Argomento

V taliančine všeobecne predmet umeleckého diela, obsah, dej (z lat. argumentum – dôkaz, dôvod); téma, námet, látka.

V talianskej učenej komédii (tal. commedia erudita) a v commedii dellʼarte (t. j. v improvizovanom divadle) bolo argomento súčasťou scenára, zachytávalo pred začiatkom samotného scenára stručný obsah hry (v podstate slúžilo ako resumé zápletky), niekedy obsahovalo tiež informácie o jej vzniku a vývoji, či popis udalostí po skončení deja hry. Scenáre niekedy na argomento nadväzovali a dokonca sa naň odvolávali. Výskyt argumentov bol fakultatívny. Mnohé sa našli v každom z 50 dochovaných scenároch divadelného herca a komika Flaminia Scalu (1552 – 1624), rozsahom boli stručné, niekoľkoriadkové až niekoľkostranové, obsahovali krátky prehľad o zápletke, ktorý mal funkciu monológu a niekedy sa uvádzal v niekoľkých variantoch.

Nedá sa s určitosťou povedať, či bolo argomento pri predstavení aj deklamované, alebo predstavovalo len akýsi študijný materiál k inscenácii. O jeho spornom význame vypovedá básnik, spisovateľ a autor komédií Antonio Francesco Grazzini (asi 1505 – 1584), zvaný il Lasca, v polovici 16. storočia, keď uvádza svoju komédiu La Strega (slov. Čarodejnica) výstupom personifikovaného Prológu a Argumentu, ktorí po zábavnej diskusii odchádzajú s tým, že sú zbytoční (Kratochvíl, 1987, s. 245).

Tlačené argumenty sa niekedy (pre)dávali publiku, obzvlášť pri zájazdoch divadelných spoločností do cudziny. Našli sa dochované varšavské argumenty v taliančine a poľštine a niektoré vo francúzštine asi z polovice 18. storočia (napr. argument – súčasť komédie Le Mari de quatre femmes, Manžel štyroch žien, uvedenej v Kráľovskom divadle vo Varšave v roku 1754) (tamže, s. 246).

V operných libretách 17. a 18. storočia argomento predstavovalo typ predhovoru, po ktorom nasledoval samostatný dej opery. Niekedy obsahovalo tiež záznam o literárnych či historických premenách, z ktorých libretista čerpal, prípadne záznam o tom, v čom sa od nich vzdialil, odlíšil.