatúry.

Okrem dvoch zakladajúcich členov patrili k OuLiPo Claude Berge, Albert-Marie Schmidt, Jean Quéval, Noël Arnaud, Jean Lescure, Jacques Bens, Jacques Duchateau a  iní. Ďalších členov, ako napríklad Jacquesa Roubauda, Marcela Bénaboua, Georgesa Pereca, Jacquesa Joueta a iných do skupiny kooptovali neskôr. Prvú ženu zvolili za členku OuLiPo až v roku 1975: Michelle Métail, autorka zvukových básní, bola dvadsať rokov jedinou ženou v skupine.

Zoskupenie sa dištancovalo od dominantných trendov dobového literárneho kontextu; neprijalo francúzsky nový román, najmä jeho ideové východiská, rovnako odmietalo aj sartrovskú angažovanosť. Členovia Oulipo zdôrazňovali ludickú dimenziu tvorby i samotného uvažovania o literatúre. Presadzovali pritom experiment, postavený na prísnych často matematických pravidlách a  na rešpektovaní vopred stanovených obmedzení (contrainte); reštrikcie vnímali ako výzvy a silné stimuly podnecujúce hľadanie originálnych riešení. Zaujímali sa teda o postupy generujúce potenciálnu literatúru, ktorou označovali „hľadanie nových tvarov a štruktúr, ktoré sa budú dať použiť tak, ako sa autorom bude páčiť.“ [1] (1973, 38; pokiaľ nie je uvedené inak, citáty preložila Z. M.)

 

Členovia OuLiPo považovali za svojich predchodcov „básnikov z Alexandrie, významných rečníkov (najmä Jeana Molineta, Guillauma Crétina a Jeana Meschinota), niektorých barokových  básnikov ako Quirinius Kuhlmann, všetkých ruských formalistov, najmä však Chlebnikova, rovnako ako aj autorov ako Raymond Roussel a Robert Desnos.“[2] (Bénabou 2001, 21) V prvej fáze svojho pôsobenia sa OuLiPo koncepčne a organizačne inšpirovalo praxou Kolégia patafyziky (Le Collège de Pathaphysique), učenej spoločnosti pre neužitočný vedecký výskum. Toto recesistické združenie,[3] ktoré v roku 1948 založil francúzsky literárny experimentátor Alfred Jarry –   známy najmä ako autor absurdnej drámy Le Roi Ubu (1896; Kráľ Ubu, slov.1994, preložil Albert Marenčin) –   sa zameriavalo na „vedecké“ objavovanie imaginárnych riešení. Na rozdiel od Kolégia patafyziky, hľadalo však OuLiPo reálne riešenia problémov, ktoré si vymysleli.

Už pred oficiálnym vznikom OuLiPo napísal Queneau niekoľko diel v duchu princípov zoskupenia. V roku 1947 vydal  Exercices de style  (Stylistická cvičení, čes. 1985, preložil Patrik Ouředník), kde ten istý kratučký banálny príbeh spracoval v deväťdesiat deviatich verziách, a to pri rešpektovaní pravidla, respektíve obmedzenia, signalizovaného v titule.  (napríklad  alexandrín, sonet, balada, kondicionál a i.). V šesťdesiatych rokoch uverejnil Queneau experimentálnu zbierku Cent Mille Milliards de Poèmes (1961; Stotisíc miliárd básní). Uplatnil pritom kombinatoriku a matematickú operáciu umocňovania. Titul odkazuje na štrnástu mocninu čísla desať, čo zdôrazňovalo pôvodné vydanie zbierky s desiatimi sonetmi: každý sonet bol vytlačený na samostatnom liste, pričom každý zo štrnástich veršov sonetov bol rezom oddelený od ostatných veršov, čo umožňovalo v knihe ľubovoľne listovať a vytvárať množstvo kombinácií. Vyčerpaním všetkých kombinačných možností (čo by predstavovalo údajne 190.258.751 rokov čítania) je možné podľa Queneaua vytvoriť počet básní uvedený v titule.

Členovia OuLiPo sa označeniu literárna skupina bránili: považovali sa za „skupinku milovníkov literatúry, ktorá sa spočiatku volala Seminár experimentálnej literatúry (v skratke Sélitex) a potom si osvojila pomenovanie Ouvroir de littérature potentielle (v skratke Oulipo).“[4] ( Bénabou 2001, 20) Substantívum ouvroir je odvodené od archaického slovesa ouvrer, pracovať, spracúvať, tvoriť. Navrhol ho literárny kritik a univerzitný profesor Albert-Marie Schmidt, inšpirovaný označením ouvroir de broderie,  dielňa vyšívania, kde sa spoločne pracuje na objavovaní nových techník, pričom sa nevie, či kolektívne úsilie prinesie očakávané výsledky. Ouvroir teda označuje tvorivú dielňu, ateliér, kde sa overuje potenciál a tvorivé možnosti literatúry. Zároveň, ako derivát slovesa ouvrir, otvoriť, môže substantívum ouvroir implikovať aj otvorenosť, neuzatváranie sa ani do osvedčených konvencií ani do slonovinových veží umeleckej tvorby, prístupnej len vyvoleným. V tomto kontexte je dôležité pripomenúť, že členovia OuLiPo sa ohradzovali proti tradične poňatej inšpirácii. Za alfu a omegu tvorby považovali prijaté obmedzenie, ktoré vytváralo a nahrádzalo inšpiráciu, ako to vyjadril teoretik skupiny François Le Lionnais: „ konštrukcia každého literárneho diela vychádza z inšpirácie [...], a tá si musí poradiť ako len najlepšie vie s celou sériou obmedzení a postupov, ktoré do seba zapadajú ako matriošky“[5] (1973, 20) OuLiPo zároveň odmietalo princíp náhody v tvorbe: tú,  na rozdiel od postupov surrealistov, nepovažovali za textotvorný prvok. Východiskom tvorby je slobodná voľba akéhokoľvek pravidla, pevného a obmedzujúceho, ktoré sa následne musí prísne dodržiavať. V centre pozornosti členov zoskupenia bol teda oveľa viac samotný proces kreovania  textu ako výsledok tvorby. „Cieľom OuLiPo, a to od prvých dní jeho existencie, nie je tvorba literatúry, ale výskum prostriedkov, ktoré udržiavajú neustálu inšpiráciu a schopnosť tvoriť.“[6] (Fournel 2001, 27).

Medzi najznámejšie postupy OuLiPo patrí kombinatorika, ktorej praktickou ukážkou je napríklad Stotisíc miliárd básní. Obľúbený je palindrom a lipogram. Práve lipogram majstrovsky využil Perec v románe Disparition (1969; Zmiznutie). V pútavom príbehu sa ani raz nevyskytuje najfrekventovanejšia francúzska samohláska „e“ , znak feminína. Rozsiahly román však nie je samoúčelným experimentom: „zmiznuté“ e je alúziou na autorovu matku, ktorá „zmizla“ v koncentračnom tábore. Neskôr si Perec, ktorý sa považuje za „čistý produkt OuLiPo“[7] (Bertelli  –  Ribière 2003, 148), zvolil opačné obmedzenie: v Les Revenentes, 1972, sa vyskytuje jedna jediná samohláska „e“, čo signalizuje i titul, v doslovnom preklade tie, čo sa vracajú, ale aj prízraky, duchovia. Perecovo dielo –  okrem spomínaných napríklad aj najznámejší román La vie mode dʼemploi (1978; Život návod k použití, čes.1998, preložila  Kateřina Vinšová) –  je dôkazom, že experimenty vo viacerých prípadoch vyústili do vzniku významných a  esteticky presvedčivých textov. Za všetky spomeňme napríklad  dielo talianskeho člena zoskupenia Itala Calvina Se una notte dʼinverno un viaggiatore (1979; Keď cestujúci jednej zimnej noci, slov. 2005, preložila Mária Štefánková;  Když jedné zimní noci cestující, čes.1998, preložil Jiří Pelán). Iným známym postupom OuLiPo sú tzv. lexikografické manipulácie, ako napríklad metóda S + 7, využívaná najmä pri prepise kanonických diel. Spočíva v nahradení každého substantíva v texte siedmym substantívom, ktoré v ľubovoľne zvolenom slovníku nasleduje za daným podstatným menom. Tzv. definicujúca literatúra, k littérature définitionnelle, označuje zas postup, keď sa slová textu nahradia ich slovníkovými definíciami.

Aktivity OuLiPa dosahovali vrchol v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Postupy zoskupenia, často využívané na seminároch tvorivého písania, sa ukázali ako podnetné aj mimo Francúzska. Na Slovensku nenašli výraznejšiu odozvu, ak neberieme  do úvahy ojedinelé pokusy autorov hrať sa s možnosťami slovenčiny (napr. Daniel Hevier a i.). Do českého povedomia prenikli aktivity OuLiPo v roku 1966 vďaka štúdii venovanej Queneauovi (Konůpek 1966, 160 – 174), neskôr prostredníctvom prekladov. Postupy zoskupenia vnímali viacerí prekladatelia ako prekladateľské výzvy (spomeňme český preklad Stylistických cvičení, alebo slovenský preklad kultového Queneauvho románu Zazie dans le métro (1959; Zazie v metre, slov. 1972) z pera Blahoslava Hečka.   

Na rozdiel od iných francúzskych literárnych skupín pokračuje OuLiPo v činnosti aj v novom tisícročí. Postupne však stráca na dynamike, hoci naďalej sa k nemu pridávajú rôzni autori. Iní zasa OuLiPo opúšťajú, ako napríklad Anne Garretta, vyčítajúc skupine ustrnutosť či stratu dynamiky. Od roku 2019 vedie literárne zoskupenie prozaik Hervé Le Tellier, ktorého román LʼAnomalie je prístupný i slovenskému čitateľovi (2020; Anomália, slov. 2021, preložila Mária Michalková).