Ars dictandi

Ars dictandi alebo ars dictaminis  (z lat. ars, t. j. praxou nadobudnutá zručnosť, ekvivalent gr. téchne, t. j. technika; dictare, t. j. diktovať, aj slohovať, dictamen, t. j. písomnosť ako výsledok tejto činnosti)[1] je umenie epištolografie alebo umenie slohu, resp. štylizácie. Ide o stredoveký žáner zhŕňajúci rétorické pravidlá a vzory pre úpravu listov a iných dokumentov verejnej (oficiálnej) i súkromnej povahy. Možno ho chápať aj ako nový rétorický systém vzniknuvší z administratívnej praxe kráľovských a cirkevných kancelárií (por. Curtius in Estébanez Calderón 1996, 56). Pojmom ars dictandi sa v 11. – 15. storočí označovali príručky učiace umeniu písať listy.  

Termín, napriek jeho dávnemu pôvodu a uplatneniu, reflektujú mnohé súčasné slovníky a príručky literárnych pojmov či rétoriky (napr. Estébanez Calderón 1996, 57 – 58; Garrido Gallardo, ed., 2015, s. p.; Martín Jiménez 2022, 23), prehlbujú ho aj literárnovedné alebo vedecky príbuzné monografie ovetľujúce stredovekú rétoriku a vzdelanosť (napr. Murphy [1974] 1983; Kraus 2011; Brtáňová 2013). V novovekej praxi ho možno spojiť s epištolárom (por. Spang 2015).

Ars dictaminis je výsostne stredoveký rétorický útvar a predstavuje zásadný zlom vo vývine rétoriky. Starovek kládol veľký dôraz na jazyk, osobitne na jeho ústnu povahu: Platón vo Faidrosovi tvrdí, že písané deformuje ústny jazyk; Aristoteles v De Interpretatione formuluje myšlienku, že vyslovené slová sú symbolmi mentálnych skúseností a písané slová symbolmi vyslovených slov; Cicero a Quintilianus, osvojac si Isokratov názor, hlásajú, že slovo je základom každého spoločenského poriadku (por. Murphy [1974] 1983, 223 – 224). Antickú rétorickú prax charakterizovali „komplexné systémy zastúpenia prostredníctvom veľvyslancov, poslov a iných kuriérov, ktorí ústne prenášali myšlienky svojich poverovateľov jednotlivým  príjemcom“[2] (Murphy [1974] 1983, 223). Správa sa teda podávala ústne, hoci mohla byť doplnená aj písomným dokumentom, ten sa však adresátovi iba nahlas prečítal s cieľom správu spresniť, ale nie nahradiť ústny jazyk písaným.

Motiváciu vzniku a význam ars dictaminis odkrývajú hlavné línie dejín epištolografie aj prvé pokusy teoreticky ju uchopiť. Oddávna bola súčasťou gréckej literatúry, zvlášť ku koncu klasického obdobia za vlády Alexandra Veľkého (336 pr. Kr. – 323 pr. Kr.) sa tento typ komunikácie rozmohol na administratívnej, spoločenskej i umeleckej rovine, následne sa stal literárnou módou – vydávali sa listy popredných osobností, pôvodné aj nepravé, rozvíjali sa špecifické listové žánre (napr. poetický list, útešný list); v období cisárstva a neskorej antiky už vznikali aj zbierky listov rozličného druhu, ktoré možno chápať ako predvoj rétorky meniacej sa na epištolárne umenie (por. Vicente Sánchez 2020, 215; Estébanez Calderón 1996, 58).

Prvú skromnú teoretickú zmienku o výstavbe epištoly prináša v 4. storočí v diele Ars rhetorica (Rétorické umenie) C. Iulius Victor. V prílohe De epistolis (O listoch) rozlišuje listy oficiálne (negotiales) a listy osobné, resp. súkromné (familiares), stručne pritom naznačuje ich štýl (napr. adekvátnosť použitia obrazného jazyka, tajomnej, nejasnej slovnej zásoby) a špecifikuje rozdiely v oboch typoch písomností aj vo vzťahu k spoločenskému postaveniu odosielateľa a príjemcu. Napr. list adresovaný predstavenému, resp. osobe vo vyššom postavení nesmie mať žartovný tón; ak je určený osobe spoločensky rovnocennej, nesmie byť neúctivý; ak je pre nižšie postavenú osobu, nesmie byť povýšenecký; list rodine by sa mal prispôsobiť okolnostiam, podľa potreby byť útešný alebo adekvátne reagovať na situáciu.

O konzistentnejšiu teóriu sa počnúc 11. storočím usilujú traktáty zakladajúce ars dictaminis. Dovtedajšia epištolárna prax sa chápala najmä ako umelecká záležitosť. Kým listy sv. Augustína, sv. Hieronyma a iných autorov 4. storočia zrkadlili literárne vzdelanie po vzore Quintiliana, s postupným zánikom Rímskej ríše sa „počet spisovateľov schopných originálneho epištolárneho umenia“[3] významne zužuje,  pre panovníkov na merovejovskom a karolovskom dvore sa stáva príznačnou čitateľská aj pisateľská negramotnosť – táto situácia odôvodňuje potrebu zmeny v spôsobe odovzdávania a prijímania správ (Murphy [1974] 1983, 226).

Povahu tejto zmeny približuje zbierka listov (12 kníh) pod názvom Variae (Rozmanitosti, 537/8), ktorej autorom je Cassiodorus (cca 490 – cca 585). Tento významný encyklopedista raného stredoveku, magister officiorum nevzdelaného ostrogótskeho kráľa Teoricha Veľkého a súčasne jeden z posledných príkladov umenia epištolografie na cicerovský spôsob, do nich totiž vradil aj pravidlá, ktoré sám spísal a z ktorých jasne vyplývajú jeho povinnosti vo vzťahu ku kráľovi: poznať jeho najskrytejšie myšlienky, aby ich mohol šíriť medzi poddanými, byť vžy naporúdzi, keď ho kráľ zavolá, využívať mimoriadne schopnosti náležiace umeniu rečníka, opakovať kráľove slová v prítomnosti samotného kráľa a to s vhodnými skrášleniami (por. Variae, VI, 5 in Murphy [1974] 1983, 227). Cassiodorove listy, napísané na žiadosť kráľa, obsahujú rozličné formuláre, rozhodnutia, reskripty, dekréty, upozornenia aj posolstvá zmiešanej povahy, a preto boli užitočnými vzormi pre nasledujúcu epištolárnu spisbu, ovplyvnenú novou povahou (spoločenských a právnych) vzťahov v rodiacom sa feudalizme.  Iným príkladom vycibreného epištolárneho štýlu, na ktorý odkazovali aj stredoveké gramatiky, bola korešpondencia pápeža Gregora Veľkého (cca 540 – 604), tzv. stilus gregorianus. Počnúc 7. storočím vznikali z praktických potrieb tzv. formulae, štandardizované vzory listov pre istý druh korešpondencie, resp. vzorové listy formulárového typu, v nasledujúcich troch storočiach obzvlášť využívané na území dnešného Francúzska (por. Murphy [1974] 1983, 229).

Počiatky ars dictaminis sa viažu na prvé benediktínske opátstvo (založené r. 529 sv. Benediktom z Nursie) na vrchu Monte Cassino v talianskom regióne Kampánia, kde tridsať rokov – v období umeleckého a kultúrneho rozkvetu kláštora – pôsobil mních Alberich (cca 1030 – 1105). Vzdelanie a tvorivosť ho radili k najvýznamnejších predstaviteľom opátstva a montecassinskej školy. Bol teológom, hagiografom, učiteľom gramatiky a rétoriky, aj autorom hymnov. Známa je jeho korešpondencia s talianskym filozofom a teológom sv. Pierom Damianim okrem iného ohľadom pochybností v niektorých otázkach biblickej exegézy. Za Alberichov najzásadnejší príspevok k ars dictaminis sa považuje uplatnenie rétorických princípov na výstabu listov. Tejto problematiky sa priamo dotkol v traktáte  Breviarium de dictamine (Breviár slohového umenia, cca 1087), pravdepodobne pritom vychádzal zo skúsenosti s vyučovaním rétoriky. „Zanechal prázdne rétorické cvičenia a začal nový smer, ktorý viac zodpovedal praktickým požiadavkam.“[4] (Garufo 1929). Breviár pozostáva z troch častí: o epištolách a ich forme, o nástrojoch amplifikácie, o rytme. Hneď v úvode, adresovanom dvom žiakom, Alberich nadväzuje na ich spoločné rozhovory a odporúča im, aby obsah knihy priradili k tomu, čo sa od neho naučili z ústneho podania i k poznaniu, ktoré nadobudli z iných kníh o novom umení. Na začiatku druhej kapitoly zdôrazňuje, že písaný traktát bude pre pamäť užitočnejší než ústna výuka disciplíny. List člení na štyri časti: exordium, narratio, argumentatio a conclusio. Murphy sa domnieva, že zrejme nikdy nebude možné zistiť, či Alberich ako prvý uskutočnil kritickú aplikáciu rétoriky na epištolografiu, alebo či len zdedil tradičné učenie v Montecassino (por. Murphy [1974] 1983, 239). V Breviári aj v Alberichovom traktáte Dictaminum radii (Lúče slohového umenia) však tento významný medievalista identifikuje takmer všetky prvky ars dictaminis a to v jeho plnom rozvoji: vzťah rétoriky s epištolografiou, štandardizáciu častí listu, dôraz na adresátov pozdravov (salutationes) a úvodné časti (exordia) s ohľadom na jednotlivé spoločenské stupienky adresátov, odporúčané použitie rétorických ozdôb, vradenie vzorových listov a oficiálnych foriem a aj povzbudenie k rytmickej próze pre epištolografiu.

Alberichovi študenti z Montecassina jeho teóriu ďalej rozvinuli a rozšírili. V 12. storočí sa centrom ich pôsobnosti a rozvoja ars dictaminis stala Bologna. K najvýznamnejším z nich patrili napr. Adalbert Samaritán (Praecepta dictaminum, 1111 – 1118), prvý magister ars dictandi bolognskej školy, a Hugo z Bologne (Rationes dictandi prosaice, 1119 – 1124), ktorý Adalberta obvinil z podvracania Alberichovej tradície (por. Capitani 1960). Od roku 1135 boli, ako konštatuje Murphy, teoretické základy ars dictaminis už pevne zadefinované a samotná teória viac nepotrebovala hľadať oporu v cicerónskych rétorických princípoch. O polstoročie neskôr objavuje ars dictaminis Francúzsko, neskôr Nemecko a Anglicko (1180). Nové manuály boli písané do 16. storočia, ale v zásade už len opakovali bolognské predpisy.

Základy ars dictaminis ako formy vyššej vzdelanosti („Súveká vzdelanosť sa prejavovala znalosťou písma.“) ponúkali v našom kultúrnom prostredí v období utvárania mnohonárodného Uhorského štátu kapitulské a neskôr mestské školy (Brtáňová 2013, 61). Erika Brtáňová pripomína, že vzdelanci „tohto typu“ boli označovaní za litteratus/litterari a ako príklad uvádza dvoch autorov súvekých kroník: magistra Jána zo Šarišských Sokoloviec, pisára v kráľovskej kancelárii, ktorý koncipoval Kroniku o Ľudovítovi Veľkom, a Jána z Turca, prvého laického vzdelanca medzi uhorskými historiografmi, ktorý pôsobil vo funkcii verejného notára. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že „[f]ormu vyššej vzdelanosti ars dictandi sprítomňovali notárske príručky“ (Brtáňová 2013, 61).