Ars praedicandi

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Ars praedicandi (D)
Ars praedicandi (En)

Explikácia pojmu

Ars praedicandi (z lat. ars, t. j. praxou nadobudnutá zručnosť, ekvivalent gr. téchne, t. j. technika; praedicare, t. j. kázať), čiže kazateľské umenie, je stredoveký žáner zhŕňajúci rétorické pravidlá pre kazateľov, aj preto sa zvykne charakterizovať ako návod na dobré kázanie. Vyznačuje sa príbuznými črtami s inými súdobými žánrami, najmä s listom, traktátom či biblickým komentárom.

V súčasných slovníkoch rétoriky alebo slovníkoch literárnych pojmov sa ako termín objavuje zriedkavo, vo všeobecnosti však predstavuje relevantnú tematickú zložku literárnovedných a vedecky príbuzných monografií či príručiek osvetľujúcich stredovekú rétoriku a vzdelanosť (napr. Murphy [1974] 1983; Kraus 2011; Brtáňová 2013; Eco 2014; Martín Jiménez 2022). Definícia, resp. hlbšie rozvinutie pojmu je prirodzenou súčasťou špecializovaných slovníkov a príručiek z oblasti praktickej teológie či cirkevných dejín (napr. Turnbull, ed., [1967] 1984; Vrablec 1977; Livingstone, ed., 2014).

 

Ars praedicandi je jedným z kľúčových pojmov stredovekej rétoriky povedľa ars poetriae, umenia veršovať, a ars dictaminis, umenia písať listy. Umberto Eco ho označuje za hlavný literárny žáner kresťanskej stredovekej Európy, zdôrazňujúc jeho úlohu pri komunikácii kléru s laikmi v otázkach tzv. vieroučných právd, a spája ho s atribútmi didaktický a persuazívny. Keďže základným východiskom uvedeného žánru je Biblia, resp. liturgické a patristické pramene, „transponuje klerikálnu kultúru [...] do mentálnych kategórií a lingvistických foriem laikov. Jeho hlavným cieľom je vyučovať, ohlasovať Božie slovo a nabádať“, popri tom však rozvíja aj témy z iných oblastí, ako sú astronómia, botanika, geografia alebo technologické inovácie (por. Eco in Serventi 2014, s. p.). Rozvoj kazateľskej rétoriky síce ovplyvnili praktické potreby, vo významnej miere ho však poznamenalo poznanie šíriace sa spoza kláštorných múrov, uchované v bohatých knižniciach a starých rukopisoch. „Díky čitelnějšímu novému písmu, karolínské minuskule, se šířilo dosud nebývalé bohatství rukopisů. Mnoho z nich bylo pochopitelně věnováno oborům trivia, a tudíž také starým i nově vznikajícím pracím o rétorice.“ (Kraus 2011, 97).

Špecifickým znakom ars praedicandi vo vzťahu k ostatnej religióznej spisbe je orálnosť. Intra- a extratextové indície svedčia o možnosti ústneho kázania pred auditórium, čo potvrdzuje časté používanie druhej osoby plurálu, osobné spomienky, dĺžka samotného prehovoru, odvolávanie sa na udalosť, počas ktorej zaznieva, uplatnenie rétorických otázok a tzv. sermocinatio (fiktívny dialóg), používanie mnemotechnických prvkov ako pomôcky pre kazateľa a poslucháčov (por. Eco in Serventi 2014, s. p.).

Už prvé bohoslužobné spoločenstvá kresťanov v antickom Ríme si po čítaní z Písma vypočuli krátky komentár s pobádajúcou výzvou ku kresťanskému životu. Čím sa tieto zhromaždenia stávali väčšie a oficiálnejšie, „od pevně určeného místa na oltáři (ambo) se architektonicky osamostatňovalo pulpitum, přenosný stolek, na němž byla položena bible, a měnilo se v kazatelnu“ (Kraus 2011, 97). Napriek tomu, že počiatky ars praedicandi sa spájajú s obdobím ranej Cirkvi, jeho historické korene, ako na to poukazuje autor diela Rétorika v stredoveku. Dejiny rétorických teórií od sv. Augustína do renesancie (1974) James L. Murphy, siahajú do dávnej židovskej liturgie ústnej povahy (por. Murphy [1974] 1983, 305 a n.). Tá pozostávala z troch hlavných prvkov: modlitba, čítanie úryvkov z Písem a komentár k nim v podobe výkladu významu a aplikácie jeho posolstva. Z vývinového hľadiska sa prístup k Písmam v židovskej praxi rozličným spôsobom diverzifikoval, základný model však nemenne konštituoval text a komentár, pričom dôraz na starozákonné slovo úzko súvisel so židovským vedomím vyvolenosti – ono podnietilo jednak rozvoj sofistikovaných exegetických metód, jednak samotné úsilie šíriť toto vedomie prostredníctvom liturgie do celého spoločenstva. Na rétoricko-gramatické nástroje už ustálenej židovskej liturgie (2. st. pred Kr.) kresťanstvo prirodzene nadviazalo a rozvinulo ich. Murphy v uvedenej spojitosti  (por. Murphy [1974] 1983, 307, 309) akcentuje jedinečnosť a význam tejto „celospoločenskej rétorickej tradície“ zoči-voči elitnej (na malú časť populácie zameranej) neteokratickej povahe vzdelávania v gréckej a rímskej civilizácii. Židovský kult ako akt spoločenstva aj súkromný židovský život preto tvorili „v istom zmysle [...] unikátny kultúrny proces. Nástroje kultúry a výrazové nástroje boli nerozuzliteľne spojené prostredníctvom všezahrňajúcej skúsenosti Písiem“ (Murphy [1974] 1983, 310). Zameranie na celú spoločnosť malo nesmierny dosah aj na kresťanské kázanie – prostredníctvom Krista vnieslo do dejín originálny a podľa Murphyho ešte dôležitejší rétorický prvok: explicitný príkaz jeho nasledovníkom šíriť učenie, ktoré im zveril po celom svete (por. Mk 16, 15-16).

Tematizovanie zodpovednosti za spásu jedinca, ktorá z Kristovho príkazu plynula, bolo v kontexte ars praedicandi veľmi časté. Príkladom toho je Augustínovo De doctrinae cristiane (medzi 396 a 426; O kresťanskej náuke, slov. 2005), až do 13. storočia najfrapantnejšia ukážka kazateľskej rétoriky. Iným, sémanticky príbuzne motivovaným locus communis je trest, resp. odsúdenie tých, čo nekážu, o čom svedčí aj traktát Gilberta z Nogentu Liber quo ordine sermo fieri debeat (Kniha o tom, ako predniesť kázanie, 1084). Toto a ďalšie tri význačné diela naznačeného časového oblúka mali skôr všeobecnejší, resp. príležitostný charakter, dôraz kládli na obsah v duchu cirkevnej tradície, menej detailne sa sústreďovali na formu: Regula pastoralis (Pastoračná regula, 591) Gregora Veľkého, De institutione clericorum (O výchove klerikov, 819) Rabana Maura, De arte praedicatoria (O kazateľskom umení, 1199?) Alaina z Lille. Teória ars praedicandi sa plne rozvinula v prvej polovici 13. storočia a svoj rozkvet zažívala do reformácie. Za uvedené obdobie sa uchovalo viac ako 300 traktátov. Tri traktáty zo začiatku 13. storočia ukazujú významnú zmenu v prístupe ku kazateľskej rétorike a jej rozvinutie do nového žánru: La summa de arte praedicandi (Úhrnne o umení kázať, 13. storočie) Tomáša zo Salisbury, Ars dilatandi sermones (Umenie rozšíriť kázeň, 13. storočie) Richarda z Thetfordu, De modo praedicandi (O spôsoboch kázania, 1200) Alexandra z Ashby – „ukotvili modus alebo formu kázania“, založenú na členení a amplifikáciách. Typickým manuálom „takmer dokonale zhrňujúcim celé kazateľské hnutie“ je Forma praedicandi (Forma kázania, 1322) Roberta z Basevornu (por. Murphy [1974] 1983, 311, 352).

Napriek tomu, že ars praedicandi zažíva svoj rozkvet v stredoveku, v kazateľskej praxi bolo prítomné i v nasledujúcich storočiach a má aj živú súčasnú podobu (pozri napr. Homiletické direktórium). Rétorické postupy a nástroje kazateľského umenia dnes do istej miery reflektuje veda o rečníctve, rozlične aplikované sú predovšetkým v praktickej výučbe rečníckeho prejavu podľa potreby jednotlivých profesijných špecializácií (napr. Fabian 2012).

Bibliografia

Bjork, Robert E., ed. 2010. The Oxford Dictionary of the Middle Ages. Oxford: Oxford University Press.
Brtáňová, Erika. 2013. Úvod do kultúry stredoveku. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity.
Eco, Umberto, ed. 2014. Storia della civiltà europea: Il Medioevo. Secoli XI – XII. Letteratura e teatro. EncycloMedia Publishers.
Fabian, Anton. 2012. Rétorika. Košice: Vienala.
Homiletické direktórium. Ars praedicandi. 1997 – 2023. KBS. Dostupné na: https://hd.kbs.sk/ars-praedicandi/ [cit. 28. 12. 2023].
Kraus, Jiří. 2011. Rétorika v evropské kultuře i ve světe. 2. preprac. vyd. Praha: Univerzita Karlova v Praze.
Livingstone, Elizabeth A., ed. 2014. The Concise Oxford Dictionary of the Christian Church. 3. vyd. Oxford: Oxford University Press. http://dx.doi.org/10.1093/acref/9780199659623.001.0001
Martín Jiménez, Alfonso. 2022. Compendio de retórica. Valladolid. Dostupné na: https://alfonsomartinjimenez.blogs.uva.es/files/2022/04/Compendio-de-Retorica-2022.pdf [cit. 28. 12. 2023].
Murphy, James J. [1974] 1983. La retorica nel Medioevo. Una storia delle teorie retoriche da s. Agostino al Rinascimento. Prel. Vincenzo Licitra. Napoli: Liguore Editore.
Serventi, Silvia. 2014. „La predicazione e le artes praedicandi. Storia della civiltà europea a cura di Umberto Eco.“ In Enciclopedia Treccani, s. p. Dostupné na: https://www.treccani.it/enciclopedia/la-predicazione-e-le-artes-praedicandi_(Storia-della-civilt%C3%A0-europea-a-cura-di-Umberto-Eco)/ [cit. 30. 12. 2023].
Turnbull, Rodolfo G., ed. [1967] 1984. Diccionario de la teología práctica. Homilética. 2. vyd. Prel. Norberto Wolf. Michigan: Subcomisión literatura cristiana.
Vrablec, Jozef. 1977. Homiletika. Bratislava: Spolok sv. Vojtecha.

<< späť