Ars oblivionalis

Umberto Eco rozdiskutoval problém zabúdania prostredníctvom znakov v eseji „An Ars Oblivionalis? Forget It! Koncept ars oblivionalis je v zásade negáciou možnosti v rámci semiotiky hovoriť o umení zabúdania, pretože zabúdanie ako znak je negáciou. Môžeme preto nastoliť otázku, či znak môže negovať sám seba, resp. či sa o zabúdaní dá hovoriť v zmysle semiológie. Eco v uvedenej štúdii zdôrazňuje, že je oveľa pravdepodobnejšie, že práve prostredníctvom predstavy intenčného zabúdania sa spomína to, na čo by sa malo byť v skutočnosti zabudnuté. Akýkoľvek substitučný obraz sa logicky stáva symbolom pre spomienku. Americký lingvista George Lakoff zvykne svoje auditórium rozptýliť požiadavkou „Nemyslite na slona!“, ktorá je z rovnakých logických dôvodov márna. Každý pokus niečo neukázať si vyžaduje ďalšie znaky. Každý znak nastoľuje situáciu, ktorá znemožňuje, aby jeho vlastný obsah jednoducho zmizol. V tom okamihu, keď Lakoffovi poslucháči túto požiadavku začujú, im v mysli prebehnú asociácie so slonmi. Paradoxom teda je, že zabúdanie v zmysle „vymazanie pamäti“ bude vždy zanechávať nejaké pozitívne stopy. Každý znak sa teda vyznačuje pozitivitou. Takýmto spôsobom sa nepriamo zachováva to, čo má byť zmazané. Tak, ako Luhmann tvrdí, že nie je možné nekomunikovať, tak aj znak nemôže neodkazovať. Ak chceme v rámci semiológie uvažovať o zabúdaní, znamená to, že zabúdanie musí byť konceptualizované inak ako subtrakciou, teda že zabúdanie nie je vecou negativity, ktorá by mala predstavovať opozíciu k pozitivite, ale ide o hru so znakmi, ktoré podliehajú neustálej reinterpretácii. Zabúdanie sa nekonceptualizuje odstránením či vymazaním, teda nie formami negativity, ale pridávaním. Ak Aleida Assmannová (2016, 21 – 26) vymenúva techniky zabúdania, ako sú strata, vymazanie, zakrytie, utajenie, zamlčanie, prepísanie, ignorovanie, popretie a pod., každá z nich závisí od znakových operácií, ktoré opäť iba v pozitívnom zmysle zanechávajú stopy. Aj Harald Weinrich (1999) vo svojej štúdii o umení zabúdať v literatúre a filozofii tvrdí, že nie je možné zabudnúť prostredníctvom znakov, avšak je možné pomocou znakov vytvárať stále nové významy. Ak sa zabúdanie nemá konceptualizovať na pomedzí negativity a pozitivity, ale v tenziách medzi konkurujúcimi si významami, potom v ars oblivionalis nepôjde o sebanegáciu znakov, ale o ich rekontextualizácie.